Ohnivé pero - jar 2020: Štyri plus jeden

ohnive pero

Temné ticho dusilo prírodu ako smrtiaca slučka. Aj moja neprebudená myseľ blúdila akoby v hmle. Pár ťažkopádnych krokov dolu cestou viedlo k mostíku dedinského potoka. Vždy som sa tam zastavil. Niekedy som rozmýšľal nad tým, že život stopnem rýchlym skokom do vody. Avšak, plytký tok by nestačil na môj koniec. Zavše som tam videl i kačky. Dnes tu neplávali, nemal ma kto nakopnúť, povzbudiť.

Do chrbta sa mi oprel silný vietor. Popohnal ma k sizyfovskej práci učiteľa. Nedobrovoľne som sa pobral ďalej. Tenký, asi dvesto metrov dlhý chodník sa kľukatil v nepokosenej travine. Viedol ma k školskému ihrisku popod stromy, ktoré dobiedzali do mojej plešiny svojimi konármi bez listov. Podobne ako počas vyučovania moji žiaci do mňa.

Už z diaľky som zachytil striedajúce sa zvuky dvoch detských hojdačiek na neďalekom ihrisku. Prvá spievala v rytme EN- TEN, druhá TI-KY. Akoby vypočítavali, ktorý zo žiakov by mohol byť dnes maximálne drzý. Hlavou mi preletelo hneď niekoľko možností.

„Hu!“ dotklo sa ma čosi na lakti.

Telom mi prebehol mráz. Myklo ma. Obzrel som sa.

„Pán učiteľ Makoš, čo sa bojíte?“ zaštebotala dvanásťročná žiačka.

Iba som potiahol kútikmi úst. Predbehla ma rýchlym krokom. Ja som si ešte vychutnával posledný kúsok prírody, posledný závan pokoja a slobody. Bočná školská bránka schovaná v kríkoch sa aj tak nezadržateľne blížila.

Pred očami sa mi objavilo ihrisko s hojdačkami. EN – TEN -TI -KY. Dve hojdačky, nie špendlíky ako v detskej riekanke. A vyletel som, vlastne vykročil som z bránky, nie z električky. Tu na dedine, pánubohu za chrbtom, o takom niečom ani nechýrovali. Zľakla sa nielen baba z povedačky, ale aj ja školy. Dni tu totiž pripomínali scenáre z hororových filmov o mučení na stredovekých hradoch. Avšak, v škole vás nemučia fyzicky, tam žiaci vynašli iné finty. Psychická mučiareň, to vás tam čaká, neminie.

V zborovni som si sadol na svoje miesto. Mrkol som do rozvrhu. Krížová cesta vyučovania začínala v mojej triede u deviatakov. V duchu som sa prežehnal. Elita vyšľachtená ulicou. V prvých dňoch som tam chodil s úsmevom a dobrou náladou, no posledné týždne som nedokázal filmovať ani jedno ani druhé.

„Palino, volali mi rodičia. Títo žiaci ti dnes neprídu,“ podávala mi riaditeľka lístok s menami.

Pozrel som na zoznam. Všetci poslušnejší chalani. Och, do prdele, prečo práve oni?


„Dobré ráno!“ pozdravil som žiakov v triede chrapľavým hlasom.

Slová mi z úst vychádzali ťažko. Očakával ma súboj: učiteľ vs. žiaci.

Štyri popísané lavice stáli v oblúku oproti katedre ako na súde. Každý jeden pubertiak ležal osamotený na svojom stolíku s kapucňou na hlave. Akoby ešte všetci spali. Ani jednému z nich nenapadlo, aby sa postavil, ako to školský poriadok nariaďoval.

Dlaňou som hlučne capol na tabuľu, no iba Tomáš zodvihol hlavu. Prekvapili ma jeho krvou podliate oči. Vari celú noc pozeral nejaké krváky? Jeho zuby? Žraločie. Sám seba som sa začal pýtať, čo sa deje. Hrabalo mi?

„Dajte nám pokoj!“ zavrčal.

Pravou rukou lapil príborový nožík, ľavou šmaril drevenú lavicu o stenu. Snívalo sa mi to? Odkiaľ tento útly chalan dlhý ani slíž nabral toľko sily? Vedel som, že trénoval bojové športy, ale žeby až tak zmohutnel?

„Prestaň!“ stuhol som.

Vnútro sa mi chvelo. Telom mi prebehla mrazivá vlna. Na čele som ucítil studený pot. No sotva som sa stihol spamätať, Tomáš sa priblížil ku mne. Nôž sa zmenil na mačetu, ktorá sa nebezpečne približovala.

„Nie!“ vyrazila bolesť z plných pľúc.

Tomáš ma nabral ostrou zbraňou. Silná rana ma vyniesla a zapichla na tabuľu. Hneď pri nápise Krvavé sonety. Ach, opäť sa vykašľali na školský poriadok. Vtedy sa zobudil Dávid. Vedľa lavice odpočívala lopta. Rýchlym výkopom ma trafil do hlavy. Stena mi dala ďalší úder.

Všetko ma bolelo. Cítil som, ako zo mňa unikal život. Zrazu stála pri mne Klaudia. Ostrými nechtami ma škriabala. Škrabance na celom tele ma pálili. Z úst mi vytekala krv.

Nika sa len lenivo postavila. Z dlaní jej vystrelili sivé pavučiny. Tie spaľovali moju pokožku.

Bezvládny som ešte zachytil, ako do triedy nakukla riaditeľka.

„Keď ste si ho upiekli, tak si ho aj zjedzte, deti moje“

V očiach sa jej zaleskla červeň. Alebo ma krvou zaliate oči klamali? Vari sa aj ona pridala k tým vraždiacim hnusobám?


„Paľo! Zvoní!“ zakričala kolegyňa vedľa mňa.

Odtrhol som zrak z rozvrhu nalepeného na stole predo mnou. Emócie vybičovali moju myseľ k divokej predstave.

Pre istotu som si skontroloval brucho, no žiadnu ranu som tam nevidel. Sťahovali mi ho iba kŕče, čo som dostal zo stresu. Prisahám, že som ucítil i pálenie na pokožke. Striaslo ma. Do tohto inferna som sa mal vybrať? Vo vrecku som zovrel krížik a vykročil v ústrety neistému osudu.

„Ja tých pankhartov rozkopem!“ zahlásil som ešte jednou nohou vo dverách.

„Palino, je ti niečo?“ ozvala sa kolegyňa, čo ma vytrhla z tej divokej predstavy.

„Prečo?“

„Tak zvláštne sa ti zaleskli oči… vieš… tak načierno,“ jachtala, akoby sa ma bála.

„Mám ich už po krk! Treba s nimi porobiť poriadok!“ opustil som zborovňu v bojovej nálade.

Nie, nedám svoju kožu zadarmo. Ak chcú boj, budú ho mať. Smerom na poschodie som ceril zuby v zákernom úsmeve. Aj keby som ich mal priklincovať o lavicu vlastnými prstami. Dnes budem piť krv ja im!

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

17. februára
Aleš Horváth