Ohnivé pero - jar 2020: Herkules a Hydra

ohnive pero

Herkules a jeho bratranec Jolaos sedeli v záhrade domu postaveného vo voľnej prírode.

Spev vtákov pomaly utíchal, príroda sa pomaly chystala na príchod nočných zverov.

Suché konáre v ohni nahlas praskali. Sem-tam vyskočili iskry zo živice. Na ražni sa opekali dve kurčatá, obom tieklo dolu krkom víno. Oranžová farba ohňa vyťahovala spomienky z ich mysle, predsa len nedávno sa najmocnejší silák vrátil z viacročnej služby.

„Jolaos, pamätáš si na Hydru?“ prerušil ticho Herkules, keď otáčal hydinu.

„Myslíš tú dračicu s hadím telom?“

„Heh, dračicu. Telo mala ako bohyňa,“ prikyvoval silný poloboh.

„Pri Diovi, Herkules, a keď sa natrela vonnými masťami,“ nadýchol sa Jolaos z plných pľúc, akoby Hydra stála neďaleko, „veď porozprávaj, uľaví sa ti.“


Buch. Buch.

Dvoma tvrdými ranami som vtedy udrel päsťou na dvere. Slnečný voz boha Hélia sa už uberal z najvyššieho miesta, ale čakala ho ešte ďaleká púť.

„Ach, ďalší dvaja odvážlivci, čo si trúfajú skrotiť moju pani,“ vzdychol si malý tučný sluha s pár podliatinami na tvári akoby od biča.

„Sme tu teda správne,“ odľahlo mi, „Ja som Herkules a toto je môj bratranec Jolaos. Všetci ľudia nás sem posielajú, že tá… ehm… pani býva tu.“

„Beštia, pokojne ju tak nazvite. Bije nás dňom i nocou,“ pošeptal sluha. „Je mi vás aj ľúto. Príliš krásni a silní, aby vás odtiaľto odniesli ako ostatných mladíkov, čo skúšali šťastie.“

Sluha nás voviedol do veľkej izby. Plno kobercov a vankúšikov sa skvelo na zemi. A pri stene veľká posteľ s baldachýnom s jemným závesom. Pred posteľou stál malý stolček ozdobený misami s ovocím.

„Fúha, žeby kvôli tebe?“ hovoril si mi polohlasom.

„Možno posledná útecha, než nás to monštrum zabije.“

Sadli sme si. Pustili sme sa do šťavnatých fíg, olív i viniča. A keď vyschol krčah s vodou, stačilo, aby som zazvonil na sluhu.

„Privítajte Hydru, pani nad Lemou v Argolide,“ zahlásil známy sluha, keď sa vonku objavila tma.

Dovnútra vošla krásna dievčina. Sotva čo mohla dovŕšiť dvadsať. Opálené telo natreté olivovým olejom sa lesklo. Plné prsia, štíhly driek a krásne dlhé nohy.

„Fúj!“ dorazil do mojich uší tvoj povzdych.

Hneď som pochopil, čo sa ti nepáčilo. Spolu s dievčinou prišiel obrovský zápach z jej úst i napriek vonným mastiam.

„To asi tým dychom zabíjala mužov,“ precedil som pomedzi zuby.

Hydra si nás premerala prísnym pohľadom. Vedel som, že som sa jej zapáčil, za tie roky som sa na cestách naučil rozpoznávať tajné ženské symboly. Pohľadu na moje svalnaté telo odolávali ženy len veľmi ťažko.

„Krásny si, Herkules! Ukáž čo vieš! Skroť moje telo a budem celá tvojou!“ mierne sa pousmiala.

Zadržal som dych. Obratne som ju obišiel. Bozkával som ju na rameno a hladil po rukách. Na ženských odevoch sa mi vždy páčil rukáv, akýsi kus látky, ktorý jej trčal zo šiat. Silným trhnutím som ho odšklbol. Pár bozkov som jej dal na krk. A prv než sa stihla spamätať, zaviazal som jej ústa, aby sa zápach nešíril ďalej.

Kým si ju opatrne vyzliekal, ja som ju rozvášňoval ďalej zmyselnými dotykmi i bozkami. Akonáhle sa ocitla pred nami nahá, hodili sme ju na posteľ.

V živote som nezažil takú divokú noc. Čím viac vykrikovala radosťou, tým viac sa dožadovala ďalších a ďalších opakovaní. Akoby jej každým uspokojením narástli dve ďalšie hlavy túžiace po rozkoši. A hoci sme obaja prešli mnohými dlhými bojmi, nadránom sme sa hýbali z posledných síl.

Ty si náhodou zistil, že bolesť urýchľuje Hydrine olympské výkriky a tak sme svorne vymýšľali, ako jej ju spôsobiť. Keď si navrhol použiť pochodeň, myslel som si, že si zošalel. Napodiv, bolesť z ohňa privádzal Hydru k šialenej rozkoši. Alebo rozkošovej šialenosti?

Keď deviatykrát zvrieskla ako nubíjsky lev, zaspala. Svitalo. Obaja sme umierali od únavy. Ale šťastní, že sme vyhrali aj netradičný boj.


Na chvíľu sa Herkules odmlčal. Akoby únava z príbehu prešla do ich kostí. Nad prírodou zažiarilo nočné nebeské teleso.

„Pamätáš, Jolaos, ako sme nechceli mesiac vidieť nahú ženu?“ ozval sa Herkules.

„Aspoň štvrť roka,“ Jolaos pretočil oči.

„Veru, odvtedy mali ľudia v jej kráľovstve pokoj.“

„Po takom uspokojovaní? Aspoň, že potom nik nezahynul.“

„Ona nikoho nezabíjala, len tých mužov umorila k smrti svojou veľkou náruživosťou.“

Obaja sa odmlčali. No nie nadlho.

„Počuj, Jolaos, keď už sme pritom. Nechaj si Megaru. Viem, že si ju utešoval počas mojej neprítomnosti. Mne sa zapáčila iná. Vieš bol som mladý a Megara sa stala len darčekom pre mňa od jej otca.“

Jolaos sa pousmial. Prižmúril oči a zasnene prikývol. Megaru totiž miloval.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

3. februára
Aleš Horváth