Ohnivé pero - jar 2020: Izba v zlej štvrti

ohnive pero

Precitla. Žena, ba ešte dievča. V špinavých, rozdrapkaných šortkách z rifľoviny, tričku z krikľavých farieb rysujúc jej poprsie, s tenkými, hnedými pásikmi koženky okolo jej dlhých prstov na nohách, a v roztopašnej špinavej-blond korune vlasov zapotrošenej korunke popreplietanej z už zvädnutých púpav.

Tak precitla. Precitla v mieste akéhosi pachu. Žeby zhorené vlasy? Či chĺpky na jej obnažených nohách? Nič, len ten pach. A tma. V malej izbe na rozgajdanej posteli kde precitla dominou bola tma, to nevedomie ešte nerozlepených očí. Cez spadnuté žalúzie do izby pokukoval, dral sa len-čo neón z tichej ulice. Na tele cítila pot. V izbe sa nevetralo, zdratý vetrák na plafóne sa nečinil, nerobil rámus tuším už roky.

Kde len je? Pomyslelo si dievča. Izbu aj kvôli tme nespoznávalo. Čo i len pocitovo, nevedela si ju priradiť k ničomu čo dovtedy navštívila, teda vedela, musela vedieť že v izbe kde práve precitla, precitla po prvý raz. A tak sa jej srdce (čoby do tej chvíle možnože i pohybom mŕtve) rozbúšilo, spanikárilo, a čo menej – priam by sa jej prebralo skrz naskrz hruďou, vyplašilo, ušlo z izby, ťahalo ju poslednými matne sa ešte držiacimi cievami jej tela, ťahalo ju z toho tmavého miesta.

Rukou od zdesenia hmatala po svetle lampy, dúfajúc, stojacej povedľa postele.

„Nemyslím si že funguje, prosím, nehnevaj sa.“ Vyriekol k nej hlas voľakde z kútu z tmy a dievča tak skríklo. Pišťavým piskotom zhrozenia a už s bosými chodidlami čo najďalej preč ťahala sa od hlasu, preč a bližšie k tylu pod váhou jej tela vŕzgajúc postele.
„Prosím, neboj sa ma,“ zdôraznil hlas, zmenil i zaraz následne farbu tónu, „neublížim ti, prisahám ti Jay.“

„Preboha!“ Skríkla roztraseným hlasom, tlačiac sa ku stene čoby snáď mala ju silou jej ramien zhodiť, „Kto ste? Čo tu chcete?!“

„Porozumenie Jay. Tým si myslím, mali by sme začať. Len sa ničoho neboj.“

Bála sa. Srdce i rozum ju ťahalo, náhlilo čo najďalej preč od prežívajúc toho momentu precitnutia v tme. Len potichučky z nej vyšlo, „Kde som? Čo sa stalo?“

„To neviem Jay. Neviem kde sme. Nepovieš mi to ty? Tuším, prišla si si sem oddýchnuť.“

„Oddýchnuť?“ opýtala sa, „Nepamätám sa. Vlastne, nepamätám sa na nič. Akoby… akoby som bola prázdna. Kto ste? Prečo sa skrývate v tme?“

„Som priateľ.“

„Neprišli sme sem spolu?“

„Možno. Určite áno.“

„Nepamätám sa. Pila som,“ škrabala si nos, ovoniavala si pritom končeky prstou.

„Na tom kde sme, už aj tak nezáleží Jay. Dokonca nezáleží ani len na tom, ako sme sa sem dostali. Záleží teraz už len na tebe a mne. Musíme si pomôcť.“

„Čo to vravíte? Ukážte sa!“

„Ešte nie! Až keď sa prestaneš báť.“

„Nebojím sa!“

„Skutočne, Jay?“

Napadla ju myšlienka. Nie, nie myšlienka, strach. Strach z príznaku absťáku. Pichla by si znovu. Chcela sa čo najrýchlejšie upokojiť, prežiť znovu nirvánu mámpičizmu.

„Máš pre mňa niečo?“ opýtala sa ho bojazlivým hláskom.

„Možno vyslobodenie,“ odpovedal jej.

„Vyslobodenie?“ poškrabala si svrbiace predlaktie, „To teraz potrebujem… Prosím…“

Z tmy z rohu izby a pod farbou svetielkujúc neónu z tichej ulici – zjavila sa zošúverená dlaň čoby prináležiaca už starému telu.

„Poď,“ povedal dievčaťu hlas, „A neboj sa.“

„Nebojím sa, veríte?“ povedala, opýtala sa Jay.

„Verím. To vieš že verím.“

Tu z tmy k dievčaťu sa skutočne vynorila už zvráskavená tvár akejsi osoby. Muž a či žena? prv rozmýšľala Jay. Nespoznávala sa? No tiež sa nebála. Nenaľakala sa tváre usmievajúcej sa k jej očiam. Postava vstávala a s ňou vstávala pomaly i Jay.

„Prosím, vysloboďte ma, odveďte ma preč.“

„Stalo sa, Jay.“

Dievča sa na tie slová pudovo zvrtlo k posteli za ňou.

Na nej precitlo žieňa, ba ešte dievča. V špinavých, rozdrapkaných šortkách z rifľoviny, tričku z krikľavých farieb rysujúc jej poprsie, s tenkými, hnedými pásikmi koženky okolo jej dlhých prstov na nohách, a v roztopašnej špinavej-blond korune vlasov zapotrošenej korunke popreplietanej z už zvädnutých púpav…

„Zomrela som?“ riekla, opýtala sa od zdesenia hlasu.

No hlas už hláska viac nevydal a Jay od strachu čoby skamenela. Bojazlivá sa viac už znovu neodvážila k postave otočiť čelom.

„Nemyslím si že funguje, prosím, nehnevaj sa…“ riekla k dievčaťu na posteli…

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

10. februára
Martin Koristek