Ohnivé pero - jar 2022: Apka

ohnive pero

Bol čas vstávať. Lúč ranného slnka, intenzívne svietiaci mi do tváre to dával jasne najavo. Narušil veľmi pekný sen o krásnej blondíne, ktorý by som rád dosníval, ale nebolo dopriate. Bolo treba pracovať.

Škvŕkalo mi v žalúdku a tak som sa presunul do kuchyne. Otvoril špajzu a zrak mi padol na niekoľko radov konzerv. Krčil som nos, pretože ani jedna z nich nevyzerala dva krát lákavo. Jesť sa ale musí, tak som sa po jednej načiahol. V tom som si spomenul, že naspodku mám ešte posledný pohár s jablkovým kompótom. Vzal som ho, zo stola zobral vidličku a pustil sa do hodovania.

Po skromnom, ale veľmi chutnom jedle som sa presunul do kúpeľne. Zapálil som sviečku, elektrinu som v byte nemal už nejaký ten čas, a pustil sa do čistenia zubov. Sklamane som zistil, že zubná pasta mi dochádza. Budem musieť zohnať novú.

Ranné povinnosti som mal za sebou, bol teda čas vyraziť do ulíc za prácou. Obliekol som sa, skočil do tenisiek, na chrbát som si hodil batoh a otvoril vchodové dvere. Čakalo ma sedem poschodí. Dole sa to ešte dalo, ale bude to radosť, šliapať naspäť hore. Šiel by som výťahom, ten sa však bez elektriny nepohne. Takže musím ísť pešo.

Vyšiel som hlavným vchodom pred panelák a zhlboka som sa nadýchol. Vzduchom sa stále niesol puch rozkladu. Zrejme sa ešte dlho ponesie. Z vrecka som vytiahol šatku a uviazal si ju cez tvár. Vyrazil som do pustých a prázdnych mestských ulíc.

Prezeral som si opustené domy okolo a premýšľal. Kde som ešte nebol? Byty v blízkom okolí som už viac menej vyraboval, zakaždým som však toho nachádzal menej a menej, prípadne nenašiel som vôbec nič. Zvažoval som nakuknúť aj do samoobsluhy o dve ulice ďalej, ale pravdepodobne tam nič nenájdem. Ľudia rabovali potraviny ako prvé.

Na rohu ulice ležalo mužské telo. Ešte sa nerozkladalo. Dotyčný musel zomrieť nedávno. Na očiach mal slnečné okuliare a z nich viedol kábel k rozbitému mobilu, ležiacemu neďaleko tela. Najskôr zomrel kvôli Apke. Ako väčšina ľudskej populácie.

Že raz príde koniec sveta, to čakal takmer každý. Ale, že ho spôsobí taká somarina, to nečakal určite nikto. Volalo sa to Apka. Hra v mobile s pripojením na špeciálne okuliare, umožňujúce prežívať hru, ako keby ste boli priamo v nej. Taká malá virtuálna realita, ktorú ste mohli nosiť všade zo sebou. Princíp Apky bol jednoduchý. Malý simulátor života. Hlavný rozdiel bol v tom, že ak ste v Apke spravili chybu, mohli ste sa vrátiť späť a napraviť ju. Virtuálna utópia.

Apka bola vysoko návyková. Podľahli jej milióny ľudí z rôznych spoločenských vrstiev. Robotníci, predavači, manažéri, právnici, úplne každý. Užívatelia Apky prestali chodiť do práce, výroba, služby a predaj sa zastavili, čo po pár týždňoch spôsobilo kolaps na trhu. Firmy krachovali, ľudia prichádzali vo veľkom o prácu. V uliciach začali nepokoje a nikto ich netíšil, pretože polovica policajtov bola v Apke.

Svet sa začal rúcať. Tí, čo sa predtým Apke vyhýbali, ju začali hrať zo zúfalstva, aby unikli krutej realite. Len čo vypadli elektrárne, pretože v nich nemal kto pracovať, začala sa druhá vlna chaosu. Ľudia ako besní začali zabíjať jeden druhého kvôli posledným nabitým baterkám do mobilu. Dnes už žilo len veľmi málo ľudí. Polovica z nich stále fičala na Apke.

