Ohnivé pero - jar 2021: Prach času

Keď som otvoril dvere a vyšiel von z domu, na tvár mi dopadli posledné kvapky ranného dažďa. Poriadne som sa poobzeral okolo seba. Naskytol sa mi známy pohľad na panorámu sídliska. Paleta farieb sa obmedzila len na sivú a čiernu. Dokonca aj obloha bola zvláštne sivá. Bolo však ešte skoro ráno a ja som dúfal, že sa to neskôr zmení. Od posledných dní sa výrazne ochladilo, dych sa mi pred očami menil na teplú paru. Zima sa blíži. Školskú tašku som si hodil na chrbát a vydal sa známym smerom. Každý deň rovnaká cesta, bez zmeny.

Sadol som si na chladnú lavičku krytú strieškou a čakal na autobus. Síce ešte bolo skoro, no napriek tomu mi bolo čudné, že som nestretol ani jedného človeka. Zahľadel som sa do mobilu. 6:50. Kde sú všetci? Odohnal som nepokojné myšlienky hneď ako som v diaľke zazrel červené svetlá autobusu vynárajuce sa z hmly.

Zrazu ma rozbolela ma hlava. Ani som sa nenazdal a sedel som vo vnútri na známej sedačke s modrými poťahmi, stále sa držiac za hlavu. V celom vozidle som bol úplne sám. Zazdalo sa mi, že som periférnym zrakom niečo zachytil, no keď som uprel zrak na sedadlo oproti mne, nikto tam nesedel. Keď autobus zastal a ja vystúpil, uvedomil som si, že si nepamätám, že by som niekomu podával svoju kartičku. Obzrel som sa, aby som sa presvedčil, že vo vnútri naozaj bol šofér, no za mnou bola len prázdna zastávka.

Nevedel som, čo sa to dnes so mnou deje. Škola už nebola ďaleko a tak som sa vyľudnenou ulicou vydal tým smerom. Prekvapilo ma, že sa nesvieti ani v jednom z mnohých okien budovy. Bol som odhodlaný zistiť, čo sa deje. Rázne som otvoril vchodové dvere a vkročil dnu. Privítala ma dnes už známa prázdnota a tma. Z nejakého dôvodu boli všetky okná zabarikádované lavicami a stoličkami. Už to prestala byť sranda. Naozaj sa tu niečo dialo a nikde nebolo nikoho, kto by mi to vysvetlil. Nevybral som sa smerom do triedy, nemalo by to zmysel. Vybral som sa rovno dopredu po chodbe. Niečo mi hovorilo, že mám ísť práve tam. Na cestu som si posvietil baterkou z mobilu.

Svetelné lúče dopadali na pováľané kusy nábytku a vrhali čudesné tiene. Všade bolo neuveriteľne veľa zvíreného prachu, ktorý sa mi dostal do očí a nosa. Zaradom som sa pokúšal otvárať dvere, na ktoré som po ceste narážal, no všetky boli zamknuté. Na konci chodby bola obrovská kopa nahádzaného nábytku a ešte jedny, posledné dvere. Rozhodol som sa skúsiť aj tie. Zatlačil som na hrdzavú kľučku. Dvere sa s vrzgotom otvorili. Vtom som za mnou zacítil nejaký pohyb. Z kopy sa s ohlušujúcim rachotom uvoľnila stolička a dopadla na zem. Chodbou sa rozliehala ozvena. Zľakol som sa, vbehol som do miestnosti a zatvoril za sebou.

Až teraz som si v hromade odpadkov všimol sedieť siluetu muža, tvár mal položenú v dlaniach a triasol sa. Niečo nezrozumiteľne hovoril. Podišiel som k nemu aby som ho lepšie počul. On akoby si ma všimol len teraz. Odlepil tvár od rúk a pozrel sa na mňa mŕtvymi očami.

„Toto sa nemalo stať…" opakoval stále dookola. Odrazu sa schúlil a vykríkol: „Za tebou!" Po chrbte mi prebehol mráz. Vystrel som sa a pomaly sa pripravil na to, že keď sa obzriem, bude to posledná vec čo v živote urobím.