Ohnivé pero - jar 2022: Tajomstvá podzemného mesta

ohnive pero

Prastaré chodby popretkávané novými priestormi a sálami plnými zelene sa hemžili mnohými jedincami. Dnes sa oslavovala sviatosť mena. To bolo každému narodenému dieťaťu pridelené v čase tridsiatich dní od narodenia. Bol to prastarý zvyk a nikto už nevedel, aký má pôvod lenže udržiaval sa z dôvodu potreby pocitu ľudskosti. V obrovskej sále plnej zelene kúpajúcej sa vo svetle umelého slnka boli porozsádzane lavičky pre divákov. V prednej časti zas bol priestor na vchádzajúci rad rodičov nesúcich svoje deti, aby tie pred zrakmi všetkých dostali od vodcu národa meno. Všetci diváci boli odetí do slávnostných rób hnedých farieb vyzdobených zlatistými manžetami. Meno dieťaťa sa určovalo podľa mena rodičov. Tri písmená v strede mien tvorili rovnaký základ i u detí. Napokon na oboch koncoch sa priraďovalo písmeno zodpovedajúce chodbe kde bola obytná jednotka rodiny. Keď sa konečne sála naplnila do posledného miesta, ceremónia mohla začať. V úctivom tichu prerušovanom len plačom detí všetci očakávali nádherné mená, ktoré určia životnú cestu nových členov spoločenstva. A tak sa to začalo. Rodičia nesúc svoje deti v náručí predstupovali pred starého muža, aby ten položil dlaň na čelo dieťaťa a vyriekol meno. Keď prišiel rad na mocného chlapca, mávajúceho bacuľatými ručičkami vôkol seba, starec váhal. No napokon vyslovil i jeho meno s dlaňou na čele.

„Neten, syn Dety a Natenea,“ prehovoril hrubým hlasom do ticha v sále starec. „ Nech jeho život je rovnako jedinečný a významný ako jeho meno,“ dodal muž.

Keď už boli všetky deti členmi spoločenstva a ich mená už boli navždy vpísane červeným lúčom do kameňa prvých a spomienkou do myslí všetkých prítomných priestor prežiarila na oslavu silná modrastá žiara umelého slnka. Všetci prítomní sa v istom momente v tichosti postavili a vzdali novým členom poklonu úcty. Od tohoto momentu bežali roky a deti rástli. Čoraz viac sa ku spoločenstva začali dostávať správy o rasách, ktoré postupne vychádzajú na povrch a nachádzajú tam nádherný raj. Veruže príroda sa dokázala vysporiadať s následkami termonukleárneho výbuchu v dávnej minulosti. Ľudská činnosť už viac nezasahovala do existencie živočíchov ani do životného prostredia. Všetko sa totiž odohrávalo v podzemí, kde len silné a inteligentné skupiny dokázali nájsť riešenie na mnoho existenčných problémov. Tritisíc rokov trvajúce obývanie pozemných priestorov nieslo v sebe už iba fragmenty spomienok.

Tie ale existovali vo forme bájok a rozprávok ktorým málokto veril. Len priestor mimo podzemia na povrchu bol hmotnejším a hodnovernejším dôkazom, že takáto civilizácia existovala. Aj to boli viditeľné len úlomky. Ohromné železobetónové stavby a jazvy po vojnách stáli zarastené prírodou a pozmenené na nepoznanie. A práve toto všetko lákalo mladého Netena čoraz viac preskúmať povrch, o ktorom kolovali toľké reči. Odvahu mu nebolo možné uprieť, ale strach rodičov a starších generácii pôsobil pre akúkoľvek zmenu odstrašujúco, negatívne. Na každú veľkú zmenu je potrebný stimul aby sa udiala. Len tak dokáže vesmír prinútiť jedincov konať, vyjsť zo svojho tieňa a odhodiť pocit pohodlia. A preto i mladík menom Neten sa stal akýmsi nástrojom univerza spúšťajúcim zmeny, ktoré budú konečné.

„ Stoj, Neten! Nebež tak rýchlo!“ rozliehal sa chodbou krik dieťaťa nešikovne sa vyhýbajúc dospelým, ktorý sa ponáhľali po svojich každodenných činnostiach. Dlhé modré kimono sa plietlo pod krátke nohy mladého chlapca. On netrávil každý deň behaním a navyše jeho bosé nohy neboli zvyknuté na tak prudké pohyby. Lenže krikom na kamaráta nič nedosiahol. Ten sa ani nie v okamihu stratil medzi kráčajúcimi ako dym. Nanon ešte chvíľu utekal hľadajúc kamaráta, ale napokon to vzdal. Akonáhle sa však otočil vystrašil ho práve chlapec, za ktorým utekal. Pred očami mu zavial Netenov nemak žiarivo bielej farby. Vlasy zopnuté do copu previazané gumičkou neboli vôbec porušené rýchlym behom ako to bolo u Nanona. Mladší pomalší chlapec padol na zem sledujúc vystrašene pojašený výraz kamaráta.

