Ohnivé pero - jar 2021: Nekonečná hmla

ohnive pero

Smutný mladý muž sa počas neskorej večernej hodiny vliekol so sklonenou hlavou úzkou uličkou. Jeho chôdza bola pomalá, nikam sa neponáhľal. Šiel akoby bez cieľa. Netušil, prečo ho kroky zaviedli práve sem a práve teraz. Aspoň on to tak v tejto chvíli vnímal, no neuvedomoval si, že jeho cesta má svoj konkrétny účel a zmysel tak, ako nikdy predtým. Rovnako ako cesta mnohých iných pred ním a po ňom.

Dominikov smútok vyplýval z udalostí, ktoré sa mu za posledné obdobie prihodili. Neprežíval práve najšťastnejšiu etapu života a na nálade mu nepridávalo ani súčasné počasie. Bolo sychravo, padal jemný dážď, a výrazne sa ochladilo. Ale najhoršia bola tá hustá hmla. Ledva si videl na špičku nosa. Nešlo mu do hlavy, odkiaľ sa vzala. Veď bol iba koniec augusta, žiadna jar či jeseň, keď bývajú hmly bežné. Robila mu starosti, necítil sa vo svojej koži.

Ani presne nevedel, do ktorej časti mesta sa zatáral. Zrazu dostal šialenú chuť vypiť si. Len jedno dve pivká a hajde domov. Keby bol vo svojej štvrti, vedel by, kam zavítať. Kde ho privítajú s vrelou náručou kamaráti, radi ho prichýlia, a keď treba, pozvú. Ale teraz? Vôbec netušil, kde sa nachádza. Keby nebolo aspoň tej prekliatej hmly.

Odrazu pred sebou zbadal náznaky svetla. Podišiel ešte niekoľko krokov, až sa začal pred ním rysovať akýsi presklený interiér osvietený vo vnútri tlmeným svetlom.

Nech je to bar, prebleslo mu mysľou.

Jeho želanie bolo vypočuté, konečne ukojí svoje pivné chute. Zastal predo dvermi. Do očí mu ihneď udrela sýtočervená ceduľka s nápisom Otvorené. Pod ňou bol z vnútornej strany nalepený papier oznamujúci, že prevádzka je s obsluhou. Ako pozvanie mu to stačilo. Schytil chladnú kľučku a umastené vchodové dvere sa vŕzgajúc otvorili.

Zatvoril za sebou a letmo si obzeral podnik. Bol v štýle tretej cenovej, ale niečo mu našepkávalo, že tu musí zostať. Napokon aj tak nebol vyberavý. Okrem obsluhy a jedného bradatého muža pri bare, ktorí boli práve v družnej debate, tu nebolo nikoho. Ani nevedel prečo, tiahlo ho to k barovým stoličkám, no nakoniec si sadol za stôl v rohu miestnosti k veľkej presklenej tabuli, cez ktorú videl figu borovú. Vonku bola tma ako v rohu a nehostinná hmla.

O nič lepšie to nebolo ani vo vnútri. Ako zdroj umelého svetla tu slúžilo len zopár zapnutých žiaroviek. Ako keby chceli povedať: Záverečná. Dominik si navyše všimol ceduľu na dverách, ktorá prekvapujúco hlásala zvnútra to isté, ako zvonka – Otvorené. Človek nemusí byť raketový inžinier, aby pochopil, že by sa teraz malo pred jeho zrakom vynímať niečo ako Zatvorené. Veď aký iný zmysel by potom tá ceduľka mala. Bol z toho v pomykove, no ak by mali naozaj zavreté, nesedel by tu teraz, určite by ho na to upozornili.

Barman ho však zatiaľ nezaregistroval. Zdalo sa, že s mužom oproti sa bavia o čomsi naozaj dôležitom. Z ich rozhovoru však nepočul absolútne nič. Každopádne to bolo asi podstatnejšie ako nový zákazník.

V Dominikovej mysli sa začali opäť vynárať problémy posledných dní. Najnovším prírastkom bol ten tupec v krčme. Vybehol na jedno orosené, fakt mal iba jedno, nechtiac doňho drgol, a oheň bol v sekunde na streche. Úprimné ospravedlnenie nepomohlo. To si taký hrubokrký dilinko, ktorí dokončil základnú po známosti, nemôžem, pravdaže, nechať. Okamžite sa na Dominika osopil. No čo, stávajú sa aj horšie veci.

Toto bola len taká čerešnička na torte. Okrem toho, že mal už dlhodobo finančné ťažkosti a hrozila mu exekúcia, v práci to tiež nemal ľahké. Robil najmä nočné v nemocnici, údržbárske záležitosti, avšak dostal echo, že jeho šéf tam chce dosadiť svojho známeho. Ak príde o tento flek, bude to viac než zlé. Zostane úplne bez peňazí.

