 |
Anka Kováčová stála v kúpeľni pred zrkadlom, v ruke zvierala zubnú kefku a plakala. Jej svet sa zrútil. Martin Frťala ju nechce. A keď ju nechce láska jej života, jediný človek, ktorého bude kedy milovať, najkrajší chlapec minimálne na prvom stupni základnej školy v Šalgovciach, má vôbec život zmysel?
Pozrela sa na kefku. Zubná pasta sa už stihla zošmyknúť na najspodnejšie štetinky. Naozaj to chce urobiť? Ešte stále si tie zuby môže umyť. Znovu si v hlave prehrala scénu zo školy. Nie! Pustila vodu, zmyla z kefky pastu a vložila ju do pohárika. Je koniec. Zhasla svetlo, vybehla z kúpeľne a vliezla do svojej postele. Teraz už len čakať na smrť.
Začala sa triasť. Určite to bude bolieť, ale nie toľko, ako slová odmietnutia Martina Frťalu. Teda, ak to vôbec príde. Od frašky s Ježiškom začala mať k týmto veciam značné podozrenie. Čo urobí, ak to nepríde a bude žiť ďalej? Asi sa bude musieť začať učiť na stredajšiu písomku z matiky. Ale tak snáď nepríde k najhoršiemu.
V jej skrini niečo zašramotilo a otvorili sa na nej dvere. Anka sa skryla pod perinu. Tak predsa mal oco pravdu! Naozaj existuje príšera, čo žerie deti, ktoré si večer neumyjú zuby!
Zaškrípali parkety. Anka vykukla jedným okom spod periny a prebehol jej mráz po chrbte. Niečo obrovské sa potichu blížilo k jej posteli. Zatvorila oči. Príšera sa dostala až k jej hlave. Už ju počula nahlas dýchať. Bože, nech už to skončí!
Ozvalo sa zamľaskanie a potom už len HAM! Ani to nebolelo. A ďalšie HAM. Vôbec to necítila. HAM. Tu už sa jej to prestávalo páčiť. Niečo by snáď cítiť mala, nie?! Vykukla spod periny, zažala stolovú lampičku a skríkla: „Čo robíš?!“ „Ježiši Kriste, skoro na mňa priskočilo!“ zajačala príšera. Bola guľatá, hnedá, chlpatá a veľkými labami si skrývala tvár pred svetlom z lampy.
„Už ma konečne zjedz!“ povedala Anka rozhodne a rozpažila ruky. „Nebudem sa brániť!“
Príšera si pomaly zložila laby z tváre a naklonila hlavu. „A musím?“
„Samozrejme, veď som si neumyla zuby!“ argumentovala Anka.
„Aha, to asi dáva zmysel,“ povedala príšera. „Len ešte než začnem, chcem sa ťa spýtať: A fakt musím?“
„Musíš?“ spýtala sa Anka urazene. „Tak snáď chceš, nie? Veď si príšera, ktorá žerie deti s neumytými zubami!“
„A to ti kto povedal?“
„No… môj oco.“
„Jasné! Dospelí! Tí si navymýšľajú sprostosti! Keď nezjež večeru, príde ježibaba, keď nebudeš poslúchať, príde čert, keď si neumyješ zuby, zožerie ťa príšera,… Nič také neexistuje, všetko sú to vymyslené somariny!“
Anka sa zamyslela. „A ty si potom čo?“
„Ja som príšera, čo žerie po zemi pohádzané ponožky. To je úplne niečo iné!“
„A deti neochutnáš ani z času na čas?“
„Nikdy! Veď sa nad tým zamysli! Ono to vôbec nedáva zmysel. Keby už mám jesť deti, prečo by som preboha jedla tie, ktoré nemajú umyté zuby? Veď to je nechutné!“ povedala príšera a hodila si do úst ponožku.
„To je škoda.“
„Ty sa netešíš? Veď môžeš žiť ďalej!“
„Ako môžem žiť ďalej, keď ma odmietla láska môjho života?“ skríkla Anka.
