Ohnivé pero - jar 2023: Byronov večierok

ohnive pero

Byron stál hrdo v strede obývačky dvojizbového bungalovu a so širokým úsmevom sa zahľadel na gauč naproti. „Vážení, dovoľte mi oficiálne zahájiť dnešný večer. Verím, že sa v mojom skromnom príbytku budete aj naďalej cítiť dobre. Uvidíte, ani sa vám nebude chcieť odísť. Užijeme si kopec zábavy.“

„Ja sa tu cítim viac než dobre. Atmoška podľa môjho gusta,“ zahlásil Jack, ktorý to aj okázalo demonštroval. Sedel rozvalený na ľavej strane lacnej pohovky s cigaretou v ústach.

„Tomu verím, kamarát,“ mrkol naňho Byron, „chýba ti v ruke už len whiskey a bude z teba dokonalý bohém. A čo ty, Diana, prečo si tak tíško?“

„Ja… neviem… nie som dnes vo svojej koži. Som taká nijaká,“ poznamenala mladá slečna. „Asi je to tým…“

„Neboj nič, zábava sa ešte len začne,“ prerušil ju.

„Áno,“ prisvedčila.

Byron mal pocit, že sa na jej perách objavil náznak úsmevu. Bude to dobré, uvažoval v duchu. Náhle podišiel k stolíku pri gauči a rozlial do troch pohárikov červené víno. „Prepáčte, úplne som zabudol. Čo som to za hostiteľa. Daj si, Diana, toto rozprúdi tvoje zmysly. Jack? Nie je to síce whiskey, ale na zdravie. Na zdravíčko obom.“

Byron si vzal jeden z pohárov a vypil ho do dna. „Toto som potreboval,“ skonštatoval a spokojne odkráčal naspäť do stredu miestnosti. „Viete, čo mi práve napadlo? Ja som ako taká zoznamka,“ predniesol pobavene hostiteľ. „Oboch som vás zoznámil len nedávno, myslím, že je to prínosom pre nás všetkých, a už vám chcem predstaviť nového priateľa. Pevne verím, že si s ním budete rozumieť. Každú chvíľu by mal doraziť.“

„Byron, ty máš na ľudí čuch. Tvoj priateľ bude aj naším priateľom,“ ozval sa Jack. „Nemám pravdu, Diana?“

„Máš. Ale niečo… vy to necítite?“ podotkla po chvíľke.

Jack, ty prašivá lišiacka handra, vieš sa podlizovať. To sa mi páči, pomyslel si Byron. „A čo by sme mali cítiť? Radšej si vypi.“ Nevieš nič, len frflať – blablabla, preletelo mu hlavou.

„Ja nič necítim, len dobrú atmošku,“ oponoval na pohovke vyvalený Jack.

„Vážení,“ ujal sa vzápätí slova hostiteľ, „ako viete, ste pre mňa všetkým. Tie neznesiteľné pohľady plné nenávisti, odporné pohľady, ktoré ma na každom kroku prenasledujú od detstva… už mám toho dosť. Ani moja matka a otec neboli o nič lepší. Celé moje detstvo bolo trápenie. Veď viete. Ale čo bolo, bolo. Vy… vy ste iní. Naozaj.“

Hostia len ticho sedeli.

Vtedy dostal nápad. Pristúpil ku prehrávaču na komode. „Diana, uvoľni sa, toto je len pre teba.“ Z reproduktorov sa začali ozývať jemné tóny piesne Time is on my side od Rolling Stones.

Byron bol tentokrát skalopevne presvedčený, že Diana sa usmiala. Využil situáciu a okamžite priskočil ku gauču. „Smiem prosiť?“ Nečakal na odpoveď. Naklonil sa tesne k nej a vzal ju do stredu miestnosti. Pritisol si ju tesne na svoju hruď a rukami jej pevne objal útly chrbát. Držal ju a cítil pritom vzrušenie. Ona neprotestovala. Pomaličky, i keď nemotorne sa točili v rytme hudby, ako dvaja milenci. Cítil ju – jej božskú arómu.

„Milujem ťa,“ šepla nesmelo.

Vyčaril úsmev a pobozkal ju. Telom sa mu rozlialo príjemné teplo. Práve teraz bol blahom bez seba.

