Ohnivé pero - jar 2021: Bubák.

ohnive pero

„Aký nádherný večer,“ povzdychol si spokojne Peter nad otvorenou fľašou piva. Zatiaľ len druhou. „Stará v robote, v telke futbal a malý spí ako zarezaný. Skrátka idylka,“ pokračoval v ospevovaní vydareného večera. „Hraj voľačo,“ skúsil poradiť hráčovi s číslom dvadsaťdva. „Roman Súkenný,“ prečítal si meno na drese. Po chvíľke nad ním hodil rukou. Veď nakoniec aj tak vyhrali. Toto je len záznam. Pomaly si znova odpil. Len tak z fľaše, bez pohára. Takto mu chutilo najlepšie. “ A ešte mám dve v chladničke,“ spomenul si so slastným úsmevom na širokej tvári. Po načatí ďalšej fľaše Kozla sa mu začalo driemať. Nebránil sa. Veď má predsa voľno. Zaslúžené voľno. „A stará nech robí ako divá,“ pomyslel si s nemalou dávkou škodoradosti. Dobre vedel, že ak by bola doma jeho Zuzana, tak by miesto futbalu pravdepodobne pozerali nejakú romantiku. Najskôr od Rosamunde Pilcherovej. A on by len nadurdene zazeral. S posledným zvyškom bdelého vedomia si znova predstavil manželku ako sa snaživo zvŕta za baliacim pásom v miestnej mliekárni. „Ja ti dám tú tvoju Rozakundu,“ povzdychol si s hnevom typického podpapučníka, ktorý sa aspoň takto vzbúri proti svojej polovičke. O chvíľočku už spokojne odfukoval.

„Bubááák,“ ozval sa náhle akýsi vystrašený hlas, ktorý Petra okamžite vytrhol z náručia spánku. „Bubák, tato, rýchlo, bubááák,“ neprestával stále silnejúci prúd kriku z detskej izby. „Tak už zas,“ povzdychol si unavene. Niekoľkými ráznymi krokmi prešiel k dverám synovej izby. Bez zaklopania otvoril dvere. „Peťo, čo sme si povedali minule?“ bez úvodu oslovil malého Peťa. „Žiadni bubáci neexistujú.“ „Ale áno, existujú, nedal sa malý so všetkou zaťatosťou päťročného dieťaťa. „Znova stál pri skrini.“ Peter si znova povzdychol. „Zaklínadlo?“ opáčil. „Prosím, tato,“ odpovedal chlapec. „Zaklínam vás bubáci a ostatné strašidlá,“ začal deklamovať čo mu mimovoľne napadlo. „Neskúšajte už strašiť tohto dobrého chlapca,“ pokračoval. „Už mu navždy dajte pokoj!!!“ „V poriadku?“ opýtal sa synátora. „V poriadku, ďakujem,“ odpovedal chlapec. Peter pomaly vyšiel z jeho izby. „Hádam ho to už prejde,“ zamumlal si podráždenejšie ako pôvodne chcel.

„Bubááák,“ ozval sa hneď ďalší večer obvyklý detský krik. „Zaklínadlo?“ opýtal sa otec hneď ako otvoril dvere. Po niekoľkých večeroch boja s bubákom sa mu už nechcelo presviedčať malého, že bubáci a podobná háveď jednoducho neexistujú. „Áno, zaklínadlo,“ prisvedčil malý Peter. „Zaklínam vás bubáci…,“ znova sa ozval Petrov hlas.

