 |
Posledný hlt červeného vína ju príjemne pošteklil na jazyku. Položila prázdny pohár na stôl a premýšľala, či si ešte naleje. Rýchlo však tú myšlienku zavrhla. Dva deci na upokojenie nervov stačí. Ešte pôjde skontrolovať syna, či spí a predsa nechce, aby z nej razil alkohol ako zo suda. Nechce byť ako On.
Usadila sa do kresla a vsunula si za hlavu mäkký vankúš. V obývačke vládlo prítmie, osvetľovala ju len žiara televíznej obrazovky. Práve dávali nejakú reality show, kde si vyfešákovaný muž v priliehavom šedom obleku vyberal spomedzi desiatok žien svoju vyvolenú.
Silvia sa na program vôbec nedokázala sústrediť. Vnímala iba nekonečné množstvo meniacich sa obrazov, ktoré sa zlievali do nesúvislého celku. Mysľou sa nachádzala niekde úplne inde. Stíšila na televízore zvuk a privrela unavené viečka.
Znovu sa ocitla na cintoríne, sotva meter od čerstvo vykopanej jamy. O chvíľu do nej spustia truhlu s jej nebohým manželom a zasypú ju hrudami zeme.
Uvažovala nad tým, aký dokáže byť život nevyspytateľný. Všetko sa môže zmeniť v jedinej sekunde. Ibaže človek nikdy nevie, ktorá sekunda je tou poslednou. V prípade jej muža sa tou konečnou zastávkou stala tragická dopravná nehoda.
Nevedela, či zasiahol osud, Prozreteľnosť, Boh alebo nejaká vyššia sila. Na také veci nikdy neverila. Jedno však vedela určite. Niekto nad ňou držal ochrannú ruku a zariadil udalosti tak, aby ukončil jej dlhoročné trápenie.
Upriamila pozornosť na miestneho farára. Zanietene spamäti odriekal frázy, ktoré na pohreboch hovoril už vari tisíckrát predtým. Ľudia sa okolo hrobu tisli zo všetkých strán a niektorí, predovšetkým staré dedinské babizne, na Silviu uprene hľadeli.
Cítila sa pre tie pohľady veľmi nepríjemne, ale vydržala to. Dobre vedela, že po smútočnom obrade sa stane terčom ich klebetného krúžku. Vôbec ju to však netrápilo. Vlastne jej to bolo úplne ukradnuté. Nech si hovoria, čo chcú.
V jednej ruke nervózne zvierala papierovú vreckovku, druhou objímala syna okolo pliec. Sedemročný chlapec sa držal naozaj hrdinsky. Po celý čas nevyronil ani slzu. Azda preto, že sa hanbil dať najavo emócie pred cudzími ľuďmi alebo chcel byť oporou svojej matke.
Existovala však aj iná možnosť. Že k svojmu otcovi nič necítil. Prestal ho milovať v deň, keď prvýkrát udrel jeho mamu. Keď sa im opitý vyhrážal, že ich obidvoch zabije.
Už ho viac nevnímal ako otca. V jeho očiach sa stal alkoholikom a násilníkom. A navždy ním aj zostane.
„Cíti to rovnako, ako ja,“ pomyslela si.
V kútiku duše musela pripustiť, že smrť manžela sa pre ňu stala vykúpením. Uľavilo sa jej. A vôbec sa za svoje pocity nehanbila.
Náhle ju z úvah čosi vyrušilo a vyľakane otvorila oči. Začula akýsi zvuk. Pripomínal jej opatrné, tiché našľapovanie bosých nôh. Akoby sa niekto pomaly zakrádal smerom k nej. Nasucho preglgla a nespúšťala zrak z otvorených dverí. Údery splašeného srdca jej rytmicky pulzovali v sluchách.
Ťapot nôh sa čoraz viac približoval. Napokon stíchol a spoza dverí vykukla biela chlpatá hlava.
„Micka!“ vydýchla Silvia. „Takéto šoky mi už nerob, prosím!“
„Mňau!“ odvetila mačka a radostne cupitala k paničke.
Poobtierala sa o jej nohy a chystala sa vyskočiť na opierku kresla, keď sa zrazu celá naježila. Bojovne prehla chrbát a zlostne zamraučala.
Popred obrazovku televízora prešiel tmavý tieň a usadil sa v rohu vedľa obloka. Mačka ho nehybne pozorovala.
„Čo je Mici? Čo sa deje? Kam sa to pozeráš?“
V tom istom okamihu Silviu zaplavil nevysvetliteľný chlad. Obrátila hlavu rovnakým smerom ako mačka a zmeravela od hrôzy. Chcela vykríknuť, ale z úst sa jej vydralo len slabé zachrčanie. V kúte izby uvidela stáť vysokú postavu. Nehýbala sa, len tam stála a ticho ju pozorovala.
