 |
Martin otvoril oči. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že leží vo svojej posteli a ten odporný zvuk, ktorý mu hučí pri hlave je jeho budík. Mal pekný sen. S nadávkou budík vypol a sťažka sa posadil. Pretrel si ospalé oči a rúško, ktoré mu zakrývalo nos a ústa. Pred mnohými generáciami sa vyvinulo jeho predkom ako odpoveď evolúcie na smrtiace epidémie, ktoré v dávnej minulosti kosili ľudstvo. Martinov dedo tvrdil, že ako malý chlapec raz videl v múzeu vypreparovaného človeka bez rúška. Desivá predstava. Všetky tie baktérie a vírusy, proti ktorým boli kedysi ľudia bezbranní…
Náhlivo na seba navliekol šaty a vybral sa do jedálne. Vopchal do automatu poukaz na raňajky a vzal si tácku s jedlom. Prvé sústo obzvlášť dôkladne požul a potom ho, ako tradícia káže, vypľul do Ankovej misky – nádoby určenej na obetiny. Za dávnych dôb nemali ľudia poukazy na jedlo, a tak si museli krvopotne, často i riskujúc vlastný život, zabezpečovať potravu vlastnou prácou. Boli to temné časy. No jedného dňa povstal mocný poloboh Anko, ukradol poukazy bohom a obdaroval nimi ľudí. Bohovia sa mu kruto pomstili, ale ľudia nikdy nezabudli na jeho hrdinský čin. Dodnes si ho pripomínajú vypľutím prvého sústa.
Po raňajkách sa Martin pobral do práce. Už štyri roky zastával post Senior manažéra zberu exkrementov. Bola to dobrá práca a bavila ho. V škole sa učil, že kedysi, keď ešte ľudí nebolo tak veľa, mal každý vlastnú miestnosť, do ktorej chodil vylučovať moč a stolicu, ktoré sa potom spláchli vodou do kanála. Toľké plytvanie časom a zdrojmi! Hoci si Martin nebol celkom istý, čo je to kanál, bol veľmi rád, že nežije v tých archaických časoch. Dnes pekne všetci ľudia vykonávajú potrebu tam, kde ich zastihne. Prácou Martina, a tisícok jeho kolegov, je tieto výkaly lopatkou pozbierať a uložiť do nádoby, ktorú nosia na chrbte. Na konci zmeny potom drahocenný náklad odovzdajú a ten putuje na ďalšie spracovanie. Ani kúsok nevyjde na zmar.
Martin mal vo svojej práci priestor na úvahy o všemožných témach. Nabral kôpku na lopatku, vysypal ju do nádoby, tú si dvihol na chrbát a pobral sa ďalej. Pomaly a metodicky takto pokračoval celý deň. Každý deň. A popri tom premýšľal o všetkom, čo videl, počul, čítal. Už dlho ho trápil stav životného prostredia. Všetky tie solárne elektrárne, panely a veterné turbíny. Takto to ďalej nejde! V starých knihách našiel fotky lesov, lúk a polí. Dnes už nežil nikto, kto by si to pamätal. Krajina kedysi vyzerala pestro a vraj v nej existoval aj nespočet zvierat i rastlín. Tie ľudstvo vo voľnej prírode z väčšej časti vyhubilo, pretože zavadzali a neraz aj poškodzovali veterné i solárne elektrárne. Elektrárne, ktoré mali byť ekologické a šetrné k životnému prostrediu. Elektrárne, ktoré mali byť zdrojom čistej energie. Aspoň tak to tvrdili oficiálne autority. No Martin nechápal, ako môžu byť také šetrné k životnému prostrediu, keď kvôli nim úplne zmizli lesy, háje a lúky. A tisíce druhov rastlín a živočíchov. Ako to, že ľudia kedysi bez vyspelých technológií a s časovanými bombami, v podobe atómových a iných primitívnych elektrární a hrozivých zbraní, ktoré dokázali zničiť celé kontinenty, pod zadkom, dokázali žiť v súlade s prírodou? Tieto a mnohé iné otázky si kládol už celé roky.
