 |
Bim-bam. Bim-bam. Bim-bam. Kukučky nad kozubom odbili tri hodiny ráno. Obloha bola dokonale čierna, akoby ju zalial atrament z prevrhnutého kalamára. Nežiarila striebrom hviezd, ani ju nezdobila obrovská guľa. Noc bola tichá a pokojná. Sandman už tri hodiny rozsýpal piesok medzi občanov malého mestečka na juhu Nemecka. Vynechal len jednu dušu, ktorá sa radšej túlala svetom vlastných predstáv.
Pukotanie ohníka sa miešalo so škrabaním brka o papier. Eugen sedel v čalúnenom kresle a pri svetle sviečky žmúril na nový úlovok. Medzi ukazovákom a palcom si krútil napichnutého chrobáka. Podľa svojich múdrych kníh a treba dodať, že tých mal skutočne veľa, usúdil, že sa jedná o bystrušku južnú. Pomaly otáčal špendlíkom zľava-doprava a zase späť. Nedokázal spustiť zrak z jej lesklého chrbátika.
Odvtedy čo mu zomrela pani mamička, nech je jej zem ľahká, žil celkom sám. Opomenúc osudné leto, kedy nazbieral odvahu a požiadal o ruku farárovu dcéru. Tá sa jeho vyznaniu schuti zasmiala. Keď sa neskôr vrátil po odpoveď, chvatne ho uzemnila: „Ach, Eugen, samozrejme, že nie!“
Pre Eugena jej odpoveď však „samozrejmá“ nebola. Týždne si lámal hlavu nad tým, či sa dáko neprevinil voči spoločenským pravidlám. Nebolo by to po prvý raz. Ľudské úškľabky, ich nezmyselné gestá; raz rúčka sem, inokedy zas tam, ho vždy nechávali chladným. Ani po štyridsiatke sa v nich nevyznal natoľko, aby ho pokladali za slušného človeka. Pani mamička mu to neraz vyčítala. Preto sa radšej upriamil na svoju prácu. Vedel, že je v nej dobrý. Chrobákom rozumel lepšie ako ľuďom.
Dôkazom boli vitríny, lemujúce pracovňu od podlahy až po strop. V každej drevenej škatuľke bolo najmenej dvadsať exemplárov hmyzu, zoradených podľa tried a radov, zavše sa musel prehovárať, aby ich neusporiadal aj abecedne. V priehradkách viseli farebné motýle, ligotavé májky, kobylky i vážky a samozrejme chrobáky všetkých druhov a veľkostí. Eugen ich zbožňoval, niekedy sa im dokonca prihováral: „Ako sa dnes máte? Vážne? Tak to ma teší.“ Toto bol jeho svet. Tu nedbal na prezývky, ktorými ho častovali susedia. Necítil sa byť čudák ani mastnovlas, bol jednoducho Eugen a robil to, čo mal rád.
Na ťažkom dubovom stole mal vyložené rôzne optické prístroje, Petriho misky, ihly a pinzety, zarovnané na milimeter presne, inak by sa nevedel sústrediť. Neochotne odložil bystrušku do priehradky a napravil si okuliare. Bol najvyšší čas, aby si zapísal nové poznatky. Ak chcel svoju knihu dokončiť do jari, musel sa veru poponáhľať.
Práve keď dopisoval vlnovku pod q, vyrušil ho strašný lomoz. Tréésk! Okenice sa prudko rozleteli, ich náraz vylomil sklenené tabule. Do vykúrenej miestnosti zavial sneh.
„Prekristapána!“ Eugen od ľaku prevrátil kalamár a zmočil si v ňom rukáv. Namosúrene odhodil brko a podišiel k prázdnym okeniciam. Opatrne si ich prezrel a následne sa vyklonil von. Vánok mu postrapatil riedku šticu. Nezdalo sa, že by bol dostatočne silný na to, aby spôsobil takúto spúšť. Pod topánkami mu zachrupčalo rozbité sklo. Eugen sa zohol k črepom, ale skôr než zdvihol prvý, sviečka zhasla. Na rukách mu nabehla husia koža. Cítil, že niečo nie je v poriadku.
Klap-klap-klap, ozvalo sa zo šera pracovne.
„Haló? Je tu niekto?“ Zašepkal Eugen, no jedinou odpoveďou mu bolo neodbytné klepkanie.
Bum! Zo stropu sa spustila podivná bytosť a dopadla na drevenú dlážku. Eugen sa domnieval, že hľadí na vychudnutú ženu v nariasenej sukni. Trhla sebou. Jej hlava bola groteskne pretiahnutá, končiac veľkými vypúlenými očami. Nie, toto nemohol byť človek.
Pozrela priamo naňho. Sprvu sa chcel schovať pod stôl, no strach mu to nedovolil. Dokázal len nemo sledovať, ako sa k nemu príšera pomaly približuje. Klap-klap-klap.