Silvia sa od strachu nedokázala ani pohnúť a kŕčovito zvierala opierky kresla. Neznámy sa k nej začal nehlučne približovať. Vyzeralo to, akoby sa vznášal pár centimetrov nad zemou. Len čo sa vynoril z prítmia, mačka vystrašene zmňaukla a so stiahnutým chvostom ušla preč.
Silvia od údivu otvorila ústa. Hľadela do tváre vlastnému mŕtvemu manželovi. Spoznávala drsné črty, krivku úst, hrubé obočie, ale jeho oči…
Pamätala si ich zvláštnu prenikavú modrú farbu. Teraz však nadobudli odtieň zlovestnej červenej, akoby sa mu v nich odrazila všetka agresia, ktorú napáchal počas svojho života.
Zastal priamo pred ňou a uprene sa na ňu zahľadel.
Nerozprával, ale pochopila, čo od nej chce. Akoby sa obidvaja súčasne naladili na rovnakú frekvenciu a komunikovali prostredníctvom myšlienok.
Zamieril k dverám izby a Silvia ho ako v tranze nasledovala do kuchyne. Cez okno dopadal na dlážku široký pás mátožného mesačného svitu.
Duch zastal uprostred miestnosti a zdvihol ruku. Ukázal na sadu nožov, uložených v drevenom stojane na kuchynskej linke.
Vezmi si jeden.
Poslúchla a vytiahla ten najväčší.
Prilož si ho ku krku.
Bez váhania si chladnú čepeľ oprela o kožu a čakala na ďalšie pokyny.
Teraz poriadne pritlač. Až skončíš, budeme navždy spolu.
Vnímala pod rukoväťou noža pravidelné pulzovanie vlastnej tepny. V hlave mala obrovský zmätok, miešajúci sa s neopísateľným chaosom. Naozaj je to až také jednoduché? Vnoriť kus ostrého kovu do mäkkej pokožky, rozrezať ju a potom iba viesť ruku hlbšie, až ku kosti? Čakať, kým sa z rany vyvalí teplá krv a pomaly upadať do bezvedomia? Ako dlho by to trvalo? Určite nie dlhšie ako pár minút.
Manželov duch ju neprestával hypnotizovať. Upieral na ňu krvavočervené zreničky a doslova ju spaľoval zaživa, úplne si podmaňoval jej myseľ aj slobodnú vôľu.
Bolo to tak aj počas jeho života. Vždy mal nad ňou moc. Toľko rokov ju ovládal, zastrašoval, manipuloval ňou. Toľko rokov ju fyzicky zraňoval. Vari sa to súženie neskončí ani jeho smrťou? Stále to pokračuje? Dokedy ešte?
Viac jeho pohľad nezniesla a privrela oči. V predstavách uvidela obraz vlastného syna. Usmieval sa na ňu a vystieral k nej ruky, akoby ju chcel objať.
Vedela, že ju potrebuje. Ako by ho mohla opustiť? Nemôže ho predsa nechať samého!
Precitnutie prišlo tak rýchlo, ako predošlý tranz. S hrôzou si uvedomila, akú strašnú chybu sa chystala urobiť. Nahnevane pozrela na manželov prízrak a hodila po ňom nôž. Preletel cez jeho telo, narazil do steny a s tupým buchnutím dopadol na podlahu.
„Nikdy nespravím to, o čo ma žiadaš,“ prehovorila rozhodným hlasom. „Ak si mi mohol ubližovať počas svojho života, nedovolím, aby si v tom pokračoval aj po smrti. Si mŕtvy! Rozumieš? Mŕtvy! Nechaj nás konečne na pokoji! Vráť sa tam, kam patríš!“
Na okamih mu na tvári zbadala prekvapený výraz. Vzápätí sa jeho silueta začala rozplývať a po niekoľkých sekundách po nej nezostalo ani stopy.
Silviu prestali poslúchať nohy a zviezla sa na zem. Ruky sa jej ešte trochu triasli a prerývane dýchala, ale pomaly začínala prichádzať k sebe.
Na chodbe sa rozsvietilo svetlo a hneď na to začula dupot ponáhľajúcich sa papúč.
„Mami?“ ozvalo sa jej za chrbtom. „Si v poriadku? Prečo sedíš na zemi?“
Chlapec podišiel k nej a silno ju objal.
„Mal som zlý sen. Snívalo sa mi, že tu bol ocko. Škaredo ti nadával a znovu ťa chcel udrieť.“
Nežne ho pohladila po líci.
„Neboj sa, Simonko. Ocko sa k nám už chvalabohu nikdy nevráti.“
„Mami?“ uprel na ňu previnilý pohľad. „Som zlý, keď si myslím, že nám bez neho bude lepšie?“
Privinula si ho k sebe ešte silnejšie.
„Nie si zlý, zlatko. Iba hovoríš to, čo cítiš. A máš pravdu. Odteraz budeme šťastnejší.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.