Pred rokom sa dočítal o svojom menovcovi – Martinovi Lutherovi, ktorý v šestnástom storočí bojoval proti oficiálnej ideológii. Vypracoval 95 téz a tie potom pribil na bránu chrámu vo Wittenbergu. Odštartoval tak reformačné hnutie. Martina tento príbeh nadchol natoľko, že vypracoval vlastné tézy. Síce ich bolo len päť, no, ako bol pevne presvedčený, ponúkali reálne riešenia aktuálnych environmentálnych tém. V duchu si predstavoval ako bude viesť revolučné reformačné hnutie. Niekedy sníval, že sa mu podarí navrátiť späť dávno zaniknuté biotopy a celé ľudstvo si ho bude vážiť a ďakovať mu. Možno mu postavia aj sochu, alebo po ňom pomenujú námestie. Inokedy ho zo spánku prebúdzali nočné mory, v ktorých ho uvrhli do väzenia, mučili a popravili.
Trvalo mu tri mesiace, pokiaľ sa odhodlal vziať si poobede pol dňa voľno a vydať sa so svojimi tézami, kladivom a párom klincov k radnici. Cez otočné dvere práve niekto vychádzal von, a tak Martin úctivo počkal, kým sa dvere prestanú točiť. Odhodlane vykročil vpred, no dvere pred ním ustúpili a nech sa snažil ako chcel, nevedel ich dobehnúť a pribiť na ne svoje tézy. Čo teraz? Čo by urobil Martin Luther? Martin chvíľu bezradne stál vo dverách. Netrvalo dlho a dostal skvelý nápad – pribije svoje tézy na stenu vedľa dverí! No a čo, že je plexisklová.
Priložil tézy a klinec k plexisklu a napriahol ruku s kladivom. Po prvom údere sa od klinca smerom nadol rozbehla úzka prasklina. Druhý úder ju predĺžil a rozšíril a tretí spôsobil, že sa celá plexisklová tabuľa rozsypala na tisícky malých kúskov. Vzápätí z otočných dverí vyletel vrátnik.
„Čo ti šibe, ty dilino?“ zrúkol a nečakajúc na odpoveď pustil sa do nádejného reformátora obuškom.
„Jaj, ujo, jaj. Nebite ma, prosím!“ kričal Martin a snažil sa rukami si kryť hlavu. Po chvíľke sa vrátnik unavil a sťažka odfukujúc sa oboril na revolucionára: „Čo ti to, pri Ankových guliach, napadlo?“
„Ja som len chcel takýto letáčik s tézami na dvere,“ vysvetľoval oslovený a ohmatával si hrču na hlave.
„Letáčik? Ukáž! Hmmm… aha. Zaujímavé! A čo si to nepovedal hneď? Na to máme nástenku.“
„Nástenku? Naozaj?“ spýtal sa Martin nechápavo.
„Naozaj. Vypíšeš žiadosť, priložíš k nej potvrdenie o bezúhonnosti, trvalom pobyte a ešte o dĺžke pracovného pomeru od zamestnávateľa, kúpiš si kolok a do tridsiatich dní ti príde rozhodnutie,“ objasňoval vrátnik.
„Do tridsiatich dní?“ čudoval sa menovec otca reformácie stále viac.
„Ale si nemysli. Toto tu budeš musieť zaplatiť.“
„Veľmi rád, ujo,“ zajachtal zmätený Senior manažér zberu exkrementov.
„Týmito dverami vojdeš doprava a potom tretie dvere vľavo, rozumieš?“
„Rozumiem. A čo tam?“
„No tam ti dajú metlu, aby si pozametal všetky tie črepiny. To by tak bolo, aby si tu každý rozbíjal plexisklo a potom to nepozametal.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.