Ohnivé pero - jar 2022: Deň, keď som sa stal človekom

ohnive pero

Autobus bol poloplný a slabo vykúrený. Cestujúci preto sedeli viac vpredu, kde bolo teplejšie, každý sám vo svojich myšlienkach alebo v mobiloch. V baterkovom vyjadrení boli vybití na sedemdesiat percent. Nikdy som nechápal prečo vy ľudia, tak rýchlo strácate životnú energiu. Keby ste vedeli, že toto sú hlavné znaky podľa ktorých si vás vyberáme, hneď by ste sa zmátožili. Niežeby sa moji nadriadení unúvali vysvetliť mi to detailne – na to som bol ešte služobne príliš mladý – no po pár rokoch medzi vami, už pre mňa nebolo ťažké spozorovať čo definitívne rozhoduje. Najmä, keď dokážeme vidieť to, čo vy nie. Neverili by ste, ako svietite, keď ste mladí. A to nehovorím o väčšine detí. Tie nás takmer oslepujú. Tie vypíname iba v nevyhnutných prípadoch, keď to inak nejde. Mňa ešte na takú robotu neposlali, na to majú iné kádre.

Už ste asi pochopili, že ľudia, ktorí žiaria sú pre nás veľmi cenní. To svetlo je energia z ktorej žijeme, preto takéto osoby chránime. Pred kým? Tiež pred ľuďmi, ale tými so slabým svetlom, lebo oni nevedome požierajú silnejšiu energiu a kontaminujú ju. Nám by potom nič nezostalo. Jednoduchý fyzikálny zákon, ako keď horúci predmet odovzdáva teplo chladnejšiemu. Aj vy si to občas uvedomujete. Viackrát som počul, ako niekto svetlý o vybitom človeku povedal, že sa mu zdá, akoby ho vyciciaval z energie, alebo niečo v tom zmysle. Ani netušíte, akú máte pravdu, keď si to myslíte. Jediné v čom ste úplne mimo sú vaše predstavy o nás. Okrem toho, že o nás hovoríte v jednotnom čísle a dokonca v ženskom rode, tak nám prisudzujete len čierne farby. Popritom, my milujeme svetlo a svetlé farby. Keby ste neboli tak veľmi zahľadení do seba a v poslednom čase do mobilov, možno by ste nás aj rozpoznali. Vždy dobre naladení – vďaka energii z vás svetlých – a oblečení v pestrých farbách.

A tak to bolo aj v tom autobuse. Svietil som tam ako letná kvetina, ale väčšina z vás tmavá, ako zamračený deň. Nedostatok osobného svetla vnímate ako únavu, znudenosť až poddajnosť. Raz to niektorý váš druh výstižne definoval: kde ho dáš, tam bude. Samozrejme, musel mať silné svetlo, lebo vybitému by také niečo nenapadlo.

Spozoroval som, že úbytok svetla vo vás urýchľujú životné udalosti, choroby, ale aj problémy do ktorých sa zbytočne ženiete. No často aj príliš pohodlný život, ktorému chýba hra. Nás učia, že život je iba hra. Vás zase, že je ťažký, ale na druhom svete to bude lepšie. Musím vás sklamať. Ak sa neviete hrať tu, ani u nás to nezvládnete. Takých nikam nepustíme. Len tých, ktorí dokázali najdlhšie svietiť aj u vás.

Aby ste ma nechápali zle. Necítime voči vybitým nenávisť, ale ak sa na to pozriete z nášho pohľadu, musíte uznať, že sú ohrozením vás svetlých, teda našej potravy, ktorej svetlo nevedome nasávajú a znehodnocujú svojim konaním. Preto ako každý správny pestovateľ odstráni choré rastliny od zdravých, tak aj my vás musíme neustále triediť. Možno to znie kruto, no verte, že sme spravodliví. Aj sami to priznávate, keď hovoríte, že raz príde čas na každého.

A práve preto som bol v ten zimný deň v autobuse. Inštrukcie zneli jasne. Predchádzajúci viezol príliš veľa detí, tento žiadne. Aj keby sa ešte cestou nejaké priplietlo, podľa manuálu by to bol malý počet na prerušenie procesu. No dúfal som, že sa to nestane. Na vypnutie svetlých a najmä detí som sa stále necítil.

Bolo to treba urobiť rýchlo, aj keď krátkodobému utrpeniu sa nikdy nedá zabrániť. Zatiaľ som mal na konte dva autobusy a nelíšilo sa to od iných nehôd. Verili by ste, že všetci vybití vždy reagujú podobne? Keď pochopia prichádzajúci koniec, tak sa pýtajú: prečo? A potom prosia o šancu. Ale načo? Tomuto som nikdy nerozumel. Kým sú v pohode, všetko považujú za samozrejmé a bežné. Sú znudení, otrávení, na všetko frflú, robia naprieky a stále chcú všetkého viac, no keď to dostanú, frflú ďalej. Keď prichádza koniec, zrazu otočia. Hmm… Stále som čakal, ktorý kolega mi to vysvetlí. Skúsenejší len kývali rukou, že raz pochopím.

