Ohnivé pero - jar 2020: Tieseň reality

ohnive pero

Tma sa prikradla spoza horizontu. Mohol som iba sledovať, ako s otvorenou náručou pohlcuje každý kúsok skormútenej krajiny, ktorá sa ochotne ponorila do jej chladných, temných dotykov, zvíjajúc sa v bezodnom objatí plnom nekonečnej melancholickosti. Iba mesiac plával na oblohe ako malý náznak farby v inak pochmúrnej atmosfére.

Svit pouličných lámp mi svietil na cestu, keď som prechádzal ulicami fádneho malomesta. A tak ako vždy, nebol som sám. Snažil som sa nevnímať, snažil som sa odvracať zrak. Nechcel som vidieť tie pokrivené tváre, ktoré sledovali každý môj krok, tie stovky a stovky očí, krčiacich sa v každom okne každého bytu ako hniezdiace sa motýle. Cítil som bodavé ostrie tých pohľadov. Zarývalo sa hlboko, pichalo priamo do srdca. A ten šepot…

Zastal som. Premohla ma ťažoba. Noc ešte viac potemnela. Uši mi trhali šeptavé výčitky zhmotnených obáv môjho vnútorného ja.

Dosť! Dajte mi pokoj! Stačilo!

Okenné prízraky sa vytratili v obláčikoch prachu a ulicou sa rozostrelo hrobové ticho. Nechali ma vydýchnuť, ale zanechali v pochybnostiach. Nútili zamyslieť sa. Čo ak mali pravdu? Čo ak som naozaj taký chudák a taký zbytočný ako zaprášený brak na knižnom pulte? Znovu som prišiel o prácu, znovu som zlyhal. Ako jej len vysvetlím, že teraz o všetko prídeme? Možno by bolo lepšie keby som to ukončil raz a navždy.

„Veď ani na to nemáš gule,“ ozval sa chrapľavý hlas starca, prichádzajúci odniekiaľ z tieňa. „Len sa na seba pozri ty ufňukanec. Si nula – niktoš, ktorý nikdy nič nedosiahol. Bez budúcnosti, bez zmyslu života. Stroskotanec, ktorý nevie, čo od života chce. Kde by si len ty nabral odvahu urobiť niečo také?“

„Ako… ako sa opovažujete? Nepoznáte ma!“

Starec vystúpil z tieňa. Viditeľne kríval a podopieral sa paličkou. Každý krok mu robil veľké ťažkosti. Nemohol som si nevšimnúť, ako si ma zvedavo obzerá, ako na mňa zaostruje pohľad. Dokonca sa pritom chechtal a vyceril pár zhnitých zubov. Skoro, akoby sa ten starý blázon vyžíval v mojich starostiach.

„Hm… viem toho viac ako si myslíš, milý môj.“ Jeho vlhký dych sa rozplynul v chladnom večernom vzduchu. „Máš zo mňa strach?“

Ruky sa mi síce chveli, ale nebol som si istý, či od strachu, alebo skôr od zimy. Sebavedomo som pokrútil hlavou a do hlasu vložil štipku istoty. „Nie, nebojím sa.“

„Ale budeš sa,“ odvetil a urobil pár ťažkých krokov vpred. Svetlo mesiaca sa odrazilo na jeho ochabnutej tvári a vo mne sa ozval akýsi čudný pocit. Jeho tvár. Veď to som predsa…

„Len sa pekne pozri a povedz čo vidíš.“

Nie. Nechcel som nič vidieť. Bolo to nepríjemné a zároveň také… neprirodzené. Ale starec ma nadľudskými silami chytil za hlavu, ktorú si pritiahol ku svojej tvári tak blízko, až sme sa dotýkali čelom. Vtedy ma prinútil nazrieť do jeho mútnych očí. A to čo som tam uvidel ma úplne vydesilo.

Videl som svoj nalinkovaný život, fádny, bez farby, rovnako pustý ako nekrotický; videl som strach zo zmeny, ktorá ma ako kotva ťahala pod hladinu; videl som seba samého ako mravca, ktorý slepo chodí po feromónovej stope; videl som aj svoju ženu, ktorá…

„Oh, panebože!“ zajakal som.

„Teraz sa už bojíš? Len do toho! Ukáž mi, ako si schopný obstáť v tom čo ťa čaká.“

„To nie, to nie, to nie…“ Snažil som sa odtrhnúť z protivného zovretia. Chcel som odtiaľ preč! A keď sa mi konečne podarilo uvoľniť sa, urobil som tú najlogickejšiu vec, ktorá mi v tej chvíli napadla. Utiekol som.

Bežal som, čo mi sily stačili. Bežal som tak rýchlo, až sa mi zdalo, že zem pod mojimi nohami je ako rozmazaná šmuha. Chcel som byť doma, chcel som zabudnúť na to čo som práve zažil. Ale ulice predo mnou sa iba naťahovali a cesta sa nekonečne tiahla.

