Ohnivé pero - jar 2022: Ja, Edison a vy

ohnive pero

Zavriem oči a prehltnem. Napne ma. Nie prvýkrát a som si istý, že ani posledný. Šedá mazľavá gebuzina mi skĺzava dolu krkom len ťažko. Korenie síce pomáha, ale aj tak to nie je bohviečo.

„Martinus Cena Fantázie, SlavCon…“ čítam s plnými ústami podomácky vyrobenej kaše. Možno sa niektorí z vás v tomto momente chytia za hlavu a spomenú etiketu stolovania, ale upokojte sa, ľudkovia! Žijem sám, nikoho nepohoršujem. Pohľadom spočiniem na chladničke. Určite nikoho… pousmejem sa a znovu sa strácam vo vlnách internetu.

„Cena Gustáva Reussa, Jašíkove Kysuce…“

Google, to je vám inak super vec. Už ani nemusím písať, ktorú stránku chcem navštíviť. Stačí si vybrať z ponuky najčastejších vyhľadávaní.

„Cena Karla Čapka a…“ stíchnem. V pravom dolnom rohu notebooku skontrolujem dnešný dátum. Cítim, ako ma opantáva napätie. Očakávania sú vysoké.

Snažil som sa… aj sa vlastne snažím…

Trasúcu sa hmotu opäť naberám na lyžičku a podrobne ju skúmam. Priesvitná hrudka prepúšťa sliz, ktorý pomaly steká naspäť do misky v hustých povrazcoch. Odpor mi skrúti pery. „Teba až po výsledkoch,“ poviem a prejdem naspäť k vyhľadávaču.

„Ohnivé pero!“ takmer zakričím a kliknem na stránku. Predstavujem si pódium a… napríklad Hudáka. „Vážení hostia, víťazom jesenného kola sa stáva!“ náročky zmením hlas. Hrubý barytón sa odráža od holých stien. Stránka sa načíta. Očami preletím meno na prvom mieste a… stíchnem. Nič. Zase – kurva – nič!

Víťaza poznám, akoby aj nie. Nevyhral po prvýkrát a ja mám prehľad o úspešných autoroch viac ako dobrý. Druhé miesto detto. Ale tretie? Srdce sa mi divo rozbúcha. Neverím! Moja poviedka sa umiestnila! Po rokoch odmietania a neopodstatnenej kritiky prichádza ovocie. Zrazu text nie je nudný, postavy nie sú ploché, no prosím! Od radosti zvýsknem. Síce bronz, ale čo tam potom. Funguje to!

Funguje, ale sa neteš, kaše máš málo! Potrebujeme novú, čerstvú! Znenazdajky sa ozve vnútorný hlas. Neteší sa, nechápem prečo? Veď je to hlavne jeho zásluha. On mi poradil, ako ju získať.

Kde to len… Aha, už viem! Hronský Beňadik. Zaujímavý názov dedinky. To mi napadlo aj vtedy, koncom októbra minulého roku.

Myslím, že na dvojke dávali dokument o Thomasovi Edisonovi. Viete, kto je to, nie? Ten frajer, čo vymyslel žiarovku či čo. Televíziu som skôr počúval ako pozeral. Sedel som za stolom a snažil som sa niečo naškriabať do súťaže. Čapek či Reuss? Už neviem, ale na tom nezáleží. Moderátor hovoril o Edisonovom živote, to ma až tak nezaujímalo, no ku koncu prišli na rad slávne citácie. Posledná ma dostala!

„Víťazi to nikdy nevzdávajú, tí, čo to vzdávajú, nikdy nezvíťazia.“ Zopakoval som vetu po moderátorovi a skoro som spadol zo stoličky. Ktosi mi zaklopal na dvere. Viem, nič nezvyčajné u normálnych ľudí. Ale ja… akoby som vám to… žijem skôr samotársky. Na rozdiel od väčšiny, mňa covid a neustály home-office veľmi teší.

Postavil som sa a pomalým krokom vykročil k dverám. Keď som nazrel do priezoru, uľavilo sa mi. Za dverami nestál nikto. Asi som sa šuchtal až priveľmi. Dotyčný pravdepodobne usúdil, že byt je prázdny a odišiel. Už som sa chystal naspäť k stolu, keď sa klopanie ozvalo znovu.

„Čo to, doriti?!“ zahabkal som a chňapol po kľučke. Dvere sa rozleteli – nikto. Vyšiel som na chodbu a porozhliadol sa. Schodisko prázdne, výťah o štyri poschodia vyššie.

„Haló? Je tu niekto?“ opatrne som sa spýtal, no neprišla žiadna odpoveď. Náhle ma ovanul lepkavý zápach. Podobný som si pamätal ešte z detstva, keď nám pod schodmi uhynula mačka. Dlho sme ju nevedeli nájsť. Pomohol až neznesiteľný puch rozkladu.

Vrátil som sa do bytu a dvere som zamkol. Otvoriť som sa nechystal už ani náhodou. Niečo sa zmenilo. Viem, znie to divne. Ale… akoby som zrazu v byte nebol sám. Presnejšie, akoby som v sebe nebol sám!