„To sa dá? Ak ťa odmietla, tak to asi nebola láska tvojho života, nie? Možno si si tú osobu pomýlila. Ľudia vyzerajú strašne rovnako.“
„Ty tomu nerozumieš!“
Príšera si pozbierala zo zeme zopár ponožiek a vyliezla na kreslo, kde sa pohodlne usadila. „Tak mi všetko porozprávaj,“ povedala a hodila si do úst jednu z ponožiek. Potom sa strhla a ďalšiu podala Anke. „Prepáč, dáš si?“
Anka sa zamračila. „Nie, ďakujem. A prečo vlastne žerieš z každého páru len jednu?“
„Nie som predsa pahltný sebec! Zjem len to, čoho majú ľudia navyše. Jem len duplikáty. Stavím sa, že si takto mnohí ani len nevšimnú, že im niečo chýba!“
Anka zavrtela hlavou. „Tak teda ak to chceš vedieť, dnes v škole som si písala s kamoškou Kikou o tom, aký je Martin krásny a ako ho milujem. Lenže sprostý Tomáš zobral Kike telefón, prečítal si správy a utekal ich ukázať Martinovi. Začal kričať „Maťo má frajerkuuu!“ A vtedy sa to stalo. Martin ho buchol do pleca. Najskôr som si myslela, že preto, aby obránil moju česť. Lenže potom povedal: „Fuj, prestaň! Aňu? Však sa dogrciam!“ a potom asi minútu napodobňoval vracanie. Skončil, až keď sa z toho rozkašľal.“
„Takže láska tvojho života hovoríš, čo?“ povedala príšera a vcucla zvyšok ponožky ako špagetu.
Anka sa skryla pod perinu a so vzlykom volala: „Nezješ ma ani keď si oblečiem desať ponožiek?“
„To je asi tak lákavé, ako keby ti ponúknem šušeň obliaty v čokoláde.“
„Poznám decká, čo by do toho šli,“ mumlala Anka spod periny.
„Ja hlavne nechápem, načo potrebuješ nejakú životnú lásku. A ešte aj takúto sprostú!“
Z periny vykukla Ankina hlava. „Ty nechceš žiť so svojou spriaznenou dušou?“
„Ešte to! Aby som sa musela o ponožky deliť!“
„Naozaj si nikdy s nikým nebola?“
Príšera sa zamyslela. „No, istý čas som chodila s príšerou, čo žrala domáce úlohy. Ale veľmi to nefungovalo. Decká, ktoré si robili úlohy, väčšinou nemali na zemi ponožky. Skús si predstaviť romantickú večeru, na ktorej je vždy jeden hladný. Nikam to neviedlo.“
„Ja si to neviem predstaviť. Žiť sama, bez spriaznenej duše. Bez lásky,“ zasnila sa Anka.
„Veď ja ti to neberiem, ale prečo práve tento chruňo? Ja ho poznám! Vieš aký má doma bordel? To je ponožková verzia fast foodu.“
Anka sa bleskovo posadila. „Ty ho poznáš? Možno by si mi mohla pomôcť! Mohla by si ísť k nemu a povedať mu o mne niečo pekné!“
„Myslíš, že sa nechá presvedčiť chlpatou príšerou?“
Anka sa poškriabala na hlave. „Máš pravdu. A čo keby mu tam prinesieš moju báseň? Keď zistí, aké čisté sú moje city zabalené do krásnych veršov, určite na mňa zmení názor!“
Príšera sa zamračila. „Ja ti neviem. Si si istá, že vie čítať? Možno keby vieš svoje city naprogramovať do počítačovej hry…“
„Prosím!“ povedala Anka a vytiahla so šuplíka kopu papierov. Nakoniec jeden podala príšere. „Keď to pre mňa urobíš, každý deň ti tu nechám nejaké ponožky!“
Príšera si povzdychla. „Ach, dievča. Urobím to pre teba, ale nemaj veľké očakávania. Možno sa do toho papiera vysmrká a ty pochopíš, že nie je láskou tvojho života, ale chybou v tvojej hlave. A možno potom nájdeš nejakú naozajstnú lásku. Takú, čo ti sadne, ako ponožka správnej veľkosti.“
Príšera zobrala papier s básňou a vošla do skrine. Zostalo ticho. Anka sa začala modliť. K bohyni lásky. Keď už sa jej zdalo, že to trvá pridlho, dvere skrine sa rozleteli a do miestnosti vbehla príšera s vytreštenými očami.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa Anka. „Prečo máš báseň stále v ruke?“
Príšera sa pozrela na Anku, akoby práve videla ducha. „Pamätáš, keď som ti hovorila, že príšery, ktoré žerú deti s neumytými zubami, sú výmysel?“
Anka prikývla.
„Zmenila som názor. A vyzerá to tak, že Martin Frťala si dnes večer zuby neumyl.“
„Čože?!“ skríkla Anka.
„Martina Frťalu práve zožrala príšera.“
Anka vyskočila z postele a vybehla von z izby.
„Kam letíš?“ zakričala príšera.
Anka nakukla späť do izby. „Martin býva len dva domy odtiaľto. Možno je ešte stále čas!“
„Aký čas?“ povedala príšera rozčúlene. „Už mu nemôžeš pomôcť, je po ňom!“
„Pomôcť? Po tom, čo o mne povedal?“ začudovala sa Anka, zmizla a keď sa vrátila, držala v ruke kefku. „Možno je ešte čas umyť si zuby!“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.