 |
Otec útroby skaliska tieto stvoril…
Sykot.
Unikajúci vzduch z jedovatého prameňa. Ako som sa tu ocitol? Kráčal som pomedzi bublajúce jazierka? premýšľal Akindú. Z toho ma bolí hlava.
Chlapec zažmurkal a poobzeral sa navôkol. Stiesnený priestor, páchnuci zeminou a kameňmi, viac cítil, ako videl. Rád by vyčaroval svetlo, ale nemal v sebe silu. Nedokázal si spomenúť, kedy z neho vyprchala.
Pomedzi vôňu koreňov, rozkladajúcich sa tvorov a hliny sa k nemu preplazil slabý zvuk.
„Vitaj, chlapček…“
„Takže som počul dobre!“ vykríkol Akindú, zaprel sa dlaňami a nohami, pripravený vyskočiť. „Vystúp z tieňa, Dukani! Prišiel som pomstiť otca, ty netvor zrodený z tmy!“
Tieňe sa zachveli, a v pruhu slabého svetla sa najprv zjavila ohyzdná hlava a potom ramená. Zvyšok bytosti splýval s čiernou hmlou, ktorá sa kúdolila po stenách.
„Teda po mene ma poznáš,“ povedal démon. Jeho podoba bola zvieracia a ľudská zároveň. Vyzeral ako práchnivejúci potkan, ktorý sa snaží premeniť na človeka. Uškŕňal sa. „Nie len tma ma zrodila, Akindú. Aj veselé večera šero a klokot nápoja kurao.“
„Nespomínaj ten kyslý lektvar, čo splieta jazyk mužom, podráža im nohy a mení ich na bitkárov!“
„Prečo? Bo Uzani spíjal sa, otec tvoj?“
Akindú si razom spomenul, čo ho sem priviedlo.
„To ty si ho spútal ho túžbou po nápoji.“
Netvor nakrčil čelo. „A ty, mládenček, ako si sa sem dostal? Rozpamätaj sa, pravdu neukrývaj v sebe.“
Chlapec sklopil zrak a sústredil sa na svoje dlane. Spomienka. Držal silného mága, svojho otca. Umieralo jeho telo a aj jeho moc, pri nohách poloprázdny džbán. A v ňom pálenka, jed, ktorý si roky dobrovoľne lial do hrdla. S posledným výdychom otec prezradil meno démona, aj to, ako ho mučil. „Zabi ho,“ povedal.
Akindú zodvihol zrak k bytosti. „Našiel som si cestu, nestaraj sa! Radšej sa zmier so smrťou.“
„Pokojný tvoj hlas obdivu je hoden,“ zasmial sa Dukani. „Akoby súdené bolo smrteľným mužom, mňa zabiť. Ako chceš bojovať, keď nemáš silu?“
Záblesk. Dvíha zo zeme džbán a prikladá si ho k perám. Kurao ho páli v ústach a bruchu. A potom sykot.
„Ty diabol!“ zrúkol. „Aj mňa si chcel ovládnuť v slabej chvíľke.“
Zdalo sa, že Dukani pokrčil ramenami. „A nie si snáď v mojej moci? Odtiaľto rovnaká cesta na svetlo vedie ako od svetla sem. Na!“ Z temnoty sa vynoril hlinený krčah. Netvor ho zvieral v pazúroch. „Napi sa, poteš zo života.“
„Nie.“
„Tak zostaň. Mňa teší, keď ako červ sa mi pri nohách človek zvíja, kŕče zachvátia jeho údy. Vtedy napije sa rád, zatancuje si vo svite mesiaca. A keď kurao vyprchá, opäť sa vráti ku mne. Ako aj Uzani činil.“
„Som mág ako on a sila sa mi navráti,“ povedal Akindú. „Potom bude s tebou koniec.“
Čosi ho nútilo hľadieť na džbán. Vnímal svoju slabosť, ale aj mladícku túžbu žiť. Uvoľnil svaly a sústredil sa. Odmyslel si pazúry, potlačil obraz démona aj prítmie jaskyne..
Kurao rozvoniavalo ovocím. Pokúsil sa uhádnuť, z akých plodov je pálenka vyrobená. Videl konáre, obťažkané bobuľkami zerika, kyslastého a sladkého ako život. Videl kriaky, na ktorých vyrastalo podlhovasté kandaro, žlté ako slnko, chuťou pripomínajúce med. Potom ho vôňa zaviedla až k tráve, tam sa ukrývali lesklé strapce červenej lumary. Bola ako kvapky krvi. Potom uvidel tvár otca. Usmial sa.
„Daj, napijem sa,“ povedal netvorovi.
„Len pi, Akindú. Kurao ťa objíme aj poláska, rozveselí.“
„Mýliš sa. Džbán je prázdny,“ odvetil a vytrhol krčah s Dukaniho ruky.
Démon pôsobil zarazene. „Môj džbán je večne plný…“
„Teraz nie. Pozri, iba jediná kvapka zostala na dne. Tú si pijan netrúfne prehltnúť.“
„Čože ty vieš o kurao, sopliak?“
Netvor sa mračil, ale Akindú cítil, že iba ukrýva strach.
„Pravý mág nemá len čary. Vie aj odhaliť podstatu vecí.“
„Splietaš…“
„Posledná kvapka nie je sladká ako zeriko, nevonia ako kandaro, nemá lahodnú chuť lumary. Je horká ako smrť sama. Pretože je to pravda.“
„Blúzniš! Som iba ja a je iba kurao. Nazri ešte raz do nádoby!“
„Nepodarí sa ti pričarovať mámivý nápoj,“ zasmial sa Akindú a obrátil krčah do seba.
Stiahol tvár v bolestivej grimase. Potom sa však vrásky vyhladili a on sa zahľadel do Dukaniho prázdnych očných jamiek.
„Pravda bodá do hrude, dvíha žalúdok. Otec sa bál z nej ochutnať, ale ja som zrušil kliatbu.“
„A aká je pravda, ty červík, čo mudrcom myslí, že sa stane?“ Bytosť sa rehotala, ale v tom zvuku nebolo stopy po veselosti.
„Nie si ty a nie je kliatba. Človek ťa stvoril a iba on ťa môže poraziť. Je iba ľudská slabosť a odpustenie. Odíď v pokoji.“
Lúka, obloha, vánok.
Naklonil sa k otcovej tvári a pobozkal ho na čelo.
„Ľúbim ťa, ocko.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.