Ohnivé pero - jar 2021: Maska

Po dlhých týždňoch strávených v zahraničí som bola opäť doma a mohla som si v kľude odpočinúť. Hneď ako som otvorila dvere, zacítila som tú vôňu – krásnu vôňu domova. Ľahla som si na posteľ, nedbala som na to, že mám na sebe stále to špinavé oblečenie a odpočívala som. Síce som bola doma, no myšlienkami som bola stále tam – v hlinenej chatrči v osade jedného z kmeňov na povodí rieky Kongo. Rada som cestovala a tento výlet bol pre mňa neopakovateľný.

Pustila som sa do vybaľovania batožiny. Ruka mi padla na okrúhly predmet, opatrne zabalený v igelitovej taške. Môj suvenír, pamiatka na toto dobrodružstvo. V taške sa skrývala krásna vyrezávaný ceremoniálna maska. Bola unikátom, tak ako všetky takéto masky, každá jedna bola iná. Veľká vzácnosť, bol pre mňa problém zaobstarať si ju, obchodník sa dosť zdráhal, vraj sa to nesmie a že tomu nerozumiem, no nakoniec som ho presvedčila. Prstom som prechádzala cez ryhy v ťažkom, tvrdom dreve, z ktorého bola maska vyrobená. V Afrike sa takéto masky používajú na rituály, presné využitie sa líši od jednotlivých kmeňov. Každá bola vyrobená na tento účel a aj tá moja bola už použitá. Verilo sa, že po nasadení počas ceremónie sa človek nosiaci masku zmení. Jeho duša odíde a on sa na chvíľu, počas doby nosenia, stane tým, čo maska vyobrazuje.

Tú svoju som zavesila na stenu v obývačke, presne do stredu. Pekne sa vynímala medzi nábytkom a do miestnosti zapadla. Keď som skončila s vybaľovaním, zmohla som sa len na unavený pád do náručia postele. Počas spánku sa mi v hlave prebúdzali myšlienky na jeden z rituálov, ktorého som bola svedkom. Bol to rituál, kde mladý komunikovali so svojimi mŕtvymi predkami. Znova som počula hudbu, rytmické búšenie bubnov a hypnotický spev. Chvíľkami sa mi zdalo, akoby sa to všetko odohrávalo znova, akoby som bola pritom, no v hĺbke duše som vedela, že už som doma a že len snívam.

Vtom sa môj sen zmenil. Neustály spev sa menil z ukľudňujúceho a tajomného na hlboko znepokojivý, miestami pripomínal zdesené výkriky. Prišlo mi, akoby sa zdroj zvuku točil okolo mňa, stále som ho počula z iného smeru, akoby okolo mňa krúžil, vzďaľoval sa a potom približoval. Zobudila som sa na hlasný, hrdelný výkrik, z ktorého ma zamrazilo. Akoby nebol súčasťou sna, ale skutočný. Zvalila som vinu na hlučných susedov a išla znova spať.

Keď som sa ráno zobudila a ešte rozospatá som si sadla na gauč v obývačke, s šálkou kávy v ruke, zarazila som sa. Niečo tu bolo divné, pozmenené, no ani za nič som nevedela zistiť, čo to je. Určite poznáte ten pocit, celý deň vám niečo nedá pokoj, neviete čo, a večer zistíte, že nemáte ponožky z rovnakého páru, ale dve rozdielne. Zamyslená som dopila kávu a pobrala sa do práce. Vrátila som sa až večer, pocit neistoty stále pretrvával. V telke dávali akúsi telenovelu. Znudená som až do noci presedela v obývačke, tupo som zízala na jednu zo stoviek lacných kriminálok. Ešte znudenejšia podivným koncom, dokonca trochu nahnevaná za to, že som takto trávila svoj voľný čas, som sa pobrala spať.

Znova som mala sen, no oveľa horší ako včera. Znova sa mi zdalo o rituáli, no tento krát som bola v koži účastníka. Opäť hudba, bubny… Hýbala som sa do rytmu, neviem ako dlho. Postupne som sa dostávala do tranzu. Cítila som sa, akoby som mala každú chvíľu zlomiť, zosypať sa na zem a od vyčerpania umrieť, no rituál pokračoval. Dostala som sa tak ďaleko, že som už necítila nič. Akoby im už nemala nohy ani ruky, nepočula a ani nevidela. Akoby všetky zmyslové vnemy boli stále tu, no ja som ich nemohla nijako zachytiť. Plávala som nekonečnou temnotou, okolo mňa sa vírili oblaky tmy.

V tom som pocítila niečo, na čo do konca života nezabudnem. Nedokážem to opísať. Možno zmätenosť? Naozaj neviem, no prvé čo prišlo spolu s týmto pocitom bola aj zmätenosť. Zmätenosť z toho cítiť ďalšiu, mocnejšiu a neznámu, nepochopiteľnú bytosť, ako preberá moc nad mojím telom. Už viac nepatrilo mne, neexistovalo. Stalo sa súčasťou tej bytosti. Zdesená som sa snažila niečo urobiť, no nemohla som sa ani pohnúť, keď sa mi zrazu začali vracať moje zmysly. Videla som oheň, kľudný a plápolajúci, počula spev, opäť znepokojivý, cítila znova svoje telo na pokraji fyzického zrútenia. Posledné čo som v sne videla predtým, ako som sa prebudila celá spotená a zadýchaná na stále silnejúci krik, bola maska, ako som si ju dávala dolu z tváre.

Teraz som si bola istá, že krik nebol výplodom mojej hlavy. Jasne som počula, že ide z… obývačky. Otvorila som dvere. Zaliala ma červená žiara, ktorej zdrojom boli oči tej masky, ktorú som mala na stene. Zdesená som vykríkla. Už som chápala, prečo mi ten muž hovoril, aby som si ju nebrala. Nepamätám si ako som sa dostala do bytu svojej kamarátky. Zvyšok noci som strávila u nej, no nevedela som zaspať, nie po tom, čo sa stalo. Samozrejme, nič som jej nepovedala, myslela by si, že som blázon. Hneď ráno som masku opäť zabalila do igelitky a hodila som ju z mosta do rieky za mojou bytovkou. Zaplavil ma pocit úľavy, no niečo mi hovorilo, že kus z toho navždy zostane v mojom vnútri, nikdy sa ho nezbavím. Niekedy sa v noci ešte stále budím na zvuk bubnov, rytmicky ohlasujúci príchod mŕtvych.