Ohnivé pero - jar 2020: Superbesnota

ohnive pero

Prasko sa tackal nočnou pustatinou, od smädu blúznil a v duchu počúval hašteriace hlasy, výkriky, sirény sanitiek a policajných áut. Vedel, že dlho nevydrží, vedel, že onedlho padne.

„Ný-ná. Ný-ná,“ mumlal si popod nos. Jazyk mu schol ako kúsok mäsa, líca svrbeli a pramienky sĺz po nich stekali do kútikov úst. Miestami vyprskol smiechom a znova plakal, smrkal, šomral si. Ohliadol sa a v diaľke zbadal siluetu beštie. Dokonalý produkt Superbesnoty. Odstup medzi nimi sa zužoval. Beštia bola prefíkaná, húževnatá, trpezlivá. Cez deň sa schovávala a po západe slnka ho dobiehala. Sledovala ho pár dní, akoby boli prepojení pupočnou šnúrou a nie a nie sa odtrhnúť. Prasko mával pritom bizarné predstavy. V jeho vidinách sa plazí vlčiak so žltými zubami, z papule mu odkvapkáva pena, srsť mastná, riedka. Oči pahltné, lesknú sa chorobou. Besnota donútila beštiu ohlodať si zadné končatiny na kosť, preto sa plazí, plazí sa za ním. Žiaden zhon. Dobre vie, že Prasko stojí sotva na nohách.

„Ný-ná. Ný-ná. Sanitka sa rúti, áno, a už sa rúti…“ Pozrel na oblohu, točiacu ako kolotoč ľadových úlomkov. Padla hviezda, praj si niečo, ný-ná, pomyslel si a zachechtal sa maniakálnym smiechom. Noc ho volala, ďalšia šichta, ďalšia celovečerná hliadka bez spánku. Koľko nocí vlastne nespal? Tri? Štyri? Nedokázal si to pospájať. Putovanie narušoval mikrospánok. Kráčal a odrazu z ničoho nič civel na kúsok hrudy, ležal tvárou na zemi a privoniaval zoranej pôde. Presne takto to páchne v čerstvom hrobe, napadlo mu. Poskakoval z podvedomia do vedomia a úplne ho to otupovalo.

Ďalej a ďalej do hlbokej noci. Svet okolo neho temnel, bránil mu vo viditeľnosti. Pred ním sa črtal hrubý pás machúľ. Chvíľu trvalo, pokým mu doplo, že aj to je niečo a nie holé nič na nekonečnom poli. Kríky rôznych druhov – svíb, hloh, trnka, čremcha. Poznal ich ako vlastnú dlaň, pretože v minulom živote, ešte pred tým než sa stal Praskom, čiže podľa žiakov na hlavu prasnutým pakom, býval učiteľom prírodovedy. Predral sa tou hradbou tŕnia, preskočil jarok a dostal sa na cestu. Z oboch strán sa strácala v tme. Asfalt vyzeral, akoby sa po ňom prehnal rozhnevaný obor. Všade samé praskliny, diery, hrdzavé a povyhýnané zvodidlá. Žiadne vraky áut. Ani len sanitka, o ktorej tak sníval. Vybral si miesto na táborenie, odbehol po drevo a cestou späť sa zarazil. Pozrel na pole a ovial ho mrazivý pocit. Pod kopcom sa mu zazdal pohyb. Ľutoval, že mesiac nesvieti v splne, aby mohol pohľadom preskúmať krajinu. Takto ho prepadali samé fantazmagórie.

Vietor duje z holých plání a prepletá sa pomedzi kríky. Beštia sa lenivo plazí, prejde pár metrov, zastaví a vetrí. Opäť prejde kúsok a zastaví. Neúnavné monštrum, posadnuté sledovaním obeti.

Prasko si pre istotu odlomil väčší konár, že si z neho vystrúha oštep. Keďže vystrieľal muníciu do besných ľudí na pohraničí, musel sa uchýliť k primitívnym zbraniam. Najdesivejšie na tom bolo, že besnota sa zbraní nebojí. Besnota nemá strach. Tento typ vírusu si to valí priamočiaro ako Steven Seagal.

„Ný-ná. Ný-ná… a už idú…“ Vyrezával, stružlikal. Upadol do plytkého spánku, strhol sa a zas sa mu prihovorili hlasy. Svet mu pripadal ako potrhaný film. Zaspal, zobudil sa a oheň pred nohami mal menší. To sa zopár razy zopakovalo a zostala iba dymiaca pahreba. Už-už chcel priložiť, no zrazu v kríkoch zapraskali vetvičky. Chvatne sa otočil a zažmurkal do tmy. Šuchot lístia tu a tam. Nevedel presne určiť, odkiaľ sa lomoz šíri. Žeby ich bolo viac?

Po chrbte mu prebehlo milión mravcov. Nie od strachu, ale od vzrušenia.

Rozkop pahrebu ku kraju cesty. Suchá tráva sa vznieti, našeptával mu jeden z hlasov.

Vstal, ale hneď nato nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Začne to tu dymiť. Nič neuvidím.“

Chytia sa kríky a potom uteč. Hýb sa!

