Ohnivé pero - jar 2020: Minotaurova sestra

ohnive pero

Ariadna sa schovávala pred krétskym slnkom v tieni svojho kráľovského otca. Nenápadne si obzerala siedmych urastených mladíkov, ktorí vystupovali z aténskej lode. Sedem panien ju nezaujímalo, hoci maškrta pre Minotaura vyžadovala zástupcov oboch pohlaví. Štyri panny plakali od strachu, ďalšie dve kvôli premrhaným príležitostiam. Posledná panna sa dala do plaču, lebo nechcela trhať kolektív. Šesť mládencov sa škriepilo medzi sebou, ktorý z nich je chutnejší. Ten siedmy drzo predstúpil pred panovníka: „Zdravím ťa, kreténsky kráľ Minós. Ja som Théseus.“

„Krétsky! Krétsky kráľ!“ rozčuľoval sa Ariadnin otec.

„Ja som prekrásna Ariadna,“ usmiala sa a podala šuhajovi ruku.

„Prekrásna a riadna čo?“

Nádherná princezná sa zvodne zachichotala. Čokoľvek, čo povedal nejaký pekne urastený mládenec, jej pripadalo náramne vtipné.

„Srandičky ťa rýchlo prejdú,“ zavrčal Minós. „Do labyrintu s nimi!“

„Áno, do labyrintu!“ odhodlane zvolal hrdina.

„Že ‚do labyrintu‘!“ chichotala sa kráska. „Že ‚áno‘!“

Panovník spokojne hľadel na skupinu pätnástich väzňov v doprovode stráže. Moment – sedem plus sedem … pätnástich? „Svet sa zbláznil. Za mojich čias sa zo zajatia utekalo. Dnes je to naopak! Pridávajú sa ďalší! Kreté … idioti!“

„Ahoj, krásavec,“ Ariadna sa zakvačila Théseovi do ramena. Tri uplakané panny zo sprievodu vrhli po nej žiarlivý pohľad. A aj jeden mládenec.

„Ahoj. Ty si tá riadna oná, že?“

Opäť sa zahihňala: „A úchvatná. A ty si teda riadny … vieš čo …“

„Théseus,“ zaznela hrdá odpoveď. Ju to však rozosmialo: „To je smiešne meno!“

„Prišiel som zabiť Minotaura. Do bludiska.“

Princezná sa zamračila: „Drahý, Minotaurus nežije v bludisku, ale v labyrinte. A nebolo by od teba pekné, keby si ho zabil.“

„Myslíš, že to nedokážem?“ skríkol aténsky hrdina a na krétskych strážach predviedol pár rýchlych chmatov. Stráže skončili bezvládne na zemi. Nečakane oslobodené panny a mládenci okamžite vzali nohy na ramená. Svoju službu vlasti týmto považovali za naplnenú.

Nebojácny junák zodvihol jeden z mečov a naznačil kráľovskej dcére, aby pokračovala v ceste. Ona si jeho gesto vysvetlila po svojom. Najprv očervenela a potom sa dala do smiechu.

Akonáhle prišli pred vchod, obviazala mu lano okolo hrude. Najprv chcel protestovať, ale pohľadom skĺzol do jej výstrihu a zabudol, že čo mu vlastne vadí.

„A pozor pod nohami, zlato!“ volala za ním, keď mizol v chmúrnych útrobách chodieb.

Pri treťom zakopnutí o kosť si spomenul na dobrú radu. Tmavé priestory pôsobili desivo. No len chvíľu. Potom už tma prešla do úplnej temnoty, v ktorej nebolo jasné, čoho sa vlastne báť. V takej tme nebolo jasné úplne nič. Len to, že si zabudol vziať so sebou fakľu. Hrdina kráčal ako bocian. Nohy zdvíhal vysoko, aby nezavadil o ohlodané kosti. Zrazu začul neľudský rev. A na to ďalší. Potom plač. Detský plač? A na to … smiech? Obzrel sa, či ho neprenasleduje prehnane veselá Minóova dcéra. Za sebou však videl presne to, čo pred sebou: nič. Zase ten strašný pokrik. A plač. A rev, huriavk, vreskot, škrekot, jakot, rykot. A asi aj haravaru. Vlastne nie, to by už bolo príliš. Chvíľu ticho. A potom sa to stalo: chodbami zatriasla mohutná haravara. Svetlo? Áno, svetlo! Pevnejšie zovrel meč. Haravary pribúdalo. Svetla pribúdalo. Zovretí meča pribúdalo. Skrátka: pribúdalo úplne všetkého. Keď už bol meč úplne vyzovieraný, mládenec zastal. A neveril svojim očiam.

