 |
“Už zase sa vracia domov opitý,” hovorili si ľudia zo susedných domov, dívajúc sa na tmavú postavu na nočnej ulici.
„Už sa to opakuje po siedmy deň, jeho rodičia by mu mali dohovoriť.“
„Mladý sa vždy takto búria.“
„Je nezodpovedný.”
Mladý muž tie hlasy nepočul a bolo to tak lepšie. Všetci, ktorý si mysleli, že jeho konanie ovláda mladícka nerozvážnosť, mu krivdili.
Po schodoch sa pomaly trmácal do svojej izby. Neistými krokmi sa blížil k posteli. Prešiel okolo stolíka, na ktorom spočívali pre tínejdžra nezvyčajné knihy: „Teória posmrtného života“,„Spiritualita“,„Stretnutia s mŕtvymi“.
Keď konečne spočinul na posteli, dúfal v rýchly spánok, taký, ktorý by mu vydržal až do neskorého rána. Neprichádzal.
Namiesto spánku prišiel čas spomienok, čiernych ako jed, spomienok, proti ktorým nič nezmôžete.
Slnkom zaliata ulica. Úsmev jeho brata, ktorý ide vyskúšať nový bicykel. Dostal ho len pred pár dňami k narodeninám. Krúži po asfaltovej ceste, šťastnejší ešte nebol. Auto, prichádzajúce z blízkej zákruty. Prečo ide tak rýchlo? Krv. Krik.
„Mohol som ho zachrániť.“
„Kde si, braček ?“
Konečne zaspal, ale nemalo to byť nadlho. Po pár chvíľach sa ozval neznámy hlas.
„Chceš vedieť, ako sa má tvoj brat?“ povedal.
Najskôr ten hlas zo spánku nevnímal, no ako sa začal zobúdzať, uvedomil si hneď dve zvláštnosti. Hlas nebol mužský ani ženský. Bolo to neuveriteľné, hlas tvorila iba zmes neurčitých zvukov a pazvukov, ktoré mu v hlave dávali perfektný zmysel. Druhá zvláštnosť ho ohromila hneď ako sa úplne prebudil – bol triezvy, akoby z domu nikdy neodišiel.
„Chcem,“ odpovedal tomu hlasu, zatiaľ čo sa znepokojene rozhliadal po izbe.
„Vydaj sa teda na cestu.“
Všimol si, že dvere na jeho izbe sú otvorené, napriek tomu že ich zatváral. Keď k nim prišiel, premkla ho hrôza. Za dverami nebolo prvé poschodie domu, ale pláň, nekonečný priestor tiahnúci sa kam až oko dovidelo. Zem, ak sa to tak dalo nazvať, bola mliečno bielej farby s malými zlatými iskrami zamiešanými do nej. Zlaté čiastočky sa v bielej farbe pohybovali, dávali zemi ilúziu pohybu, vlnenia.
Pláň nebola prázdna. Stáli na nej zástupy objektov, možno stĺpov, zoradených vedľa seba, každý v rovnakej vzdialenosti od toho druhého. Pri väčšom sústredení videl, že na každom je niečo zavesené, obopínalo to všetky z nich.
Na túto scenériu sa díval veľmi dlho, zdesenie ho však už opustilo. Pohľad na bielozlatú zem bol prekvapivo upokojujúci.
Vykročil, energia toho miesta ho priťahovala.
Ani nevedel prečo, tušil, že dvere za ním zmiznú. Rozhliadal sa, najviac pozornosti venoval objektom na pláni. Mal pravdu, že to boli stĺpy, to čo na nich však viselo, čo ich tak pevne obopínalo… boli ľudia.
Tisíce. Milióny. Miliardy. Ich ruky objímali tie biele stĺpy. Každá veková kategória, ženy aj muži, niektorý v každodennom oblečení, iný v oblekoch, pyžamách alebo nahý.
„Úchvatné, však?“ ozval sa za ním detský hlások.
Otočil sa, stálo pred ním malé dievčatko, odeté do staromódnych detských šatôčok, s úsmevom na tvári a šťastnými očami.
„Kto…,“ snažil sa zo seba dostať otázku, keď tu ho dievča prerušilo.
„Tvoj dnešný sprievodca,“ odpovedala na nevyslovenú otázku a vykúzlila ten najsladší úsmev aký videl, „chceš sa predsa dostať k svojmu bratovi ?“
„On je medzi nimi, tu ?“
„Správne, získavaš sto bodov!“odvetila,“ale nemyslíš si že by sme mali vyraziť? Čaká nás dlhá púť plná smrteľných nástrah a krvilačných monštier.“
Vyslovila to tak vážne a tajomne, že tomu na chvíľu uveril. Až keď videl, ako sa ide popučiť od smiechu, odľahlo mu a aj on sa trochu uškrnul.
Keď sa vydali na cestu, začal sa jej pýtať všetky otázky, ktoré ho ťažili od príchodu sem.