„Atmoška, ako má byť,“ pochvaľoval si Jack.

„Naozaj to necítite?“ prehovorila odrazu Diana.

Vtom okamihu akoby uťalo. Cítil sa ako tlakový hrniec tesne pred explóziou. Extatický stav pominul. To hádam nie je pravda, prebleslo mu hlavou. Nevďačná štekajúca mrcha – myšlienka, ktorá ho aspoň trocha upokojila. Už skoro vybuchol, ale udržal sa. Odstrčil ju a ona znova zaujala miesto vedľa Jacka.

Byron sa na moment k obidvom otočil chrbtom a dlaňami si zakryl obličaj. Potreboval to rozdýchať. Zrazu na nich uprel svoj zrak. „Počuli ste to? Niekto klopal. Jack, Diana, počuli ste?“

Obaja mlčali.

„To bude on. Konečne dorazil,“ potešil sa Byron. „Diana, budeš nadšená. Je to totiž muž. Ty máš predsa chlapov rada, nie? A najlepšie na každý deň hneď niekoľkých a každý deň iných.“ Z plného hrdla sa začal rehotať.

Kráčal k dverám a cestou odkopol igelitové vrece naplnené prázdnymi plechovkami od piva, ktoré sa rozleteli po dlážke. Otvoril, no v tmavej predsieni oddeľujúcej obývačku od vonkajších vchodových dverí nebolo nikoho. Byron napokon vošiel do predsiene.

„Poď dnu, už ťa očakávame. Čo si to so sebou porobil?“ S námahou postavil vysokého mladíka a vzal ho do izby. Musel ho podopierať, inak by sa neudržal na nohách. „Takže, toto je Chris, náš nový priateľ. Už mi je jasné, prečo meškal. Je zdevastovaný.“ Vyčítavo sa pozrel na nového hosťa a neodpustil si výčitku: „Hm, ty si slopal.“

„Smrdí to tu! Ja to už nevydržím! To tu vážne nikto necíti? Ten obludný zápach?“ začala kričať Diana ako zmyslov zbavená.

„Fuj. Áno, je to niečo príšerné, rovnako ako ty, Byron,“ utrúsil Jack.

V Byronovi tentoraz vyplávali na povrch všetci jeho vnútorní démoni „Aj ty Jack? Vy príživnícki bastardi,“ nevydržal už a popritom nemilosrdne šmaril Chrisa na gauč. „Dal som vám všetko a vy sa mi takto odvďačujete? Ako dlho ste u mňa? Mohol som sa vtedy rozhodnúť aj inak a boli by ste teraz na špinavej ulici. Tam, kam aj patríte. Rozvalení niekde vonku.“

Všetko smrdí. Hnus. Smrad. Špina, rezonovali v Byronovej hlave mocné hlasy.

Byron sa triasol ako šialený a urputný tlak v jeho lebke narastal. Vbehol do kúpeľne a pred zamazaným zrkadlom hľadel na svoj zdrvený výraz.

Vidíme ťa. Si nikto. Asociál. Nikdy z teba nič nebude. Lúzer. Si zbytočný. Nula. Nikto ťa nikdy nemal rád. Sledujeme ťa, deviant. Rodičia ťa nenávideli. Pozri, čo si nám spravil. Len sa pozri. Bábky. Hnijúce mäso. Si horší ako Diabol. Skončíš v pekle, prelínali sa mu myšlienky jedna cez druhú. Tvár mu zaliala červeň. Zavrel oči a päsťami si začal tĺcť do spánkov. „Buďte ticho! Ticho! Držte všetci huby! Zmiznite, trosky! To vy smrdíte! Zapáchate ako hnijúce prasce!“

V odraze zrkadla zazrel cez otvorené dvere do obývačky svojich hostí pohodených na gauči. Konečne zmĺkli. Zostali len zúbožené bezvládne telá s troma pármi vyprázdnených očnicových oblúkov, ktoré bezducho zízali priamo naňho. Bezočivé pohľady.

Opäť sa pozrel v zrkadle na seba. „Zmije. Nájdem si nových priateľov. Ako vždy,“ zahlásil víťazoslávne s úškrnom.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

13. marca 2023
Damián Kaleb