Ohnivé pero - jar 2020: Výmena

ohnive pero

„Nezabudnite, držte sa pokope, celý kopec je štôlňami prevŕtaný skrz-naskrz, nerád by som vás zhľadúval kdesi priotrávených oxidom uhličitým.“ Územčistého chlapíka v strednom veku s batohom na chrbte a vysokých gumákoch nikto nevolal inak ako Pítr-Pítr. Prečo, to vedel iba on sám. Stojan, bytový dizajnér, bol ten vysoký a dlhé čierne riasy a pokožka olivovej farby prezrádzali jeho bulharských predkov. Celé trio dopĺňala Lucia, okatá červenovláska s milou tvárou pokrytou pehami. „Lucy, zahoď uz ten vajgel a poďme, neznášam, keď fajčiš, koľko ti to mám hovoriť, veď celá vyschneš !!“, rozčuloval sa Stojan, prevracal oči a rozhadzoval rukami. „Ja pôjdem posledná“, zahlásila Lucia. Neuniklo jej, ako ich sprievodca lačne hľadí na jej pružné stehná v krátkych šortkách. Vyzbrojení baterkami, ruksakmi s poživňou a prístrojom nejasného pôvodu a použitia, vstúpili do úzkej štôlne…

Slnečny deň vybehla hore vŕškom. Pohybovala sa obratne, ikeď zem pod nohami bola miestami zľadovatená. Bola na ceste už pár dní a pocit, že je blízko cieľa ju hnal vpred. "Musíš priniesť Večný kamen, našu jedinú spásu. Ten, čo plní želania, čistí vzduch, prináša svetlo a teplo, chrani pred nepriateľom. Inak je Hlineným ľuďom navždy koniec, vyhynieme''. Starešinové slová si opakovala dookola ako mantru. Pri spomienke na masaker v rodnej osade, krik detí vytrhnutých matkám z náručia a rozbúrané obydlia z hliny, prudko stisla oči aj päste. Drevení ľudia boli neľútostní. Stavali si svoje obydlia z rákosia a dreva umne v korunách stromov. Útočili lstivo, oháňajúc sa bakuľami drviac lebky a hnaty, napravo naľavo. Keď sa prešmykla popod konár jedle obťažkanej snehom, zastala na kamennej plošine. Pred ňou zíval otvor v skale. Napriek mrazu si zobliekla odev a vstupila dnu…

Lucia si už dlhšie uvedomovala, že sa stratila. Paniku vystriedala namrzenosť. Gumáky sa jej šmýkali na rozbahnenej zemi, pridržiavala sa mokrých stien a štavnato nadávala popod nos. Bol to vlastne jej nápad. Prísť na iné myšlienky, zažiť dobrodružstvo. Toto ale nebola Demänovská jaskyňa, kde počuvala výklad usmievavej sprievodkyne, kde sa vždy pretlačila dopredu, aby ju nerušili plačuce detváky a všetko komentujúci všadebolovia. V úzkom svetle luča baterky (predajca sľuboval, že z noci spraví deň) sa vznášali prachové čiastočky. Doľava, rovno, doprava…

Slnečny den našlapovala opatrne v absolútnej tme. Jednou rukou si inštinktívne chránila hlavu, druhou sa pridržiavala steny. Keď sa jej pod dlaňou matne rozžiarila skala, s vytreštenými očami zastala. Zo svetelného otlačku dlane sa začali širiť žiarivé žilky a ako kaskáda sa začali rozsvecovať ďalšie kamenné bloky. V teplom tlmenom prísvite ju prestalo triasť, citeľne sa oteplilo. Pod nohami ju šteklili drobné solné kamienky. Ako bude celý kmeň s údivom počúvať a Pazurik, jej malý braček oči vyvalovať, keď mu o tom všetkom porozpráva! V tom si uvedomila, že pri poslednom nájazde ich zostala len hŕstka. Na konci chodby vstúpila do neveľkej jaskyne. Mala tvar dokonalého kruhu. Vtedy ho zbadala…