V obrovskej miestnosti sa povaľovalo zo dvadsať polonahých mužov, žien a detí. Chlastali, vyrevovali, zabávali sa. Proste: haravara. Určite kucapaca. Dokonca možno aj trma-vrma. No dobre, trma-vrma nie – to by už bolo príliš. Visela však vo vzduchu. Aspoň trma.

„Čo sú to tu za orgie?“ zahrmel.

Všetci sa rozosmiali. Jeden úplne nahý chlap s bradou k nemu priskočil a dal sa do vysvetľovania: „Aigeos, ten mrzký aténsky kráľ, každý deviaty rok posiela na Krétu sedem mládencov a sedem panien. Chápeš.“

„Žrádlo Minotaurovi,“ prikývol šuhaj.

„Lenže býkovi prišiel labyrint ako mrzký. Tak asi ušiel. Proste – prišli sme a bolo to tu prázdne. Chápeš.“

„Ako našiel cestu?“

„V tomto mrzkom labyrinte sa nedá zablúdiť. Cesta je iba jedna. Chápeš. Choď popri stene a dostaneš sa von. To je rozdiel oproti mrzkému bludisku. Chápeš.“

„Prečo potom Minós nestaval bludisko?“

„On to tak myslel. Lenže mrzkému Daidalovi prikázal postaviť mrzký labyrint. Chápeš. A ten staval podľa objednávky. Kašli už na mrzkého Daidala. Pozri, naše krásky vôbec nie sú mrzké. Chápeš.“

Mladíka obklopili dve usmievavé a polonahé kedysi-panny a začali ho nalievať opojným vínom.

„Prečo ste neušli aj vy?“

„Nám je tu dobre. Chápeš. Posielajú nám toľko stravy ako pre mrzkého býka.“

„Stravu? Nemali ste byť tou stravou vy?“

„My sme len nejaká mrzká torta. Minotaurus potrebuje žrať stále. Chápeš.“

„A tie kosti v chodbách?“

„Slepice, kury, prasce … chápeš.“

Bradatý chlap chcel ešte pokračovať v rozhovore, lebo sa mu nepodarilo použiť v odpovedi slovo „mrzké“. Lenže dialóg už uviazol. „Mrzké, chápeš,“ zhodnotil nespokojne situáciu a odtiahol.

Ťažké víno útočilo na Théseovu myseľ, ľahké devy na jeho telo. Vtom pocítil trhnutie. A znovu. Naplo sa lano, ktoré ho obopínalo okolo hrudníka. Padol na zem a šmýkal sa kľukatými chodbami chrbtom von narážajúc pritom do stien. Bujará spoločnosť odmenila toto artistické číslo nadšeným potleskom a pokračovala v zábave.

Thésea nemilosrdne oslepilo prudké krétske slnko. Chvíľu žmúril. Náhle zazrel býčie rohy a chlpaté svalnaté ruky držiace jeho lano. Chcel zovrieť meč, avšak v ruke stískal už len nedopitú čašu. Takže namiesto toho, aby Minotaurovi zasadil smrtiaci úder, iba ho oblial vínom. Netvora síce neskolil, no aspoň to skúsil.

„Čo robíš, blázonko?“ zasmiala sa Ariadna. Nato pohladila býčieho mutanta: „Díky, braček.“

„Minotaurus! Súboj! Bráň sa!“ zdvihol sa zo zeme bojovník s vytasenou čašou proti obrovi.

Princezná sa od smiechu prehýbala v páse. Keď sa doprehýbala, predstavila obludu: „Láska, toto je môj brat. Nevlastný. Tvoj budúci švagor.“

„Chcem ísť späť!“ skríkol opitý Théseus a spadol. Víno bolo silnejšie ako odhodlanie.

„Cukríček! Čo by si tam robil?“

„Je tam Anastázia a Apoléna … a … a … iné baby na A. Milujem baby na A,“ zviechal sa zo zeme.

„Macko, nehnevaj ma! Ja som predsa tiež na A,“ usmiala sa zvodne: „Ariadna.“

„Ty si ma vytiahla … tvoj brat ma … vytiahla von. Od tých báb. Ty si teda riadna … a riadna mrcha.“

„Čože?“

„Áno. A riadna mrcha. Potvora. Krava! Vraciam sa späť!“

„Ja ti dám kravu! Hm … ešte lepšie. Dám ti býka!“

Rozhnevaná princezná pozrela na urasteného brata. Obrovského, odfukujúceho poločloveka, ktorý roky živoril na lesných bylinkách. A potom na potácajúceho sa aténskeho hrdinu ozbrojeného prázdnou čašou. A smerujúceho k siedmym kedysi-pannám na A.

„Braček, trhaj!“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

11. mája
Zdeno Jašek