 |
Hrdina doputoval do cieľa svojej dlhej a strastiplnej cesty. Ale pred víťazstvom, predtým než dostane vytúženú odmenu, čaká ho ešte jedna a najťažšia skúška. Veľké dobrodružstvo ešte nie je zavŕšené. Posledná a hlavná úloha je aj tou najnebezpečnejšou.
V diaľke pred ním sa týčila nebotyčná veža. Ťažko prístupný, impozantný a zapovedaný div sveta. Povesťami opradená a kúzlami obotkaná čarovná stavba, ktorú po vonkajšej strane obtáčalo schodisko bez zábradlia, sa naozaj dotýkala neba.
Pristihol sa, že má od údivu otvorené ústa. Tak predsa. Tak predsa existuje!
A on ju napokon našiel.
Hľadal ju sedem rokov. Ani tí najväčší učenci a jasnovidci mu nevedeli povedať jej presnú polohu. Aby ju objavil, musel prejsť Ľadovou púšťou. Musel zdolať Močiare smrti. Musel prekonať nástrahy Planiny desu. Pre tento pohľad, ktorý bolel krásou, porazil troch strašných netvorov. Veľkého hada, ľudožravého obra a ohnivého draka. Každý z nich strážil útržok mapy, ktorá ukazovala správny smer. To najtajnejšie tajomstvo. Iba ako celok dávala mapa zmysel a doviedla jeho kroky až sem.
Hrdina váhal, bál sa. Nesmierne sa bál výšok. Viacej než všetkých krvilačných zverov a netvorov, s ktorými sa stretol v boji. Pre prekonanie takého strachu musí bojovať sám so sebou. A to je omnoho tvrdší boj. Tu mu nič nepomôže jeho obratnosť a sila. Posvätená kopija ani magický meč. Štít a brnenie opatrené mocnými runovými symbolmi.
Doposiaľ nikdy sa necítil tak osamotene. Aj v rozľahlom Nemom lese ho sprevádzal predsa jeho verný druh a priateľ, biely kôň Lorko, ktorý mal dar ľudskej reči. A často sa vtedy rozprávali a ich rozhovor bol jediným zvukom, čo sa rozliehal pod smaragdovými stromami, nádhernými, no mŕtvymi.
Otočil sa ku svojmu koníkovi. Ale ten len zafŕkal a odvrátil sa. „Nie, neuteším ťa, výstup bude hrozný a budeš ho musieť podstúpiť len ty. Sám. Aj keby som mohol, toľko schodov nie je stvorených pre kopytá. Nie, je napísané, že k hviezdam smie kráčať iba človek.“
Prikývol. Zarazil kopiju ostrím do pôdy, zložil z pliec luk a tulec so šípmi a odložil ich do trávy, odpásal si meč a položil ho k jeho spoločníkom v boji. „Odpočívajte,“ povedal. „A ty, priateľ môj, prosím, počkaj na mňa. Vrátim sa.“
„Nikdy by som ťa neopustil,“ zaerdžal belko. „Toto záverečné dobrodružstvo už ale nie je naším spoločným. Patrí len tebe.“
„Viem,“ pritakal bohatier a pohladil svojho priateľa po šiji.
Potom stúpil na prvý schod…
Neúnavne kráčal, zem sa rýchlo vzďaľovala a nebesá sa pomaly približovali. Neodolal zvedavosti; pohľad mu zablúdil do hlbín pod ním. Napadla ho obluda paniky a pred ňou sa nemožno len tak ľahko ubrániť. Prudko sa mu rozbúchalo srdce a na čele sa mu objavili perličky potu. Pritisol sa chrbtom k chladnému murivu. Zhlboka dýchal. Musí ovládnuť chvenie v nohách, až keď bude dokonale uvoľnený, pôjde ďalej. Radšej by sa zase stretol v súboji na život a na smrť s démonickým Červeným rytierom, ako by mal čeliť nástrahám Veže. Napokon sa s vypätím všetkých síl opanoval. Zanovito pokračoval vo výstupe.
Prihnala sa divoká búrka, lomcoval ním silný vietor, ale on sa iba prihrbil a tvrdošijne pokračoval skoro nezmeneným tempom.
Oblohu rozčesol blesk a udrel do kameňa kúsok nad jeho hlavou, no on sa ani neobzrel a kráčal ďalej. Potom búrka pominula.
Konečne vystúpil nad biely opar našľahaného nebeského mlieka. Dostal sa za hranicu posledných oblakov.
Keď narazil na priepasť, trhlinu s rozmerom väčšiu než je jedna siaha, ktorá vznikla na mieste, kde sa zrútila časť schodov, zastavil sa, ustúpil o tri kroky, rozbehol sa a bez zaváhania skočil.