Rozbolela ma hlava, no to nebolo najhoršie. Ten hnilobný zápach – stále som ho cítil. Napadlo mi umyť si zuby, dať si sprchu, otvoriť okná. Všetko jedno. Puch neodchádzal. Jediné, čo sa zmenilo, bola intenzita bolesti hlavy. Akoby mi do nej nasypali tupé žiletky. Ľahol som si, dlane som si pritlačil na spánky a zavrel oči.

Nasledujúce ráno bolo iné. Viem, nádejný spisovateľ by mal byť schopný opísať všetko… ale ten pocit. Hlava ma už nebolela a smrad? Nemôžem povedať, že zmizol, ale určite sa zmiernil. Celkovo som sa cítil lepšie. Vlastne… oveľa lepšie! Istejšie! Akoby ma niekto viedol. Zrazu som vedel, čo mám robiť.

Po rannom rituáli (sprcha, káva, cigaretka) som zapol notebook. Rebríček víťazov minulých ročníkov Ceny fantázie ma neprekvapil. Vedel som, že ju tam nájdem. Prvé miesto trikrát za posledných päť rokov. Proste pani spisovateľka! Niekoľko poviedok sa mi podarilo aj prečítať. Poslednú o záhadných samovraždách psov si dokážem vybaviť ešte aj dnes. Rozhodne kvalita.

Už som vám spomínal, že Google je skvelý pomocník? Ak áno, nevadí. Zopakujem. Fakt je skvelý! O pár minút som mal o autorke dostatok informácií. Jej meno nebudem zverejňovať, predsa len nejaké to dekórum treba zachovať, aj keď osobne si myslím, že by jej to určite neprekážalo. Tak či onak, rozhodol som sa ju navštíviť. Chcel som sa jej spýtať na inšpiráciu, prípadne dostať cenné rady. Chápete, čo myslím? Proste sa jej dostať do hlavy. Niečo si od nej odniesť.

Hronský Beňadik ma ohúril. Malá dedinka schovaná na okraji Štiavnických vrchov. Dokonalé miesto na písanie. Z rozhovoru, ktorý autorka poskytla občasníku miestnych novín, som sa dozvedel, že býva sama v domčeku po rodičoch. Dokonca bola pred ním odfotená rovno na titulnej strane. Zlatí novinári, len čo je pravda. Človek nemusí nikoho otravovať hlúpymi otázkami. Po asi dvadsiatom porovnaní domu na obrázku s domom oproti mne som noviny odložil.

Už som vám spomínal, že sa nerád stretávam s ľuďmi, všakže? V každom prípade zoznamovanie mi ide ešte horšie. Bol som nervózny, potil som sa a obhrýzal si nechty. Už som si myslel, že to nezvládnem. Chcel som nasadnúť do auta a odfičať naspäť do Modry. Aj by som to spravil, nebyť novonadobudnutého vnútorného hlasu. To on mi večer, keď som počúval dokument o Edisonovi, zaklopal na dvere. Som si istý. Edison, tak som ho začal volať. Našepkal mi, že na to mám! Nech sa nebojím! Cítil som, ako vedie moju ruku, ako vystrkuje môj ukazovák a stláča zvonček.

Nebudem vás zaťažovať podrobným opisom stretnutia. Len toľko poviem, bol som sklamaný. Spisovateľka, mladá žienka s kučeravými vlasmi havranej farby ma pozvala ďalej. Spravila mi kávičku, poďakovala sa za ťažko vykoktané komplimenty a čo-to mi prezradila aj o písaní. Žiaľ, žalostne málo. Samé klišé. Nebyť Edisona, odišiel by som naprázdno a už by som ju nikdy neuvidel.

Naberám si poslednú lyžicu kaše a vkladám si ju do úst. Zrazu chutí inak. Lepšie. Na jazyku cítim ocenenie za tvrdú drinu, nielen slizké štruktúry ľudského mozgu. Postavím sa a otvorím chladničku. Dobrotu mám na samom spodku. Odhrniem čierne kučery, nadvihnem oskalpovanú lebku a nazriem dnu. Mozgová dutina je naozaj prázdna. Vďaka za postreh, Edi!

Makovičku zbavenú nápadov starostlivo balím do igelitu. Telo zostalo v Beňadiku na záhrade. Hlava sa bude musieť uspokojiť aj s plytkým hrobčekom niekde v lesoch pri Zochovej chate.

Prechádzam k notebooku. Chvíľku váham, nakoniec sa rozhodnem pre Ohnivé pero. Edison nenamieta. Vo výbere mi necháva voľnú ruku. Otvorím stránku a začítam sa do poviedok. Toľko šikovných ľudí a toľko skvelých nápadov!

Vlastne, milí autori, celý čas sa vám tu snažím povedať, že možno… možno sa niekedy uvidíme. Ja s Edisonom sa už veľmi tešíme!


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

25. apríla 2022
Patrik Slanina