No späť k práci na autobuse. Obzeral som si každého a tipoval, ako asi budú reagovať, keď vypnem šoféra a autobus nekontrolovane vystrelí z cesty do priekopy. Niekoľkokrát sa prevráti, až ho zadržia stromy. Áno, takto detailne to vieme odhadnúť. Naše mysle fungujú ako najvýkonnejšie počítače, ale len pokiaľ ide o fyzikálne zákony. Asi preto nerozumiem niektorým vaším počinom. Na druhej strane, prišli sme u vás o zopár kolegov. Ťažko vysvetliť, ako sa to stalo. Nebolo to ani tak vašim pričinením alebo… tomuto som tiež úplne nerozumel. Myslel som, že ide len o mýty, lebo vraj, niektorí z nás zostali u vás. Mala v tom mať prsty zvláštna choroba, ktorá sa nedá ovládať. Keď to na nás príde, zlyhávame. Ale považoval som to za povery. Nepoznal som kolegu, ktorému by sa to stalo, no aj tak som nad tým často premýšľal, pretože to znelo záhadne.

Nasledovať mala ešte jedna zastávka. Potom sa autobus rozbehne dolu kopcom a príde koniec. Keby sa to cestujúci dozvedeli o mobil by hneď stratili záujem. Alebo by ho aspoň využili na niečo užitočné a rozlúčili by sa so svojimi blízkymi. Ale také dlhé drámy som ešte nemal. Skúsenejší kolega, ktorý už postúpil na lietadlá, spomínal podobný zážitok. On už mohol konať pomalšie. Ja som si to zatiaľ nemohol dovoliť. Čím viac času, tým viac možností na chyby, lebo keď sa to spustí, je to tak rýchle, že nestíhajú prepočítavať ani naše hlavy. Preto som zatiaľ nastavoval jednoduchý a krátky sled udalosti. Po pár minútach musí byť po všetkom.

Cez okno som sa rozhliadol okolo. Krásny zasnežený deň, aj keď vybité osoby by frflali, že je zima, šmýka sa a dokonca sneží. Čo by asi povedali, keby práve museli vypnúť cez dvadsať ľudí?

No nič, bolo sa treba sústrediť. Zostávali dve minúty. Zhlboka som sa nadýchol, aby som nahromadil energiu. Autobus zastavil na zastávke. Dve osoby nastúpili. Starý muž vybitý natoľko, že sa to už nedalo číselne vyjadriť a žena… Vtom som sa zasekol. Ťažko som prehltol. Žiarila silno ako dieťa, jej svetlo priam hypnotizovalo. No bolo v tom aj niečo iné. Nevedel som to identifikovať. Nemohol som od nej odtrhnúť oči. Posadila sa na sedadlo oproti mne a zachytila môj udivený pohľad. Takmer som skamenel. S úsmevom pokrútila hlavou. Konečne pozrela inde a dovolila mi nadýchnuť sa. No môj hypnotický stav nepominul. Sledoval som ju ako zjavenie a snažil som sa pochopiť, čo sa to deje. To je tá choroba? V hlave mi tikali hodinky, ale z predstavy jej vypnutia ma striaslo. Znovu na mňa pozrela a ja som dostal neskutočnú chuť niečo povedať, no vyschlo mi v ústach. Bola tak neuveriteľne… hľadal som slová.

Čo sa to so mnou deje?

Päťdesiatosem sekúnd, videl som na displeji svojej mysle. Mal by som rýchlo zmobilizovať sily, nasmerovať pohľad na šoféra a posunúť mu nálož energie, ktorá mu ako elektrický šok zastaví srdce, no to by som pred sebou nemohol mať toľko zvláštneho svetla? Ubiehajúce sekundy sa miešali s jej zelenými očami. Vnútorný alarm začínal hlásiť poplach.

Nesplníš úlohu! počul som výstražné upozornenie. Nesplníš úlohu! Za to je trest! Znelo to desivo, ale ešte desivejšie bolo odvrátiť pohľad a vypnúť aj ju.

Desať, deveť, osem, sedem, systém nekompromisne odpočítaval. Posunul som pohľad o milimeter, no zase ma to vrátilo späť k nej.

Čo to robím? Veď za to je trest.

Šesť, päť, štyri, tri, dva, jeden, nula.

Zrazu som prestal vidieť jej svetlo. Najvyšší trest za nesplnenie úlohy. Stal som sa človekom. Už som dokázal otvoriť ústa. „Ahoj,“ prihovoril som sa tej kráske.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

9. mája
Jaroslav Kollár