Ako som tak dumal nad minulosťou, povedal som si, že predsa len skúsim nakuknúť do tej samoobsluhy. Kto vie? Možno tam ešte niečo zostalo.

Prešiel som dve ulice, obišiel jedno zhorené auto, keď som sa vynoril pred starými potravinami. Vošiel som cez vyvalené dvere a pustil sa do prehľadávania regálov. Potravinami sa niesol poriadny smrad, jeho zdrojom bolo oddelenie s rybami. Bolo zaujímavé, ako ľudia kradli mäso, ale ryby z nejakého dôvodu nechali zhniť. Mykol som nad tým plecom. Našiel som na zemi neotvorený balíček čipsov. Hodil som ho do batoha. Čipsy ma síce nezasýtia, ale chrúmať ich počas osamelého večera mi aspoň trocha zlepší náladu.

Ako som sa obával, v samoobsluhe nebolo takmer nič. Okrem čipsov som našiel len jeden zabudnutý pohár medu a fľašu kečupu, čo bola ešte v záruke. Budem musieť hľadať inde.

Vyšiel som pred potraviny, keď som začul hluk.

„Navaľ baterky!“ kričal ktosi.

„Žiadne nemám!“ odvetil niekto druhý. Asi desať krát si medzi sebou prehadzovali slová máš, nemám, keď sa ozval zúrivý pokrik a zúfalý výkrik. Rozum mi kázal utekať, ale zvedavosť bola silnejšia. Prikradol som sa za zhorené auto a vykukol sponad kapoty. Na druhej strane ulice som uvidel nejakú ženskú škrtiacu chlapa pod sebou. Na tvári mala poriadne nepríčetný výraz. Muž sa pokúšal brániť, ale ženino šialenstvo jej dávalo priam nadľudskú silu. O chvíľu sa muž prestal hýbať. Žena mu prezrela nervózne vrecká.

„Určite má nejaké baterky,“ mrmlala si pod nos. Vzala mužov batoh a obrátila ho hore dnom. Vysypalo sa z neho mnoho vecí, čo však upútalo moju pozornosť boli tri plechovky. Premýšľal som, ako sa k nim dostanem, ale nebol som si istý, či mám vôbec niečo podnikať. Tá ženská vyzerala nebezpečne. Chvíľu sa prehrabovala v mužových veciach, keď odrazu víťazoslávne zvýskla.

„Áno!“ radovala sa, „áno! Vedela som, že nejaké má! Klamár skurvený!“ Vzala do rúk tri baterky do mobilu a začala ich vášnivo bozkávať ako milenca. So šialeným smiechom vstala a vybrala sa preč. Plechovky nechala na zemi.

Len čo bola dosť ďaleko, prebehol som k mŕtvole a prezrel si ich. Vo všetkých plechovkách bolo jedlo, a stále v záruke. Výborne! Hodil som ich do batoha a pobral sa domov. Na dnes mi to stačilo.

Zadýchaný od vyšliapania siedmych poschodí som otvoril dvere svojho bytu a zamkol za sebou. Môžem povedať, že dnes to bol úspešný deň. Spokojný so svojím úlovkom som zjedol rovno dve konzervy, dochutené kečupom. Bolo poludnie, mal ešte dosť času než sa zotmie. Otvoril som balík čipsov a usadil sa do kresla v obývačke s dobrou knihou. Rozhodol som sa, že než pôjdem spať, tak ju dočítam.

Zajtra sa budem musieť zastaviť vo vodárni za mestom pre ďalšiu vodu. Už mi pomaly dochádzala. Vždy som z tej cesty trocha nervózny. Medzi mestom a vodárňou bolo vyše sto metrov voľného priestoru, odkiaľ by ma mohol hocikto zbadať. Ale vodu, bohužiaľ, bolo treba viac než jedlo.

Je to však problém zajtrajška, takže dnešný deň si nebudem kaziť.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

14. marca
Tomáš Slovák