„Nie. Narvem mu ten oštep rovno do prdele,“ povedal a myslel pritom na Seagala, ktorý sa dokázal oháňať aj sekvojovým kmeňom. (Aikido, bejbé. Cak, cak, cak, rozsekám ťa ako sushi rolku.) Zachytil tiché, no postupne silnejúce vrčanie. Po niekoľkých sekundách zbadal pysk. Beštia si olizla ňufák, lačne mľaskla (vrčanie sa medzitým prerušilo, pretože prehltla) a posunula sa bližšie. Teraz jej trčala hlava v plnej kráse – vyzerala skôr úboho, ako nebezpečne. Štekla a Prasko poplašene ustúpil. Zavadil o ruksak a spadol vedľa ohniska. Beštia v momente vystrelil zo skrýše ako muréna z koralovej diery, podliezla zvodidlo a chňapla členok. V Praskovej hlave explodovala nálož – tisíc žeravých šrapnelov sa presýpalo z jednej strany na druhú. Chodidlo sa pomaly otáčalo. Zvuk trhajúcich šliach. Chrupnutie. Kĺb povolil a oddelil sa. Z diery vystúpila ružová kosť, sálala z nej nepatrná para.

Nato sa prebudil.

„Skurvená pahreba,“ zanadával a idiotky si fúkal na topánku. Keď plameň uhasil, ľahol si.

„Ako dlho som spal?“ opýtal sa, no nikto mu neodpovedal a preto si odpovedal sám.

„Spal som asi polhodinu.“

„A príšera? Videl si niečo?“

„Neviem. Spal som.“

Zvraštil tvár, groteskne pripomínal Golluma z filmovej trilógie Pán prsteňov. „Čože? Ako si mohol spať? Veď sanitka robila totálny hluk!“

Chcel ešte niečo podotknúť, ba priam udeliť trest sebe samému. Miesto toho však mlčky hľadel na nebo a imaginárne spájal súhvezdia. Pohltil ho smútok.

„Prepáč,“ povedal a pošúchal si čelo. „Nechcel som na teba vyletieť.“

Len ticho a škrabotanie listu na ceste.

„Haló? Počuješ ma?“

Seba určite počul. Ľavou rukou zašmátral po zemi. Našiel nôž a priložil si ho na krk. Ruky sa triasli, čepeľ šteklila. Zmenil polohu noža. Visel nad hrudníkom. Nad krkom. Nad hrudníkom. Krk. Hrudník. Krk. Hrudník. Pichni!

Odhodil nôž stranou. Udrel päsťou do zeme. „Kurva! Kurva! Kurva!“ Posledná hláska vulgarizmu sa pretiahla do zúfalého kvílenia. Asi desať minút sa váľal po zemi a topil v bahne zúfalstva, a potom začul skutočné lámanie konárov. Zmeravel. Z húštiny vyliezla malá tlupa zbesnencov. Každý z nich mal svojský tik, ktorý vypovedal o pokročilom štádiu choroby. Jeden mal na hlave šiltovku Manchestru United a z huby mu trčalo steblo. Druhý v otrhanom saku, držal sa za rozkrok ako reper vo videoklipe, ktorý dáva najavo unikátnosť svojho prirodzenia. Tretia bola žena a pohadzovala si spečenú panvicu od krvi a ľudských vlasov.

„Som v pohode,“ povedal Prasko so zdvihnutými rukami. „Oukej. Oukej. Trochu som bol mimo!“

„V pohode, vodca? Vodca! Ó vodca,“ gagotali zbesnenci.

Prasko si konečne spomenul, že takmer mesiac putuje na čele s besnými v peknom predstihu. Nasledovali ho ako Mojžiša do zasľúbenej zeme. Pre pár vrážd na pohraničí. Pre rešpekt. Rovnako šialené rozhodnutie ako samotná povaha vírusu. Pripájali sa k nemu ďalší a ďalší, migrovali pustatinou a pripomínali húf dravých rýb. Snorili, rabovali, hrýzli, vylamovali si zuby a ich ostré zvyšky ako črepiny rozbitých okenných tabúľ zabárali do zdochlín. Lenže ako dlho mu vydrží ten kúsok zdravého rozumu? Predstava, že nad sebou stratí úplne kontrolu, ho desila viac než čokoľvek. Taká je Superbesnota. Obeť postupne stráca posledné stopy ľudskosti, až sa z nej napokon stane obluda. Už čoskoro budem ako oni, napadlo mu a mal pocit, že aj toto je iba sen. Zlý sen a on prechádza jeho rôznymi zmätočnými vrstvami.

„Vodca… vodca… ideme?… vod… VODCA!“

Úmorne zdvihol hlavu. Na západe zbadal svetelný smog mesta. Vedel, že mestá nebývajú prázdne. Úplne nie. Hemží sa to tam zdravým zbožím. Prichádzali ďalší. Zgerba teplokrvného živočíšstva. Zvuky za chrbtom, zvuky pred ním. Ťapkanie bosých chodidiel. Plieskanie topánok. Klus, šprint divokej hordy. Prasko, vysilený a vyhladnutý, bežal v dave a z rozďavených úst mu vytekala pena.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

23. marca
Patrik Greguš