Ohnivé pero - jar 2023: Predposledný duel

ohnive pero

Zaváhal, no bolo to len na okamžik; do Hačimanovej svätyne napokon nevstúpil. Odvrátil sa od patróna vojakov a namiesto toho prikročil k soche dobrotivého Buddhu. Zopol ruky a odriekal spásne slová: „Nama Amida Bucu.“

Keď napokon svetlo vybielilo plátno noci, prebral sa konečne z bdelého sna modlitby.


Jeho príchod oznámil hlas borovíc. Pínie hrali s vetrom na flautu. Ak to mala byť pieseň na uvítanie, znela smutne.

„Eidži! Eidži, meškáš! Ruky sa mi trasú od chladu, ale meč sa mi trasie nedočkavosťou!“

Oslovený muž, muž so snehom v očiach, ktorý tam naviala zima života, sa priateľsky pousmial, akosi nedbanlivo rozhrnul sypký biely poprašok, čo sa mu usádzal okolo nôh a oprel sa o kopiju ako o stareckú palicu. Ochrannú násadku na čepeli nesňal, zložil však klobúk, a nechal si postriebriť vlasy. Muž nebol starým, ale držanie tela, no najmä jeho mäkké oči, v ktorých sa akoby miešal maliarov tuš s bielobou ryžového papiera, to všetko prezrádzalo, že zimy sa nedajú počítať prežitými rokmi.

Mladík s tvárou dravca a hladným pohľadom nahnevane zomkol pery a obnažil svoj meč. Dav ľudí, ktorý sa tiesnil za ním, zašumel vedno s ihličím v konároch. Eidži sklopil pohľad, potom ho pozdvihol k oblohe. Otáčal hlavou, premeriaval si stromy a kamene na nevysokom, avšak rozložitom vrcholku posvätnej hory. Ako keby sa díval na svet očami novorodenca. Všetkým prekvapený, žasol.

„Ako je tu krásne. Dokonca aj v zime.“

„Eidži“, zreval mladý muž ako poranené zviera, „tvoje správanie ma uráža! Čakal som, dlho som čakal! Nechal si ma čakať šesť mesiacov a aj teraz meškáš! Prečo so mnou nechceš bojovať? Moje postavenie je príliš nízke? Moja povesť pre teba teda nič neznamená?!“

Zvláštny úsmev z tváre osloveného zmizol. „To nie, Hiroši, tvoja povesť ťa predchádza. Samuraji všade rozprávajú o meči, ktorý keď zasiahne, znie ako padnutie prílivovej vlny na pobrežie. Aj o tom, že nikdy neminie, že seká brnenie tak ľahko ako mäso a kosti pod ním. Ja… bál som sa. Zistil som, že žiť je dobré.“

Obávanému šermiarovi ochabol meč v ruke a zneistel v bojovom postoji.

„Ty sa mi vysmievaš,“ sotva počuteľne pošepol snehu a vetru a svojej urazenej pýche. Tento muž, ktorý nepoznal strach, nemohol pochopiť slová niekoho, kto videl príliš mnoho bolesti a umierania a už ich viac vidieť nechcel. Nemohol správne porozumieť slovám muža, ktorý otvoril svoje srdce Milosrdnému. Myslel si, že sa bojí o neho, čo bola len polovica pravdy, a to vedomie ho nesmierne ponižovalo.

Hnev mu zbrázdil tvár. Vyzeral teraz ani bájny Susanoo pred skolením draka. Bez varovania sa rozbehol a sekol. Preťatý vzduch zaúpel od hrôzy a úľaku. Všetci prizerajúci sa zadržali dych.

Napadnutý sa v okamihu zmenil z mierne a neškodne pôsobiaceho pocestného na desivú šelmu. Prešiel takou rýchlou a závratnou premenou, ako keď sa ospanlivá domáca mačka rozpamätá na svojich divokých predkov a v sebaobrane sa na chvíľu zas stane nebezpečným dravcom. Čelil útoku s chladnokrvnosťou, ktorú získal počas mnohých zápasov na život a na smrť. Nerovná pôda je ale zákerný, hoci nenápadný nepriateľ, a taký, celkom nevedomý a neúčastný, nepozná zľutovanie. Keď chcel Eidži zaujať obranný postoj, pokĺzol sa a na okamih stratil rovnováhu.

