 |
Prechádzala spustnutými záhradami cintorínskeho parku a obzerala sa vôkol seba. Nič. Samá sivá. Farby jari zatienil nádych smrti, ktorý sa mestom vanul už niekoľko mesiacov. Už aj ľudia sa obliekali výlučne do čiernej. Z úcty k mŕtvym tak činili takmer všetky generácie. Len malé deti občas zaryto odporovali a u svojich rodičov si vydupali inú farbu. Malý chlapec pobiehajúci neďaleko nej bol tiež celý v čiernom, ale na hlave mal natiahnutú tenkú tyrkysovú čiapku. Úsmev z jeho tvári zmizol vo chvíli keď sa na ňu pozrel. Jej pohľad bol vážny a oči sa jej leskli. Jej smrteľne bledá tvár v ňom spôsobila úľak. Pripomínala mu upírie postavičky z obrázkových kníh, ktoré kvôli jeho strachu skončili na povaly. V prvej chvíli ju pochytila myšlienka na útek, no keď si uvedomila vek dieťaťa, aj to že nebezpečenstvo v tomto prípade nehrozí, ostala. Horšie to bolo keď uvidela párik so sotva dvojročným dievčatkom. To sa už musela skryť za krík. No dieťa ju aj tak zacítilo a rozbehlo sa za ňou. Rodičia ho nevládali udržať. Keď ho otec zdvihol do výšky, kopalo tak silno, že po chvíli to vzdal. Jeho túžba po materskom mlieku bola obrovská a u nej malo šancu získať ho. Vyšla totiž z podzemia práve vo chvíli, keď svoje najmladšie dieťa uložila po kojení k spánku. Chcela sa nadýchať čerstvého vzduchu. Na hrozbu zo strany detí nepomyslela, keďže rozšírená pandémia mala držať ľudí uzavretých doma. Dieťa „na vrchu“ ako volali oblasť nad zemou, patrilo homopáru, dvom ženám a ako každé iné, prejavil sa aj u neho neutíchajúci smäd po niečom, čo mu bolo od malička odopreté. Spočiatku s tým homopáry nemali problém, keďže všetci heterorodičia boli uväznení v podzemí, ale časom sa to zvrhlo a do veku 3 rokov bolo odporúčané držať svoje deti pod zámkou. Silvii bolo dieťaťa ľúto, no zároveň sa bála. Ak ju odhalia, čaká ju väzenie a jej deti ostanú bez nej bezradné. Opäť sa schúlila za krík a čakala čo sa bude diať. Dievčatko k nej pribehlo a začalo rúčkami siahať na poprsie. Nevedela, čo robiť. Snažila sa ho odstrčiť, ale detský zúfalý pohľad ju nakoniec zlomil. Odhalila prsník a dala mu napiť. Pilo hltavo a nenásytne. „Tak, to by stačilo,“ povedala, pohladila dievčatko po hlavičke a otočila ho smerom k rodičom. „A teraz choď k svojej mamičke a …,“ zarazila sa, keďže si nebola istá tým, ako dieťa prezýva svojho druhého rodiča.
Prešla na druhú stranu ľudoprázdnej ulice. To jej vyhovovalo. Nevidela ani policajtov, aspoň ju nebudú otravovať zbytočnými kontrolami. Pri poslednej si musela ísť po doklady do podzemia, keďže si ich zabudla. Prázdne výklady obchodov, len kde tu vybraná akcia na ochranné úbory. Všetky obchody však boli zatvorené. Aj potraviny. Tie boli ľuďom dávkované na výdajných miestach. Ach áno, spomenula si na hlavný účel svojej prechádzky a zabočila do úzkej uličky, na ktorej sa mala nachádzať výdajovňa pre podzemných. Pár sa ich už vracalo. So sklonenou hlavou si ju však nikto ani nevšimol. Zdalo sa jej, že sú zamračení viac ako zvyčajne. Keď prišla na miesto, na priečelí budovy zazrela nápis: Výdajovňa presunutá na ulicu… Zarazila sa, dvere na budove boli pootvorené a ju prepadla zvedavosť. Vošla ďalej. Do nosa jej udrel zvláštny nepríjemný pach. Miestnosť, do ktorej vstúpila, bola tmavá a nevyvetraná. Závesy na všetkých oknách zastreté. Pomaly postupovala dopredu, keď tu nohou do niečoho štuchla. Naklonila sa a pred očami sa jej zjavili obrysy osoby. Natiahla ruku a dotkla sa jej, zacítila niečo nepríjemne chladné a mokvavé. Zrazu svetlo osvetlilo časť, ktorej sa dotýkala. Bol to chrbát osoby ležiacej na bruchu. Mokvajúci s otvorenou krvavou ranou. Cítila a videla mäso. Páchlo. Svetlo zosilnelo, obzrela sa a nad sebou zbadala pána v uniforme. V prvej chvíli ho nevedela zaradiť do oddielu ochranných zložiek. Zrejme patril k odchytávačom.
„Nemá im kto pomôcť,“ pozrel na ňu.
„Komu?“ opýtala sa.
„Všetkým,“ odvetil a baterkou začal svietiť navôkol. Všade ležali osoby s mokvajúcimi otvorenými časťami tela, z ktorých trčalo mäso.
„Čo sa im stalo?“ opýtala sa s údivom.
„Doteraz nevieme. Izolujeme ich, aj keď nákazlivosť nebola doteraz potvrdená. ale na nič sme neprišli. Pomáha im jedine výškrab mäsa. Vtedy sa rana zacelí a aj keď majú povrch tela zdeformovaný, môžu fungovať ďalej.“
„Aký výškrab?“ zdesene na neho pozrela. „Je potrebné odrezať všetky hnijúce časti mäsa, potom sa už tie zdravé dokážu zoceliť aj sami. Proces hnitia im v tom však dovtedy bráni.“
„Hovoríte, že to nie je nákazlivé?“
„Nie, napríklad muž ktorý leží pod vami, pochádza z 5 člennej rodiny a u nikoho z nich sa to nepotvrdilo. Napriek tomu, že posledné dni trávili v uzavretej domácnosti. Chcete to vyskúšať?“
„Ja? Aaako…?“ zakoktala sa. Muž bez váhania vytiahol z bočného vrecka skalpel a podal jej ho. Chytila ho a trasúcou rukou sa blížila k telu. Nakoniec sa zhlboka nadýchla a s odhodlaním sa pustila do výškrabu. Muž pod ňou sa začal zvíjať od bolesti. Muž v uniforme ho pomáhal udržať, no pri pohľade na odpadávajúce kúsky mäsa ho začalo napínať.
„Teraz už chápete, prečo im nemá kto pomôcť?“, odvrátil sa. Zrýchlila, chcela to mať čo najskôr za sebou. Keď sa zdalo, že všetky hnilé časti sú oškrabané, muž pod ňou si zrazu s úľavou vydýchol. Proces hojenia bol enormne rýchly. Pred jej očami sa na zvyšnej vrstve zdravého mäsa začala vytvárať vrstva koži. Trvalo to len pár minút. S údivom sledovala ako sa muž pod ňou zdvihol, ponaťahoval ruky a nohy a obrátil tvár priamo k nej: „Ďakujem, zachránili ste ma.“ Hľadela na neho s otvorenými ústami. Otočila sa a rýchlym krokom vyšla na čerstvý vzduch.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.