„Piiiteeeer, Stojaaaaan, aaach. Piiiter, Stojan dofrasa!“, nevšímala si štipľavú bolesť v odretých kolenách, ani to, že je skrz-naskrz premočená. Krátil sa jej dych a motala hlava. Zrazu ju napadlo, či to tie sprievodkyne baví toľko vstupov, rovnaký výklad, rovnaké vtipy pri stalagmite, ktorý pripomínal vztýčený falus. Začala sa smiat…

Večný kameň bol prekrásny. Pulzoval dúhovou žiarou na zvláštnom podstavci. Na hranici počutia vibroval vzduch, steny i strop pokrýli ďalšie svetelné obrazce a prelínali sa v priestore. Slnečný deň jakživ nič podobné nevidela. Čo sa stane? Ublíži mi, keď ho chytím? vahala. Skončím ako Rýchly vietor, keď do neho pri love priamo z neba udrela tá ohromná ohlušujúca vec a v spaľujúcom žiari zničila všetko naokolo? Ako z krovín vybiehali splašené zvieratá a všetci vrátane starešiny vzali nohy na plecia a schovali sa vo svojich hlinených obydliach. Tráva, stromy aj mŕtva zver, všetko očernelo. S veľkou bázňou, ale o to vačsím odhodlaním pristúpila bližšie a zovrela ho v dlani. V hlave jej vybuchol ohňostroj a ako podťatá padla k zemi…

Lucii dochádzali sily, no napoly poklačiačky, napoly plazenim sa pomaly sunula vpred. Už nevládala kričat, baterku aj batoh voľakde stratila. „Do riti, vari tu neskapem v tejto prekliatej bani.“ Uvedomila si, že zem pod rukami je suchá, musela sa akosi dostať zo spoly zatopených štôlní. Ľahla si na chrbát a v tom ju niečo napadlo. Vsunula ruku do vrecka a vytiahla zapaľovač. Plameň osvetlil dokonale kruhovú podzemnú miestnosť, zablikotal a zhasol. Škrtla znovu a plameň vzápätí pohasol. Oxid uhličitý, prebleslo jej mysľou. V tom pocítila, že nie je sama…

Slnečný deň ležala na zemi, celé telo jej brnelo, ale kameň pevne zvierala v dlani. Začula tichý ston a obrátila sa za zdrojom zvuku. Ako vo sne zbadala rozšírené oči farby trávy, aká býva po dlhej zime. Vlasy prilepené na zvláštnu bledú tvár. Uvidela aj ďalších podivných ľudí, stavby vysoké ako najvyššia hora, ale aj otrávené rieky plné mŕtvych rýb. Rýchle obrazy čudných vecí, vnemov a farieb, ktoré nepoznala, ale cítila, že niečo nie je správne.

Luciu prekvapila počerná tvár s výraznou čeľusťou a obočím, ale iskrou v tmavých očiach. "Panebože, halucinujem !'' Pocítila ukrutný smutok nad stratou brata, priateľov aj rodiny. Ukrutnú zimu. Videla divochov ozdobených zubami a vetvičkami povplietanými do vlasov, tak ako ich príroda stvorila, ako palicami ubíjajú jej rodný kmeň. Drevení ľudia. Drevení ludia ??! Lucia neváhala, škrtla kolieskom na zapaľovači, raz, dvakrát, vždy sa objavil mihotavý plamienok. Podala ho žene. Keď sa ich ruky dotkli, upadla do bezvedomia…

„Lucy!!! Lucyy! Si oukej drahá ? Skoro ma švaclo, keď som videl, ako ťa tu Piťko nesie von, bola si ako vosková panenka omg!“ Stojanovi sa na dlhých mihalniciach perlili slzy, pot mu už dávno rozmočil make-up. Keď sa v aute pohodlne usalašila na zadnom sedadle, pootvorila dlaň aby sa uistila, či sa jej to celé len nesnívalo. Kameň príjemne hrial, dúhovo opalizoval a uprostred vírili zlaté zrniečka. Budem ho vedieť správne použiť? Bude ho ona vedieť správne pouziť? Auto ďalej nadskakovalo po lesnej ceste, drozd spieval svoju večernú pieseň a slnko sa skláňalo k zapadu.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

25. mája 2020
Daša Heinzelmannová