Dopadol na jednu nohu a tá druhá márne hľadala oporu tam, kde bol namiesto zrútených schodov len vzduch. Skoro stratil rovnováhu a nechýbalo veľa, aby sa pospiatky zrútil do trhliny.
Teraz, keď sa prelomilo jeho sústredenie, zistil ako veľmi je unavený. S najvyšším úsilím sa prinútil pohnúť vpred. Už ale stratil rýchlosť a takmer stratil aj vôľu postupovať. Vliekol sa dopredu, pichalo ho v boku a bolel každý sval. Aby sa aspoň trochu zohrial, objal sa.
Nejestvovalo nič než schody, ktoré s úpornou zotrvačnosťou zdolával. Po istej dobe sa zapotácal a ocitol sa na všetkých štyroch. Postupoval teraz tak, že si pomáhal rukami.
Nakoniec, keď už prestal vnímať čas i vlastné telo, zdolal posledný schod.
Tu hore nebola zima, tu hore nebolo nič a bolo tu zároveň i všetko. Hrdinovi v hrudi začalo biť mocné srdce. Nebolo jeho! Díval sa na svet inými očami, videl čerstvú trávu, videl svoje zbrane, pozeral sa na úpätie veže! Bol rýchlym a verným Lorkom! Lorko! Lorko! Počuješ ma? Som s tebou, som v tebe, koník môj. Dokázal som to. A Lorko zaerdžal od radosti. To už počul zas celkom iným sluchom. A svojho radostne poskakujúceho priateľa vnímal zas úplne novými očami. Mal perie, mal krídla! Vždy chcel vedieť, aké to asi je byť vtákom, netušil, že plávanie vo vetre je až také úžasné, také krásne. Plávanie? Odrazu bol riečnym úhorom, kĺzal sa poľahky po prúde a radoval sa zo svojej obratnosti.
Opäť sa ocitol na vrchole veže. Bol zas človekom. Prázdny kruhový priestor lemovalo cimburie, ktoré siahalo do výšky jeho pŕs. Vyzrel spoza zubov a vtom si uvedomil, že neuvidí pod sebou kĺzajúce oblaky, neuvidí ani pestrú paletu krajiny. Veď všade naokolo bola len neprestupná čierna tma noci.
„Tak dlho som kráčal?“ spýtal sa hviezdneho neba, ktoré ho korunovalo.
„Tak vysoko si sa dostal, tu panuje noc, ktorá sa zdá byť večnou,“ bolo mu odpoveďou.
„Takže som vyššie než je strecha oblohy?“
Hviezdy sa zasmiali zvonivým smiechom. „V skutočnosti si tak hlboko, ako si vysoko. Si práve tu,“ povedala jedna z hviezd a spadla mu do srdca. Zaliala ho hrejivá úľava a poznanie.
„Takže som musel vystúpiť vysoko nad seba, aby som mohol zostúpiť hlboko do seba,“ prehovoril.
V tej chvíli sa rozjasnilo a nad Vežou sa rozprestrel deň. Bol to večný deň, a iba ten mohol nahradiť dlhú noc, a iba ten už nemohol byť vystriedaný. Zdalo sa, že vyžaruje z hrdinovho srdca.
„A teraz… tak by som potreboval mať krídla, ako ten vták, v ktorého tele som pobudol, aby som sa pomocou nich mohol rýchlo zniesť na zem. Už mi chýba môj verný priateľ.“
Sotva to dohovoril a narástli mu obrovské krídla. Zamával nimi, zakrúžil nad vežou a v špirále plachtil nadol.
Hneď ako sa dotkol pevnej pôdy, krídla zmizli. Hrdina ale vedel, že kedykoľvek ich bude potrebovať, znovu vyrastú.
„Len či sa budeš teraz chcieť na mne nosiť, keď si sa naučil lietať.“
„Lorko, priateľ môj!“ riekol hrdina a objal verného koníka. Potom mu odopol sedlo a nechal ho padnúť na zem. Vyšvihol sa mu na holý chrbát a láskavo povedal: „Zanes ma, prosím ťa, na môj zámok, túžim znovu vidieť pani Yvien.“
„A tvoje čarovné zbrane, tvoja kúzelná zbroj?“
„Nechám ich pre iného, budú čakať na ďalšieho hrdinu. Všetko, čo potrebujem, mám teraz tu,“ povedal a buchol sa do hrude.
„Myslím,“ prehovoril po chvíli jazdy kôň, „že si to mal v sebe vždy, po celý ten čas.“
„Asi áno,“ povedal hrdina, ktorý už bol obyčajným mužom. „Ale aj tak som to musel objaviť. A prebudiť. Tam hore, na tej veži…“
„A čo to je, čo sme to vlastne tých sedem rokov hľadali?“ spýtal sa biely koník.
„Pokoj,“ odvetil jazdec.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.