No proste celé zlé, uvažoval a zahľadel sa do sklenenej výplne. Presne ako toto počasíčko. Úplná nádhera.

Niekoľkominútové čakanie mu už začalo liezť poriadne na nervy. Takéto ignorovanie zákazníka by sa v podniku v jeho štvrti nemohlo stať. Nervózne si začal podupkávať pravou nohou pod stolom a svojím pohľadom prerezával barmana. Čakal na moment, keď sa naňho konečne pozrie. Táto excelentná putika je predsa s obsluhou, prečo by sa mal on unúvať k baru.

Opäť ho prepadol ten divný pocit podísť k baru. Ale prečo?

V žiadnom prípade, ty poď pekne sem, kamoško, pomyslel si.

Obsluhujúci však javil záujem iba o jediného zákazníka, ktorý postával pri barovom pulte. Hostinský mu práve niečo vysvetľoval, výrazne gestikuloval a ukazoval navôkol seba.

„Môžem si objednať, prosím?“ odhodlal sa polohlasne Dominik.

Žiadna reakcia.

„Haló, šéfe,“ zvolal tentokrát rázne a pritom sa postavil zo stoličky.

Obaja chlapi pokračovali v debate.

Dominik len prekrútil očami Ako sa hovorí, keď nepríde hora k Mohamedovi… Zodvihol sa od stola a namieril si to k baru. Rozhovor medzi mužmi neprestával a ako sa k nim blížil, na jeho veľké prekvapenie vôbec nepočul, o čom sa zhovárajú. Bol bližšie a bližšie, avšak stále nič. Iba otvárajúce sa ústa bez zvuku. Evidentne mal každý z nich čo povedať, no všade navôkol bolo úplne ticho. Nebol počuť ani hlások. Uvedomil si, že vlastne nepočuje žiadne zvuky.

Ako je to možné? „Prosím vás, šéfko,“ zakričal a mával na barmana, pre ktorého bol mladík ako vzduch. „Vnímate ma?“

Zmeravene zastal zo tri metre pred mužmi. Nevedel si vysvetliť, prečo ho nespozorovali. A ako to, že ich vôbec nepočuje? Má to byť nejaký hlúpy vtip?

Vtom sa otvorili vchodové dvere a dovnútra napochodovali dvaja chlapíci v čiernom. Jeden z nich držal v rukách nosidlá.

„Pohrebná služba?“ opýtal sa prekvapene sám seba.

Bradatý muž im niečo povedal a ukázal smerom k bočnej stene baru, kam nemal Dominik žiadny výhľad. Zvedavo ich preto nasledoval. Barman sa stiahol, no ostatní traja chlapi sa skláňali nad niečím na zemi, čo bolo prikryté bielou plachtou. Jeden z pohrebákov stiahol pomalými pohybmi plachtu, pod ktorou sa ukrývala mŕtvola.

Dominik práve v tom momente spoza nich nazrel na telo muža ležiaceho na chrbte. Popadol ho des a nezmohol sa na nič. Na zemi videl samého seba vedľa zvalenej barovej stoličky. Presne v tom istom oblečení, ktoré mal práve na sebe. Krk mal zaliaty krvou a nemalé množstvo červenej tekutiny bolo aj na podlahe.

Zúfalo sa chytil oboma rukami za hlavu. „To nemôže byť pravda. Veď to som ja,“ skríkol zdesene z plného hrdla. Nedokázal od seba odvrátiť pohľad. Prstami si nahmatal po obvode krku hlboký mľandravý rez, potom pozrel na svoje ruky. Boli bez krvi, zato však úplne bledé, akoby bez života. Preľakol sa ešte viac.

Okamžite sa presunul k prednej časti baru a nahol sa ponad pult. Zízal na zrkadlovú výplň za barovými policami, no nech pozeral ako pozeral, svoj odraz nevidel. Šialené. V tomto momente mu to konečne došlo – už nežije, je mŕtvy.

Takže takto to vtedy skončilo, napadlo ho.

Až táto myšlienka ho paradoxne upokojila. Bez akéhokoľvek slova sa vybral k východu, zatiaľ čo pohrebná služba nakladala jeho bezduché telo na nosidlá. Pootvoril dvere a pomalými krokmi vykročil so sklonenou hlavou von z baru do nikdy nekončiacej hmly. Hmly, v ktorej existujú len takí, ako on. Aby si vzápätí mohli zas a znova v bolestivom sizyfovskom opakovaní pozrieť miesto, kde dožili posledné chvíľky svojho života.

Smutný mladý muž prešiel vo večernej hustej hmle niekoľko krokov, keď náhle zbadal svetlo. Zároveň sa pred ním začali vynárať obrysy akéhosi objektu. Len čo podišiel bližšie, do očí mu okamžite udrela sýtočervená ceduľka s nápisom Otvorené.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

22. februára
Damián Kaleb