„Takže, ehm, kde to vlastne som?“
„Myslela som si, že budeš bystrejší. No, toto je predsa to miesto, o ktorom ľudia diskutujú od začiatku vekov. Si v svete mŕtvych, aj keď toto gíčové pomenovanie sa mi prieči.“
„A to už prečo ?“
„Vyzerajú snáď títo ľudia ako zapáchajúce mŕtvoly? Nie, vyzerajú živý a zdravý. Jediný rozdiel je, že ich mäso a kosti sú preč a zostalo len to, na čom záleží.“
Jej nečakaná zmena rétoriky ho vystrašila, ale neodradilo ho to.
„Ak nie sú mŕtvy, čo potom sú?“
„Sú to oslobodené duše, ktoré sa konečne dočkali spánku.“
„Spánku? Všetci okolo nás iba spia ?“
„Áno. Každý jeden, ktorého privediem, tú má svoj stĺp. Každý jeden ho objíme, nemá na výber. A potom začne snívať.“
„Takže posmrtný život je len nekonečný sen. Ja som si myslel, že to bude niečo veľkolepejšie.“
„To nie je všetko. To čo ty pokladáš za obyčajný sen, na Zemi nazývajú posledný súd. Vieš, ku snom patria aj nočné mory. A určite uznáš, že niektorý ľudia si nič iné, ako nekonečnú nočnú moru nezaslúžia.“
Zrazu jej zažiarili oči, ako by dostala nápad.
„Vieš čo, nejaký ti ukážem,“ povedala.
Začala rýchlo krútiť hlavou, rozhliadala sa po stĺpoch okolo nás, hľadala nejaký, ktorý sa jej najviac pozdával.
V jednej chvíli sa zastavila, zrak jej spočinul na jednom zo stĺpov.
„Tento, ten je perfektný“
Človek, ktorému patril tento stĺp, vyzeral ako biznismen alebo politik, oblečený bol do elegantného čierneho saka a nohavíc. Vlasy mal už trochu prešedivené, ale stále husté. Keď zomrel, musel mať okolo 50-ky.
Priviedla ho k nemu, jeho pravú ruku položila na stĺp. Čakal, že bude niečo cítiť, bolesť alebo brnenie, no ako jediné cítil iba chlad stĺpa.
Preto ho prekvapilo, keď jeho zrak nahradila vízia.
Ďalší úspešný rok, pomyslel Šéf, keď čítal štatistiky svojej firmy. Každý deň mu v priemere pribudlo niekoľko tisíc klientov a každý si od neho zobral pôžičku na minimálne 5000 eur. Vďačil za to tej novej reklamnej kampani, ktorú spustili. Čo na tom, že väčšina z nich pravdepodobne skončí na ulici. To už jeho starosť nie je. Teraz ho čaká pár týždňov pri mori, možno aj pár slečiniek.
Keď sa rozhodol vstať zo stoličky v svojej kancelárií a vydať sa domov, na nohách zacítil zvláštny pocit. Pozrel sa dole a uvidel, že podlaha je pokrytá hromadami peňazí. Každá jedna bankovka bola nasiaknutá v krvi, prilepovali sa mu na oblečenie ako červené blato.
Snažil sa ich dostať dole, ale keď začal prudšie hýbať nohami, pocítil obrovskú bolesť.
Bankovky boli ostré ako nôž, pritom sa ohýbali ako tie klasické. Nohy mal pokryté hlbokými ranami.
Pošmykol sa. Celím telom spadol na krvavú hromadu. Jeho telo bolo na kusy, vyzeral ako prasa na bitúnku.
Keď sa mu vrátil zrak, chcelo sa mu vracať.
„Vždy keď sa nočná mora skončí, začne znova od začiatku, bez toho aby si daný človek pamätal, že už ju prežil. A znova, a znova, a znova,“ vysvetlilo dievča. Veselo si pri tom poskakovala.
„Takže takto vyzerá peklo,“ hlesol a rozmýšľal koľko takýchto snov práve okolo neho prebieha.
„No poď, už musíme ísť“ vzala ho za ruku, kráčali ďalej.
Počas zbytku cesty ho pálila jediná myšlienka. Aký sen má môj brat.
Keď ho v diaľke uvidel, rozbehol sa za ním. Vyzeral presne tak, ako si ho pamätal z doby pred jeho smrťou. Na sebe mal oblečenie z toho dňa, ale nič nenaznačovalo zrážku s autom.
Bol nesmierne šťastný že ho vidí. Zostal by tu aj navždy, aby sa díval na kľud v jeho tvári. Chcel zabudnúť na jeho mŕtve telo, na rany a prúd krvi, pamätať si ho chcel takto.
„Môžem vidieť jeho sen?“
„Samozrejme.“
Už sa chystal, že položí svoju pravú ruku na stĺp, ale dievča ho zadržalo.
„Nie, musíš takto.“
Postavila ho na opačný koniec stĺpu na akom bol chlapec. Ruky mu obopäla okolo stĺpu. Mala silný stisk.
Než si uvedomil, čo sa deje a čo vlastne znamenala jeho cesta sem, bolo už neskoro.
Oprel si hlavu o stĺp. Počul z neho vychádzať hlas, ten istý, ktorý ho priviedol sem. Hmkal kľudnú melódiu. Zaspal. Sníval.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.