No mladíkova zbraň nenašla svoj cieľ. Len sa to Eidžimu zdalo? Zhmotnila jeho nedávno nadobudnutá viera tie najvnútornejšie predstavy a túžby? Nezdalo sa, že by si diváci všimli čokoľvek nezvyčajné. Azda ani sám mladý bojovník nevidel dlaň Osvieteného, utkanú sťa z jemných lúčov zimného slnka, ktorá odvrátila dopad oceľovej smrti… Hiroši zrazu zistil, že na hruď mu mieri kopija! Ostrie však mala stále ešte chránené pošvou. Ruky mu bezvládne poklesli pozdĺž tela, no ústa sa mu chveli rozhorčením. Tak takto chutí porážka. Dosiaľ tú chuť neokúsil. Bola horká. Viac než dokázal uniesť. Prečo ho jeho protivník nezabil? Daruje mu život, aby ho mohol pokoriť? Ponížil ho pred všetkými a správa o jeho trpkej prehre sa rozletí na sever i na juh ako požiar do všetkých krajov. Ani si nepotreboval odhaliť čepeľ jari, taký si bol istý svojím víťazstvom, a tak veľmi pohŕdal jeho majstrovstvom.

V takej hanbe nemôže žiť. Seppuku, to je možnosť ako sa očistiť. Jediná možnosť, ktorá mu ostala. Klesol na kolená.

A Eidži rýchlo pochopil. Vedel sa vcítiť do človeka, bol znalec ľudských pováh. Vycvičil sa v tom v armáde a najnovšie aj medzi rybármi, kde našiel nový domov. Nechcel, aby to nabralo takýto smer, lež súcit, ktorému učí Budha, mu napovedal, čo musí spraviť.

„To bola väčšmi náhoda, než moja zručnosť. Pokračujme,“ a pri tých slovách sňal z čepele ochranný kryt.

Hiroši ani nestihol dať najavo údiv. V očiach mu zablyslo a hneď sa i lačne vrhol vpred poháňaný nenávisťou. Zaútočil tak prudko ako hadia hlava, ktorá vystrelí za korisťou. Šikmé ostrie katany roztvorilo sval na ramene súpera až po kosť. Vzápätí však podcenil zručnosť a srdnatosť staršieho duelanta len preto, aby za svoju chybu zaplatil cenu najvyššiu. Odokryl sa a napriahol k rozhodujúcemu úderu, keď mu Eidži ratiskom kopije podrazil nohy, načo tvrdo dopadol na zem. Vtedy sa mu už v očiach zračila tá podivná skúsenosť smrti. Ale bolo tam aj niečo viac. Úcta, obdiv a najmä spokojnosť. Prehral. Ale bolo to tesné. A čo je najdôležitejšie – i keď krátky, bol to dobrý boj!

To už mal ale prepichnuté hrdlo a z rozťatej tepny prúdila krv. Na bielom podklade vykvitli červené chryzantémy. Okolostojaci ľudia sa konečne nadýchli. Vietor začal spievať žalospev.

Predtým než na ňu dal kryt, dôkladne umyl poškvrnený hrot v snehu. Až potom si stiahol ranu odtrhnutým pruhom látky. S bázňou k nemu prišiel jeden z divákov, kľakol si pred ním a na dôvažok sa ešte poklonil. „Pán Takagi, je pravda, že toto bol váš posledný súboj?“

„Nie, ešte ma čaká jeden. Musím sa v ňom naučiť žiť. Bojovať už viem. To bude najťažší zápas.“

Keď schádzal, akoby krívajúc a so sklonenou hlavou, po lícach mu stekali slané výčitky zmiešané s ľútosťou i vďakou a spolu s karmínovými kvapkami dopadali do žiarivej čistoty bielej. Slzy možno nemajú farbu, ale dokážu sa prepáliť až na dno duše.

Preto odriekal spásne slová: „Nama Amida Bucu.“


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

27. marca 2023
Goran