 |
Už zapadalo slnko, keď si starček cez zaprášené žalúzie všimol dvojicu svetiel. Divoko skákali zhora nadol, prudko zabočili a zmizli v blízkom lese. Namosúrene zatvoril knihu, položil ju na stôl, nasadil si na šedivé vlasy ošúchanú šedú šiltovku a so šomraním vykrivkal von z domu.
“Už zase,” zašušlal a pomlel bezzubými ústami. “Človek tu nemá ani chvíľu pokoja. Furt dačo.”
Starček sa pomaly teperil cez zarastenú lúku. Jeho úbohá chalúpka s ošarpanou šindľovou strechou cez špinavé okná smutne sledovala, ako sa stráca medzi mohutnými starými dubmi.
Vrcholky stromov ešte matne žiarili v červených lúčoch, no dole pri kmeňoch sa už hromadili tiene. Starček akoby to nevnímal, cieľavedome kráčal hlbšie do lesa, bez jediného zaváhania či zakopnutia.
Presne vedel, kam mieri. Všetci napokon skončili na tom istom mieste, nech už do lesa vošli z akéhokoľvek smeru. Roky leteli ako voda, no hlboko pod povrchom sa nič nezmenilo. Rovnako ako v mladosti, aj teraz v ňom bublal hnev a znásoboval sa s každým krokom.
Dorazil na malú čistinku. V šere parkovalo auto, drahšie SUV, očividne nové. Starček naň pohŕdavo fľochol, uštedril mu pľuvanec a išiel ďalej.
Keď sa znovu ocitol medzi stromami, zastal a započúval sa. Spočiatku vládlo mŕtvolné ticho, dokonca zmĺkol aj les samotný, akoby sa to snažil starým ušiam uľahčiť. Vtom sa z diaľky ozvalo tiché pípanie.
V starčekovi zabublal hnev. Tuho zovrel pery a vykročil za zvukom. Hoci kráčal po spadnutom lístí, nevydával takmer žiaden hluk. Čím hlasnejšie sa pípanie ozývalo, tým viac sa mu oči leskli nefaľšovanou nenávisťou.
V srdci lesa sa prechádzal akýsi muž. V ruke držal detektor kovov a sústredene ním mával sprava doľava. Ohúrene sa díval na zem a počúval, ako detektor píska takmer bez prestania. Bleskovo si kľakol, položil detektor na zem a začal do zeme necitlivo rýpať malou motyčkou.
“Vypadni,” zaznel mu spoza chrbta starčekov hlas. Vykrádač sa obzrel ponad plece a zdvihol obočie.
“Čo prosím?”
Starček prudko vyfúkol nosom.
“Hovorím ti, že máš vypadnúť. Spakuj sa a nikdy sa nevracaj.”
Detektorista sa silene zasmial.
“Ale no tak, dedo. Upokojte sa. Toto je váš pozemok?”
Starček neodpovedal, len na neho nenávistne hľadel.
“Pozrite,” povedal vykrádač tlmene a ďalej nástrojom kopal do zeme. “Nechcem žiadne problémy. Som len zberateľ, zachraňujem artefakty zo zeme. Viete, aby tam nezhnili a tak. Je škoda nechávať také cenné veci v hline. Ak vám to tu patrí a nezavoláte políciu, môžeme sa dohodnúť. Dám vám časť zo zisku.”
Zotmelo sa. Na oblohe sa objavili prvé hviezdy. Starček stál, funel ako býk a zatínal päste vychudnutých rúk.
“Naposledy ti vravím – vypadni,” zavrčal. “Nič z toho ti nepatrí.”
Vykrádač sa počupiačky zasmial.
“Dedo, mŕtvym je už zlato na nič.”
Motyčka o čosi narazila, ozval sa tupý úder. Vykrádač začal dychtivo rozhrabávať kyprú hlinu prstami. Rozšírili sa mu zrenice.
Boli to kosti. Ľudská ruka, a na jej prste navlečené masívne zlaté prstene.
“O tomto hovorím, dedo!” nadšene zvolal. “Vidíte?”
Obzrel sa za seba.
Starček stál na mieste, ruky zvesené popri tele. Pozeral sa naňho planúcimi očami. Tvár zovretá v odpornej grimase plnej hnevu a nenávisti.