„Nevezmeme ho k psychológovi?“ opýtal sa Peter manželky keď sa vrátil z Peťovej izby. Narýchlo skontroloval televízor. Na obrazovke práve objímal akýsi svalnatý chlapík peknú mladú dievčinu. „Žeby Rozakunda?“ skúsil uhádnuť autorku. Samozrejme len v duchu. Dobre si ešte pamätal ako Zuzana reagovala keď si raz dovolil povedať niečo nelichotivé na adresu jej obľúbenej spisovateľky. „Čo ty o tom môžeš vedieť?“ opýtala sa podráždene. „Ty,ty…strojný zámočník,“ vmietla mu do tváre jeho prácu ako keby to bola psychiatrická diagnóza. „Reku, či ho nezobrať k psychológovi,“ skúsil znova upútať Zuzinu pozornosť. „Netáraj, v tomto veku je to normálne,“ odpovedala očividne nahnevaná, že ju ruší pri večernej sieste. „Aj suseda spomínala, že ich dcéra občas fantazíruje o bubákovi,“ vytiahla ďalší argument. „Však dobre,“ odpovedal Peter keď videl, že sa schyľuje k hádke. „Len som sa tak trošku zamyslel.“ Znova skontroloval obrazovku. Tá istá mladá dievčina čo predtým. Teraz sa však rozprávala s nejakou staršou ženou, ktorá vyzerala ako jej matka. „Tak toto naozaj nemusím,“ povedal si nahnevane. Pomaly odišiel do spálne.

Po niekoľkých ďalších dňoch už mohol Peter na psychológa pokojne zabudnúť. „S bubákom máme konečne pokoj!“ pochvaľoval si keď v noci odpočíval v pohodlí manželskej postele. A skutočne, o bubákovi už nebolo pár dní nič počuť. Akoby malý Peťo na neho zrazu zabudol. Zdal sa mu síce tie posledné dni nejaký čudný, ale to Petra až tak veľmi netrápilo. „Možno je len prechladnutý,“ podarilo sa mu narýchlo nájsť vhodné vysvetlenie. V zapätí sa so zvláštnou zmesou hnevu a sklamania pozrel na manželku, ktorá spokojne spala na pravej strane postele. Pred chvíľkou totiž odmietla jeho návrh na plnenie manželských povinností. „Ako obvykle,“ pomyslel si znechutene. „A ešte s obvyklým argumentom, že je unavená.“ Chvíľku premýšľal či svoj stvrdnutý problém nevyrieši niekoľkými ráznymi ťahmi pravou rukou, ale rozmyslel si to. „Krava jedna frigidná,“ ticho zašepkal do nočnej tmy. O chvíľku sa aj on ponoril do pokojného spánku.

Skutočnosť o ktorej sa pokojne spiacemu Petrovi ani neprisnilo, však bola úplne iná. Bubák nikde neodišiel. Práve naopak. Keby mal Peter viac fantázie, možno by si dokázal spojiť zmiznutie údajného bubáka so začiatkom podivného správanie svojho potomka. Oboje totiž začalo v rovnakom čase. Konkrétne v ten večer keď bubák po prvýkrát prišiel až k posteli malého Peťa. „Volám sa Ihr-re,“ oslovil vystrašeného chlapca. „A pochádzam z dimenzie, ktorá umiera pre nezhody bohov.“ Peťo sa márne snažil niekoho privolať krikom. Akoby mu nejaká neviditeľná ruka zakrývala ústa. Zároveň pocítil ako sa vedomie tej podivnej bytosti čoraz intenzívnejšie tlačí do jeho mozgu. A o malú chvíľku tam už žiaden Peťo nebol.

„Vyšlo to,“ povedal si Ihr-re spokojne keď zistil, že jeho vedomie dokáže bez väčších problémov ovládať Peťovo telo. Vedel, že až teraz môže svoje vlastné telo odpočívajúce v pôvodnom domove nechať zomrieť. Necítil žiadnu ľútosť voči bývalému majiteľovi svojej súčasnej schránky. Veď bol inteligenciou, ktorá sa vyvíjala v inom svete a podľa iných pravidiel než sú pravidlá charakteristické pre život pozemšťanov. Pre neho bolo dôležité prežitie. A o krátky čas ho do sveta ľudí budú nasledovať ďalší. Tak, ako to mnohokrát predtým videl u pozemšťanov, aj on vykrivil pery do spokojného úsmevu.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

29. marca
Martin Pokojný