Obluda zdvihla zakrivený hnát a zhodila dubový stôl. S rachotom skĺzli všetky knihy, skúmavky i flakóny, tuš sa rozlial po dlážke. Eugen si zakryl uši. Ten zvuk bol naňho priveľa. Mučil ho!
Príšeru jeho záchvat neodradil. Napriahla sa po ňom a pazúry mu zabodla do vesty. Eugen kopal nohami vo vzduchu, kým ho prenášala ponad perzský koberec k rozpálenému krbu.
Svetlo plameňov odhalilo tvár jeho mučiteľky – v pazúroch ho zvierala obrovská modlivka! Zazerala naňho stovkami bledých hexagónov, premeriavala si ho od hlavy až po päty. Odrazu sa upokojil. Šialený amok opustil jeho údy a prestal sebou metať. Aj on ju pozoroval.
Bola nádherne sfarbená – ružovkastá s prechodmi červenej a blankytne modrej, taká, o akých píšu odvážni entomológovia, ktorí navštívili pralesy. Pozrel sa nižšie. To, čo považoval za sukňu, boli roztvorené krídla, pripravené na boj. Vedel čo bude nasledovať. Čoskoro skončí napichnutý medzi svojimi vitrínami. Čoskoro sa stretne s pani mamičkou. Modlivka si ho pritiahla bližšie, no on ani nemrkol. Vnímal každý jej detail.
Na jeho prekvapenie ho však pustila. Dopadol rovno na zadok, ani zďaleka nie tak ladne, ako jeho hmyzia návštevníčka: „Au!“ pošúchal si udretú kostrč.
Modlivka si ho viacej nevšímala. Odcupkala do rohu miestnosti k Eugenovej kolekcii chrobákov. Chvíľu sa mu javilo, že si ich obzerá. Zaujímalo ho, čo si asi myslí.
Modlivka zdvihla končatiny vysoko nad hlavu, až sa javila raz taká veľká. Bolo to zvláštne, priam magické gesto. Znenazdajky sa vitrínky otriasli a jedna po druhej opustili steny.
Eugena premkla hrôza: „NIE!“ skríkol a rozbehol sa, aby ich zachytil. Než k nim však stihol dobehnúť, všetky sa roztrieštili o podlahu.
Modlivka zvesila pazúry a opäť sa k nemu obrátila. Eugena zachvátilo číre zúfalstvo. Potrvá celé hodiny, než ich dá znovu do poriadku. Navyše sa mohli pri páde poškodiť! Čo si len počne?
„Prečo?“ zabedákal a klesol na kolená.
V zničenej kope sa niečo pohmýrilo. Vyliezol z nej roháč a svojimi mocnými hryzadlami začal odhadzovať črepiny. Eugen sa veľmi začudoval; ako sa do jeho zbierky dostal živý chrobák?
Odrazu sa miestnosťou ozval hlasný bzukot a z úlomkov vyletela myriada hmyzu. Pestrofarebný sprievod sa prehnal ponad Eugenovu hlavu a zakrúžil smerom k stropu. Eugen sa postavil. Prisahal by, že sa chrobač pochytala za ruky a začala sa vrtieť v tanci. Pripomenuli mu poničené maľby v kaplnke. Ako ich len volal pán farár? Danse macabre? Tance smrti? Lenže jeho chrobáky nevstali zo sklenených hrobov aby svedčili o nezvratnosti smrti, ale aby sa jej vysmiali. Do toho im hrala veselá hudba cvrčkov a cikád. Bol to taký krásny pohľad, Eugena načisto dojímal. Chrobáky sa okolo neho točili v špirálach, zatiaľ čo sa plamene odrážali od ich ligotavých telíčok.
Nedokázal uveriť, že sa stal zázrak. Jeho chrobáky ožili! Za to môže mágia vznešenej modlivky, dozaista kráľovnej všetkých modliviek na tomto svete!
Eugen otvoril ústa, aby sa jej poďakoval. Lenže hmyzí sprievod nečakane zmenil dráhu letu a zamieril k oknu. Odchádzali. Nechávali ho tu samotného. Tu, vo svete ľudí, ktorí mu nerozumeli, ani mu nikdy nechceli porozumieť. Po tvári sa mu skotúľali slzy.
Hodil sa Kráľovnej k nohám: „Prosím, neopúšťajte ma! Zoberte ma so sebou.“
Kráľovná sa nad ním týčila celou svojou majestátnosťou. Zvinula svoje nádherné krídla a nastavila mu svoj pazúr. Toto gesto pochopil okamžite. Zovrel ho v svojich rukách a vtisol naň úctivý bozk.
Cítil, ako sa jeho telo mení. Prsty sa mu natiahli v čierne pazúry. Jeho vesta narástla, švy sa mu zrástli s chrbticou. Silnel, no zároveň sa scvrkával. O chvíľu bol taký maličký, až sa zmestil Kráľovnej do dlane. Keď sa cítil byť úplný, Kráľovná ho povzbudila, aby roztvoril krídla. Jej hlas bol sladší než med.
Skarabeus vyletel, aby sa pridal k večnému tancu svojej novej rodiny.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.