Až keď som od vyčerpania padal na kolená a pot mi stekal po tvári ako vodopád, uvidel som náš panelák. Stál uprostred nevábneho sídliska, kde sa veľké obytné domy tiahli od jedného konca ulice po druhý. V radovej zástavbe betónových monštier vyčnieval vďaka mesačnému svitu, ktorý sa práve odrážal od polorozpadnutých stien. Na chvíľu som pocítil úľavu. Čoskoro budem doma.

Bohužiaľ, ani pocit blízkeho bezpečia mi nezabránil v negatívnych myšlienkach. Možno mali o mne všetci pravdu. Ale nikdy som nechcel byť zbabelcom a ani tým, ktorý pred problémami uteká. Nanešťastie, už som nemal síl takto pokračovať. Musel som nazbierať posledné zvyšky odvahy a urobiť to, čo bolo podľa mňa správne. Lenže ako začnem?

Keď som otváral dvere do bytu, z kuchyne sa ozval jej melodický hlas, ktorý ma volal k večeri. Sedela pri stole na svojom invalidnom vozíku. Usmievala sa. Jej bledoružová pleť, akoby zapadala do netradične vyzdobenej kuchyne nasýtenej farbami a sladkastým oparom.

„My niečo oslavujeme?“ spýtal som sa.

„Najprv sa najedz, miláčik. Viem, že farfalle s hubovou omáčkou sú tvoje obľúbené.“

Posadil som sa a do rúk chytil vidličku. Striedavo som pozeral na jej úsmev a na tanier. Pritom som naberal odvahu prehovoriť. Mrzelo ma to, ale… iná cesta nebola. „Vieš drahá, najprv ti musím niečo povedať.“

„Psst,“ prerušila ma. „Ja ti poviem niečo prvá.“ Presunula sa ku mne, chytila ma za ruku a pobozkala ju. Potom nežným hlasom zašepkala: „Som tehotná.“

Čas sa v tej chvíli zastavil a ja som stuhol s ním. V hlave mi vybuchla atómová bomba plná ostrých myšlienok trhajúcich môj mozog na kúsky.

A čo bude teraz? Veď sa nedokážem postarať ani o nás, nie to ešte o dieťa, ktoré navyše ani nechcem! Zachvátila ma panika a moje predsavzatia sa vytratili ako jarný vánok z koruny stromov.

Čas sa opäť pohol vpred. Všetka tá farba, ktorá sa niesla kuchyňou bola odrazu preč. Nahradila ju šedá, bezfarebná a čiernobiela. Náš byt teraz vyzeral ešte úbohejšie. Všade bol neporiadok a chaos a čo bolo najhoršie – žena, ktorá predo mnou sedela na invalidnom vozíku sa zmenila na nepoznanie.

Z hlavy jej viseli pramienky zanedbaných vlasov, ktoré zakrývali časť vychudnutej tváre. Oči mala plné prázdnoty a nemohúcnosti. Prosebne na mňa hľadela a ja som nevedel ako jej pomôcť a dokonca ani to, či jej chcem vlastne pomôcť. Vykríkla od bolesti, keď som si uvedomil, že jej brucho sa nezvyčajne nafukuje.

Vyskočil som zo stoličky a spravil pár krokov dozadu, kde som sa oprel o stenu. S hrôzou som sledoval, ako vstala na svoje dystrofické nohy, aby sa vzápätí zrútila na zem a pomaly sa plazila ku mne. Očami som pozeral na každý možný východ. Musel som odtiaľ rýchlo vypadnúť!

„Čo? Chcel by si ujsť? Chceš sa na všetko vykašľať a len tak utiecť pred svojimi problémami? Necháš nás len tak napospas?“ Jej hlas bol zrazu desivo démonický. Dokonca som začul detský rev, ktorý sa ozýval z jej nadutého brucha.

„Dosť!“ vykríkol som a chytil sa za hlavu. „Už stačí!“

Ako na zavolanie sa do bytu vliala temnota, ktorá prikryla všetku tú hrôzu. Čoskoro som zostal som iba ja. Sám v temnote a tichu. Až kým sa nezjavilo biele svetielko, ktoré sa pomaly zväčšovalo a odhŕňalo temný závoj svojimi hrejivými lúčmi a celého ma pohltilo.

Prebudil som sa spotený a vystrašený v izbe zaplavenej bielym svetlom. Všetko sa zdalo byť také hmlisté a neznáme, ale postupne ako okolie naberalo kontúry som sa začal rozpamätávať. Videl som pracovný stôl, stoličky, cítil som pohovku na ktorej som ležal aj mäkký vankúš pod svojou hlavou.

„Len zhlboka dýchajte. Stres je po tejto procedúre celkom bežný,“ zahlásila sestrička, ktorá mi z hlavy odpojila tú nepríjemnú čítačku mysle. „To je normálne.“

Pomaly som sa posadil, pošúchal si oči a pozrel na psychiatričku, ktorá sedela oproti mne a študovala akési grafy na blikajúcom monitore.

„Tak, pán Miller,“ pozrela na mňa, „myslím, že teraz už vieme presne čo vás trápi.“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

24. februára
Marián Veľký