Ohnivé pero - jar 2020: V nemocničnej jame

ohnive pero

Z polospánku ma prebudil hlas dôstojníka neznámej hodnosti. Výložky som, samozrejme, vedel rozoznávať, no tie mal teraz pokryté zoschnutou vrstvou bahna, po včerajšom bombardovaní. S obtiažami som sa odlepil od slizkej zákopovej dosky, na ktorej som sa doteraz chúlil a premohol som sa k neohrabanému salutu. Ukázal na poľnú lopatku. Používali sme ju na všeličo možné, od hĺbenia zákopov až po porcovanie krýs. Dnešný rozkaz znel: zasypávanie nemocničnej jamy. Vôbec ma to nepotešilo. Slnko sa už ťahalo k obzoru a vyzeralo to, že do niekoľkých hodín bude tma. V noci sa pracovalo naozaj hrozne. Nevideli ste si pod nohy a ak ste zle dostúpili na klzkú hrudu hliny, mohli ste si vytknúť členok. A to ani nehovorím o krysách. Po zotmení vyliezali a boli ešte agresívnejšie než inokedy.

Ťažko som si vzdychol pri pomyslení na to, čo ma čaká a vyrazil som ku komunikačnému zákopu, smerom na juh – k rezervám. Tam sa to aj v neskorých poobedňajších hodinách hemžilo vojakmi. Pobehovali sem a tam, striedali si pozície a ľudia zo zásobovacieho štábu počítali a triedili prídeli. Kus ďalej bol lazaret. Presne tam som mieril.

Keď som vstúpil do nemocničného stanu, udrel ma do nosa silný pach antiseptického prášku. Nedočkavo som zatarasil cestu jednému z doktorov a informoval som ho, že terajšia jama sa ide zasypávať. Ihneď pochopil. Spoza plenty pribehla zdravotná sestra a horlivo pritakávala, že vzadu je ešte jedno lôžko, ktoré sa práve uvoľnilo.

O pár minút neskôr som sa už teperil s chlapom na nosidlách k jame. Pomáhal mi jeden chalan zo sanity, ktorý sotva dovŕšil odvodový vek. Došli sme až k nemocničnej jame, na ktorej už pracovalo asi desať mužov. V, asi meter, hlbokej vyhĺbenine, s rozlohou menšieho poľa, boli jeden vedľa druhého naukladaní vojaci, ktorých zranenia boli príliš rozsiahle na ošetrenie. Boli pre to odložení sem, kde im sestry podávali lieky na zmiernenie bolesti, zmierovali sa s vojenským kňazom a čakalo sa, kým sa jama bude môcť zahrabať. V momente keď som sa s mojím pomocníkom aj s nosidlami zošuchol k telám ležiacim podo mnou, bola práca už v plnom prúde. Zrejme začali už dnes ráno. Muža sme uložili k jednému jeho druhovi, ležiacom nám pri nohách. Mladík sa potom pobral vrátiť nosidlá späť do lazaretu a ja som sa pridal k ostatným. Lopatku za lopatkou som pochovával jedného nešťastníka za druhým. Na ostatných, ktorí sa občas mihli vedľa mňa, som ani nepozrel. Buď to bol len nejaký vojak, ktorý prebehol okolo s fúrikom alebo vojenský kňaz, ktorý sa prechádzal medzi telami, zatiaľ čo ostatní pracovali, a mrmlal si modlitby, zalamujúc ruky nad telami pod ním. Všimol som si, že niektorí muži sa neraz na neho spiklenecky obzreli, ako keby sa ho nebodaj báli, no potom mi došlo, že vždy len čakajú na to, kedy sa im vo svojom tichom pietnom pochode otočí chrbtom, aby mohli prehľadať niektorého mŕtveho. Občas si našli pozlátený zapaľovač, či krabičku cigariet.

Keď sa už slnko začalo dotýkať obzoru a tiene sa hrozivo predlžovali, pokročil som vo svojom úsilí k blízkosti južnej steny nemocničnej jamy. Ako sa zdalo, práve tu ležali telá, ktoré sem boli odložené relatívne nedávno. Tváre tunajších nebožtíkov neboli tak zoschnuté a niektorým dokonca ešte krysy nestihli vyhrýzť očné jamky. Horúčkovito som na ne hádzal hlinu a nadával som na svetlo, ktorého stále ubúdalo.