“No dobre,” hlesol vykrádač, prechytil si motyčku do ľavej ruky, pravou siahol do vesty a vytiahol z nej zbraň. “Dohodneme sa nasledovne. Otočíte sa mi chrbtom, vrátite sa späť do tej diery, z ktorej ste vyliezli a zabudnete, že ste ma tu niekedy videli. Ak nie,” namieril na starčeka. “Je vám to jasné?”
Chvíľku tam len stáli a pozerali na seba. Vtom sa starčekove pery zvlnili.
“Chodíte sem, jeden po druhom ako nenažrané kobylky, ktoré požierajú úrodu. Poddávate sa chamtivosti, rabujete a s úsmevom na perách ničíte odkaz, ktorý pod našimi nohami zanechala minulosť. Myslíte si, že vám patrí všetko, na čo siahnete,” naklonil hlavu do strany. “S tým je koniec.”
Starčekovi zažiarili oči zeleným svetlom. Zarazený vykrádač zažmurkal, prst mu strnulo zamrzol na spúšti.
A vtedy ho čosi zdraplo za nohu.
Zhrozený vykrádač sledoval kostnatú ruku, ktorá ho držala za členok. Z hliny neďaleko vyrazila druhá hnáta a zaťala mu prsty do hlboko svalu na lýtku. Chlap zreval, obrátil zbraň ku zemi a začal strieľať ako zmyslov zbavený. Okolo neho prskala hlina a kusy kostí.
Po deviatich výstreloch nábojník zacvakal na prázdno. Detektoristovi z úst vyšiel zúfalý ston. Z pôdy vyletel ďalší pár rúk a s nimi aj lebka s rozšľabenými ústami. V očiach jej horeli zelené plamienky. Pustil zbraň na zem a bezhlavo zaťal motyčku do lebky, mŕtvy si to však vôbec nevšímal.
Začali sa po ňom sápať obe kostry. Najprv ho stiahli na kolená, následne ho driapali po krku a tvári. Vykrádač s jačaním sledoval starčeka, ktorý len stál obďaleč a žiariacimi očami so zadosťučinením sledoval nechutné divadlo. Kostený prst s masívnym prsteňom mužovi vrazil priamo do očnej buľvy. Prsty ďalšej ruky sa mu vplazili do široko otvorených jačiacich úst, a začali ho za sánku ťahať hlavou ku hline.
Keď už bol zakrvavený muž napol stiahnutý do rozrytej hliny medzi koreňmi stromov, starček k nemu pomaly podišiel a zamyslene pokýval hlavou.
“Mal si pravdu. Mŕtvym je už zlato skutočne na nič.”
Mužova hlava zmizla hlboko pod lesnou pôdou. Starček zhrbene stál nad hrobom a čakal, dokým nedoznejú aj posledné tlmené zvuky. Oči mu postupne pohasli. Po chvíli sa s námahou sklonil a zodvihol zo zeme detektor.
Po slnečných lúčoch už nebolo ani pamiatky. Zdvihol sa teplý, letný vánok. Ševelil v korunách prastarých dubov a rozvíril lístie, ktoré zakrylo rozhrabanú pôdu.
Medzi mohutnými kmeňmi stromov sa rozhýbali tiene. Desiatky postáv s čiernymi dierami namiesto očí sa pomedzi lesný porast dívali na starčeka. Niektorí vyzerali smutne, iní zahanbene, opatrne naňho hľadeli a tichom sa niesol ich mrazivý, nezrozumiteľný šepot.
“Na to ste mali myslieť skôr,” zamrmlal starček, otočil sa a vyrazil naspäť ku domčeku.
Tajomstvo bolo zachované, ani dnes sa nikomu nepodarilo znesvätiť jeho odkaz. Zahalené pieskom času pokojne driemalo v láskavom objatí lesa, skryté pred pohľadmi chamtivcov, ktorí nemysleli na nič iné, než na vlastné obohatenie.
Starček si smutne uvedomil, že sa možno ani nedožije chvíle, kedy les dobrovoľne odovzdá svoje tajomstvá.
O tom však už on nerozhodne. Čo ale bude musieť rozhodnúť je, ako sa zbaví toho prekliateho SUVčka.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.