Ohnivé pero - jar 2020: Hríby

ohnive pero

„Boha tvojoho!“ oboril sa Janči na Ďuriho. „Zakri sebe papuľu, kedz kašleš!“

„Ta prepač,“ ozval sa Ďuro previnilo. „Ale ta ja važne nechory. Testovali me. Žadna činska chripka. Nula. To len tote cigarety.“ Jano si znechutene odpľul.

„Cigarety, necigarety. Vieš jaké sú rozkazy. Třidset ran bičom pro každého, kdo si nezakryje ústa, když kašle, nebo kýchá,“ zrúkol na Ďura seržant Novák. Ostatní členovia 13. košického dobrovoľníckeho zboru prerušili prácu a prizerali sa ako konflikt dopadne. Už tretí deň kopali v Dargovskom priesmyku protitankové zákopy a rozmiestňovali zátarasy. Nálada oscilovala medzi zúfalstvom, hnevom a apatiou, a tak vďačne privítali akékoľvek rozptýlenie.

„Máš šťestí, že potřebujeme každého bojeschopného muža,“ pokračoval seržant. „Ruský medvěd nám už doslova dýchá na krk!“

„Prečo nám nedali rúška?“ obrátil sa na poddôstojníka Fero.

„Protože nejsou účinné.“

„Hovno! Proste ich nemajú!“ nahnevane odsekol Pišta.

„Co si to dovoluješ, ty hovado!“ osopil sa naňho seržant Novák. „Královná matka nejlépe ví, čo je dobré pre její ľud. Ak by rúška pomáhali proti čínské chrípke, tak by nám ich dodali.“

„Mne zdochla na čínsku chrípku celá rodina. Ak by mali rúška, mohli ešte žiť, ty zasraný pepík!“ zrúkol Pišta a vyštveral sa zo zákopu s krompáčom v ruke.

„Boha vášho, chlapi! Serte na to a poďte žrať,“ zahriakol ich kuchár zboru Martin. Pišta ešte chvíľu vyzývavo hľadel na seržanta, no potom s nadávkou zahodil krompáč do zákopu.

„Akú žbrndu tam máš dnes?“ vyzvedal Paľo podozrievavo.

„Nechaj sa prekvapiť,“ zaškeril sa kuchár.

„Dúfam, že nie zase bryndzové halušky,“ povzdychol si Peter.

„Prisahám, že raz si ho uvaríme aj s bagančami,“ zastrájal sa Fero.

„Určite nebude nechutnejší, než jedlo, ktoré varí,“ pridal sa Mišo.

„Náhodou, dnes fasuje každý z vás zasraných kopáčov štyri plechovky piva a dve deci borovičky,“ oznámil Martin víťazoslávne. Vojaci začali zborovo prevolávať na slávu kuchárovi a kráľovnej.

Po obede košickí dobrovoľníci porozmiestňovali zvyšných protitankových ježkov a teraz čakali v zákopoch, popíjali pivo a borovičku a fajčili.

„Keď si to tak vezmeš, život nie je až taký zlý,“ vyfúkol Fero dym a poriadne si glgol piva.

„Myslíš si, že nám toľko chľastu dali len tak? Cárska armáda už je určite veľmi blízko,“ zašomral Mišo.

„Veru, nemali sme Rusa dráždiť,“ pokýval hlavou Peter.

„Dráždiť? Ti drbe?!“ zahriakol ho Milan.

„Keby sa kráľovná nedávala do paktu s Francúzmi, Nemcami a Američanmi, cár by nás nechal na pokoji. Teraz sa cítil ohrozený, tak zaútočil.“

„Kurník, Peťo, neblázni,“ ozval sa Paľo. „Rusáci nás napadli, lebo celú Európu zrazila na kolená čínska chrípka. Ruský medveď teraz zacítil ľahkú korisť, tak vyšiel z brlohu.“

„Veď na chrípku zomierajú aj Rusi,“ namietal Peter.

„Zomierajú, no cárovi je to jedno. Má ich milióny a nezáleží mu na tom, koľkí pokapú. Chce dobyť Európu za každú cenu.“

„Tak, tak. A nebyť paktu s Francúzmi, tak nás už Rusi dávno zadupú do zeme. Bol som na hraniciach, keď zaútočili. Žabožrúti im tam riadne pustili žilou, ale ani oni nestačili proti toľkej presile. Aspoň nám získali čas,“ ťažko tajil pohnutie Mišo.

„Ja som počul, že čínsku chrípku pustili do sveta práve Rusi, aby oslabili Číňanov a Európu,“ zakonšpiroval si Fero.

„Bulšit,“ namietal Jaro. „Ak to niekto pustil do sveta, tak Američania. Uzavreli sa pred celým svetom. Na chrípku im zomrelo sotva pár tisíc ľudí a teraz vyčkávajú, ako to dopadne.“

„Tiež by som chcel vedieť prečo nám ešte neprišli pomôcť. Veď s nimi máme spojeneckú zmluvu,“ prisadil si Milan.

„Neboj sa, Američania prídu už čoskoro,“ upokojoval ho Paľo.

„Ale prd prídu! Američan sa bojí chrípky. Bude pekne sedieť doma a počká si ako to v Európe dopadne. A potom sa dohodne s víťazom,“ hundral Ivan.

„Ticho! Niečo počujem!“ zahriakol všetkých Mišo.

„Tanky!“

„Už idú!“ A naozaj – spoza kopca sa vynoril prvý tank T-90. Vzápätí ho nasledovali nekonečné zástupy jeho súdruhov i starších bratov T-80.

„Boha, ale ich je!“ vypadla Ferovi cigareta z úst.

Seržant Novák sa vyštveral zo zákopu a začal z plného hrdla povzbudzovať košických dobrovoľníkov: „Teď nadešel čas hrdinov! Čas, kdy muože každý z nás prokázat jak moc…“ prerušil ho ohlušujúci rachot a nebo sa odrazu zaplnilo americkými bombardérmi B-2 Spirit sprevádzanými stíhačkami F-35.

„Američania! Konečne nám prišli pomôcť!“ jasali vojaci v zákopoch, no vzápätí im úsmevy zamrzli na perách. Pár kilometrov od nich sa na oblohe objavil prvý atómový hríb. Krátko po ňom druhý, tretí, dvadsiaty, stý.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

13. apríla
Erik Milec