Zrazu som si začal viac uvedomovať prítomnosť jedného z mojich druhov, ktorý sa teperil s lopatkou niekoľko metrov odo mňa, pri samom kraji nemocničnej jamy. Hodnú chvíľu som nevedel prísť na to, prečo ma ten zhrbený chlap v zablatenej uniforme, znervózňuje, no po chvíli som si uvedomil, že každých pár minút prestane pracovať, ako keby sa zarazí, pozrie na obzor a sám pre seba si vzdychne: ,,Času… je primálo!“ a znova sa pustí do práce. Znervózňovalo ma to. Každý z nás sa desil predstavy, že by sa práca nestihla do tmy, no takéto opakujúce sa nariekanie nám to ešte zhoršovalo. Snažil som sa nevšímať si ho ale nebolo to ľahké.

Ubehlo ďalších pár minút. Už som sa pomaličky začal znova ponárať do príjemnej bezmyšlienkovitej otupenosti, keď tu…

,,Času je primálo!“ Zaznelo ľútostivo do zvukov hrabania.

Zhlboka som sa nadýchol. Ignoruj to, zúrivo ma presviedčal môj vnútorný hlas. Zotrel som si pot z čela a pokračoval som. Keď som o ďalšiu chvíľu začul, ako ten muž prestal hrabať, prudko som zaboril lopatu do hliny a zaťal som zuby, aby mi tep pulzujúci v hlave, prehlušil tú otravnú mantru. Takto to išlo ešte nejakých pár minút. Keď som sa konečne vystrel, aby som napokon aj ja zhodnotil situáciu so zásypovými prácami a ponaťahoval si stuhnutý chrbát, zazrel som, ako znova hľadí na zapadajúce slnko, s očividným úmyslom posťažovať si. Rozhnevane som preto odvrátil zrak.

,,Času je primálo.“

Nedalo sa pred tým ujsť.

Na kraji zorného pola som však zazrel niečo lesklé. Otočil som hlavu tým smerom a chvíľu mi trvalo, kým som zistil, čo to je. Prekročil som tri hnijúce telá a pri štvrtom som sa zastavil aby som uprel pohľad na malý kovový šperk, ktorý ležal v otvorenej dlani onoho úbožiaka. Pri bližšom pohľade som v ňom spoznal ten typický pamätný prívesok, aký si vojaci často nosili na frontu. Otvárateľný medailón, so vsadenými fotografiami dvoch ľudí. Vyzerali ako milenci. Boli mladí a cez rámčeky hľadeli jeden na druhého so zamilovanými pohľadmi. Pomyslel som si, či ten mŕtvy, ktorý tu pri mne leží a zviera tú vecičku v dlani, je ten istý ako na jednom z obrázkov. Pozrel som pre to na neho, snažiac sa rozpoznať nejaké spoločné črty ale nebolo to ľahké. Jeho tvár bola pokrytá obväzmi – čiernymi od zaschnutej krvi, ako sa o neho zrejme ešte pred pár dňami snažili v lazarete postarať.

V tom mŕtvolnom zjave špiny a zlepených vlasov sa však leskli dve biele, veľmi ľudské a veľmi živé oči. Mierne pootvorené hľadeli priamo na mňa. Zhíkol som od údivu. Ten muž pohol perami. Snažil sa niečo povedať. S obavami a s miernou nechuťou som sa zohol k nemu a tvár mi skrivilo od zhnusenia, ako sa moje ucho dotklo jeho vyschnutých pier a zacítil som pach hniloby, keď sa mu konečne podarilo otvoriť ústa. S námahou no zreteľne mi šepol do ucha ,,ešte počkaj… prosím.“

Udivene som zdvihol hlavu. Pre boha, on stále žije. Ešte vždy zohnutý som sa obzrel za seba. Slnko už zapadlo. Postavil som sa, pričom som, nevychádzajúc z údivu, pohliadol na toho muža. Nikto tu už nemal byť na žive. Pre to sme tu a robíme, to čo robíme. Znova som sa obzrel. Tento krát na svojich druhov. Lopotili sa s ťažkým bahnom, všade navôkol. Snažil som sa ignorovať tie ukrutne biele oči, kontrastujúce so špinavým reliéfom smrti, tu v nemocničnej jame. Pohľadom som hľadal toho kňaza, ktorý tu ešte pred niekoľkými hodinami obchádzal. Nikde som ho však nevidel. Vynadal som si, keď mi pohľad opäť zablúdil na tie oči a roztrasené pery, ktoré sa aj teraz snažili vydať zo seba hláska.

Pri mojich nohách sa, ledva zreteľne, pohla ruka, zvierajúca malý lesklý šperk. Pery sa znova zachveli. Do očí som mu už odmietol pozrieť.

Hlavou som kývol smerom k tlejúcemu obzoru, za ktorým sa pred chvíľou stratili aj posledné lúče slnka.

Kŕčovito som zovrel v rukách lopatku.

,,Času je primálo.“ Vyhlásil som zreteľne, uhýbajúc pohľadom.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

18. mája
Ladislav Dlhý