„ Ako to robíš! Niekedy si ako duch,“ posťažoval si Nanon zo slzami na krajíčku. Druhý chalan len mykol plecami netušiac, že robí niečo výnimočné alebo odlišné. To že trénoval svoje telo nebolo nič mimoriadne. Cítil akoby to bolo jeho nastavenie a záľuba, ktorú chce neustále zdokonaľovať. Dlhé dni si trávil cvičením a zvyšovaním formy. Hoci mal iba nanajvýš deväť rokov a čoskoro desať bavilo ho to čo starších jedincov spoločenstva. Tešil sa na moment, kedy prejde deň jeho dospelosti a on pred všetkými členmi komunity vstúpi do ďalšej éry života.

„ Poď,“ prehovoril so smiechom nastavujúc pomocnú ruku kamarátovi smutne sediacom na zemi. Ten ju po pár okamihoch prijal hoci nie príliš ochotne.

„ Počul si už tie zvesti o možnom živote tam hore? Niektoré skupiny už tam existujú,“ spýtal sa mladší chlapec Netena obávajúc sa možnosti, že sa raz všetci presťahujú mimo podzemie.

Mimo bezpečné steny domoviny, ktorú poznal od narodenia. Neten sa však len zasmial s chuťou neveriac slovám kamaráta.

„Never všetkému, Nanon,“ odvetil napokon chlapec kráčajúc popri stene snažiac sa nezavadzajúc ponáhľajúcim sa.

Pre neho sa táto debata ukončila hoci rád by skúsil čo je na tvrdení pravdivé. Podľa rozprávania rodičov však prostredie mimo podzemia zabíjalo. V spomienkach sa vrátil do chvíle, keď mu otec pred spánkom v mäkkom svetle osvetľujúcom jeho priestor spánku rozprával zaujímavé, ale i desivé príbehy. Príbehy, kde slnko zostúpilo na zem a zo svojej ohnivej žiary stvorilo draka. Neľútostného, pomstychtivého, zabíjajúceho všetko živé. Možno to boli rozprávky, ale na každej reči je zlomok pravdy. Pravdy opisujúcej desivú skutočnosť, pri ktorej nikto nechce riskovať a na vlastnej koži sa presvedčiť či je to čo sa tvrdí absolútne, nespochybniteľné.

Keď ho kamarát pomykal za ruku ťahajúc ho do jedálne, vrátil sa späť do súčasnosti. Stojac na chodbe mieriac k obrovskej jedálni chodby N im už poriadne škvŕkali bruchá. Na dnes bolo jašenia a naháňania dosť, je potrebné nabrať sily na celý deň. Tam však pri stole detí panovala rovnaká téma avšak názory a postrehy sa líšili od jedného k druhému. Aby každý povedal čo si myslí skákali si do reči a protirečili s ostatnými, ale až po mrzutých pohľadoch vážených členov chodby N stíchli. No od toho momentu začalo mladému Netenovi vŕtať hlavou zaujímavé tvrdenie.

„ Možno už povrch neohrozuje bájny druh drakov. Čo ak už vymreli? Koľko to je času odkedy sa podzemie otriasalo?“ boli jeho úvahy bežiace jeho hlavou. Pozabudol však na fakt, že vôkol siete podzemných tunelov a obytných či iných priestorov boli postavené tlmiče či aj isté bariéry, ktoré zabraňovali, aby dôležité časti zasiahol pohyb tektonických platní. Napokon ako ubiehal deň, ktorý mladík trávil na monitorovacích staniciach pre rast bio mäsa potrebného pre potravu, zvedavosť ho čoraz viac zvádzala. Už nevenoval pozornosť pracujúcim mikróbom, ktoré dokázali z malého kúska podzemného slimáka alebo akejkoľvek zeleniny urobiť dostatok jedla pre mnoho sektorov. Mysľou lietal v diaľavách fantázie snívajúc o priestore tam vonku. Predstavoval si zelené lesy, ohromné hory, krásne jazerá a lúky alebo mnoho divokých zvierat. Istým spôsobom bol zvedavý aj na draka, ale táto jediná predstava ho zatiaľ držala v bezpečí podzemia. Predsa len pomyslenie, že jeho dych spôsobuje sčervenanie kože, vypadávanie vlasov, zubov a nechtov a v neskoršom štádiu rozpad celého tela za úplnej agónie, bola desivá.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

14. februára
Slavomír Suja