 |
„Ale dedo,“ zasmialo sa ktorési vnúča, „na takéto povedačky už sme pristarí. Na onakvejšie príbehy sme zvedaví.“
„Tak? No dobre, vnúčence moje,“ riekol ded a prehrabol si zamyslene dlhé biele fúzy.
„Rozpoviem vám teda skazku o Igricovi.“
„Takom ako je náš Jonáš?“ smialo sa iné dieťa.
„Veru nie,“ pokrútil hlavou ded, „tohto Igrica vraj stvorilo samo peklo. Iní zase hovoria, že bojisko po Poslednej bitke bolo tak zmáčané krvou, že sama Noc zaplakala a z tej zmesi vzišiel za hodiny vlka On.“
Mlčky prešiel deťúrence pohľadom. Hltali jeho slová lačne, ani pustovník. Pousmial sa.
„Voľaktorí tvrdia, že sám Vojvoda, ktorý v bitke padol, sa prinavrátil z onoho sveta.“
Vnúčatká sa pri zmienke o milovanom panovníkovi rad-radom pochytali za srdcia.
„Čerthovie, kde pravda leží. Isté je len to, že Igric nemá žiaden obličaj – len dve jasavé očiská, žhnucé sťa uhlíky. V jednej ruke vari zviera remdik a v druhej paprči obyčajný železný meč. Na chrbte mu visia gusle, no guslara pri ňom niet – sám sa doprevádza. A jeho pieseň je strašná a určená len sluchám jeho obeti. Nič iné už taký neborák nikdy neuslyší. Ani tieňa táto stvora nemá, bo ani dušu jej nik nepriznal.“
„Juj!“ zvískol malý Ctiborko, „to je až taký planý tento Igric?“
Ded prižmúril oči a razom akoby bol úplne niekde preč. Akoby vskutku spomínal.
„Si planý, keď si planý len na planých? Igrica privolá len veliká krivda a ukrutný žiaľ. Nebol dobrý, ani zlý. Mal byť rukou spravodlivosti tam, kde pravosúdie zlyhalo. Keď ho viac treba nebolo, vytratil sa ako ranný opar spolu s ním.“
Drobizg ani nedýchal.
„Bola raz jedna osada, ktorá sa Zuby zvala. Richtár bol tvrdý človek, ktorý si zvykol, že je vždy po jeho. Zadíval sa do ženy kováčovej a milého kováča nechal do pluku odviesť, aby s ňou mohol líhati. Tá ukrutníka nechcela, no na výber jej nedal. K smrti sa chudera utrápila a keď sa kováč z vojny vrátil, zostalo mu len spálenisko po vyhni a oči pre plač. Miestni sa báli a kováčovi stranu nechytili. Nešťastník si zakrátko uplietol večný uzol a na breze za osadou život svoj ukončil. Domácim aj ľúto bolo, no čušali.
Jednej noci obchádzal osadu tulák, ktorý sa na krížnej ceste z ničoho nič o polnoci ukázal. Tváre nemal, len tie horiace očiská hľadeli s žiadzou na tmavé strechy chatrčí. Nevedno odkiaľ, nanosil si suchého raždia, slamené dachy horľavinou ohodil a kresadlom, či vari len prstov lusknutím oheň založil. Tých, čo vládali z domov utekať dobíjal remdikom, či preklal mečom. A tým čo sa dnuká dymom dusili a plamene im kožu holú škvarili, tak len im hral ich poslednú pieseň. Pieseň o krásnej ženštine, smelom kováčovi a richtárovi-netvorovi. Nikoho tej noci Igric neušetril a keď sa vyparil s ránom osuheľ, zmizol hudobník a s ním aj celá osada z mapy…“
„Jajaj, deduško,“ vyprsklo ďalšie škvŕňa, „horkýže celá osada…!“
„Namôjveru!“ bránil sa ded namosúrene.
„A od koho tedy ľudia tento príbeh vyzvedeli, ha?“
„A dosť!“ buchli dedovi sadze, „spať sa ide, zgerba nevďačná! No? Ideš ho!“
Usmrkanci sa šomrajúc poberali hore na pôjd do perín. Aj dobre, že ma takto prekabátili, gratuloval si ded, sám som sa skoro preľakol. Kde sa to len vo mne vzalo? hútal.
Obišiel ohnisko, prihodil pár triesok do pahreby a pobral sa von z chalupy, že si pred spánkom ešte uľaví.
Nepočul Ho prichádzať; v jednej chvíli tam proste bol. Ded počul len podivné vŕzganie – to ako trsy trávy v Jeho dosahu obalila inovať. Neučinil ani krok smerom k starcovi, žiadne výhražné gesto, no napriek tomu ho oblial ľadový pot a už zo seba nedokázal vydať ani kvapku. Chvíľu takto postáli – obnažený starý muž a prízrak z vymysleného príbehu. Naostatok sa ded opäť uvoľnil, zmierený so svojim osudom, nech už bude akýkoľvek.
Kmeť sa zhlboka nadýchol a otočil sa. Nech sa na Neho díval z tej, či onej strany, zdalo sa, že na čiernej lebke sa jagajú len tie prekliate rubínové oči.
Takto si si ma predstavoval?
Ded nevedel, či prízrak tie slová skutočne vyslovil alebo zneli len v jeho hlave. Ústa, ako aj iné črty Jeho tvár zostávala v skryte tieňov.
Ostarel si.
Starec sa stále nezmohol na slovo.
Aké to je, keď legendy ožívajú? nedal si pokoj neznámy.
„Ty… Nejestvuješ! Si len v mojej lebeni! Nemôžeš… Nesmieš…!“ habkal konečne.
Keď cudzinec znovu prehovoril, znelo to ešte výsmešnejšie.
Kto tu hovorí o mne…?
„Ak si myslíš, že som richtár z tej skazky, mýliš sa!“ sykol ded.
„A ani kováčom som nikdy nebol!“
Len zamietavo pokýval hlavou. Ba zdalo sa, že mu je starca ľúto.
Povedz, človek – ako chutí zrada?
Ded sa roztriasol a v mesačnom svetle sa mu po tvári rozlial rumenec.
Vojvoda, riekol prízrak prosto.
„Aha, odľahlo mu, tak o toto sa ti jedná! S tým ja nič nemám; ja som Vojvodu nezradil!“
A vari sa to dá, zradiť samého seba? špekuloval cudzinec a vykročil k starcovi.
Vojvoda! vinil ho ďalej.
Ďalší krok.
Ba, dá! Zradiť seba. Zradiť svoju zem. Svojich verných.
Vojvoda!
Starec vyjavene cúval.
A prečo vlastne? Komu kvôli?
Vojvoda!
Ďalší krok.
„Ľúbil som!“ kajal sa ded kvílivo. V očiach sa mu zaleskli prvé kvapky.
Aj teba ľúbili, Vojvoda! tasil meč prízrak.
Ded už nemal kam spiatkovať. Chrbtom sa oprel o strom a kropaje mu už dočista zmáčali vekom vyschnutú tvár.
Po krátkej reťazi skĺzla ostnatá guľa remdiku.
Prízrak pokročil a priložil špičku meča starcovi pod ohryzok.
„Nezobuď dietky!“ zaprosil ded.
Hrot sa presunul nižšie. Do tela sa mu vnorilo zahrdzavené železo.
„Ale-“ zachrapčal umierajúci, „vždy nechávaš jedného, čo môže príbeh rozpovedať!“
Priblížil k nemu hlavu a konečne vybadal jeho podobu. Bol ohavný.
Kývol hlavou dozadu, kde sa v chumáčoch vysokej trávy schovávalo jedno z jeho vnúčat. Zvísklo, zakrylo si ústa dlaňou a uháňalo nazad k chalupe.
Posledné slová? „Buď prekliaty!“ zasyčal Vojvoda.
Igric si sňal z chrbta gusle a posadil sa do vlhkého lístia.
Spieval a hral, hral a spieval.
O láske, o zrade, o smrti.
A keď sa s úsvitom zdvihla ranná hmla, zdvihol sa s ňou a zmizol.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.