Ohnivé pero - jar 2020: Dobre nám to je... šibe

ohnive pero

Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých a citlivých čitateľov (pozn. red.).


Cítili sme ju. Nie, nemyslím tým čerstvo pohnojenú Rajskú záhradu. Každým dňom sa zakrádala bližšie a bližšie. Ona – mocná Noc. Zakrádalo sa jej asi ťažko, lebo bola Veľká.

Na Bielu sobotu umreli všetky kvety na stromoch v Rajskej. Ešte na Veľký piatok svietili ružovkastou bielobou a ráno… ráno sa černeli mrazivou smrťou.

Mysľou mi preblesli slová môjho učiteľa: „Všímaj si znaky, jedine tak spoznáš, že koniec je blízko…“


Personál na oddelení zaviedol novú módu. Lekári a pehavé strašidlá si začali zahaľovať ksichty. Mortal kombat šepkali konšpirujúci pamätníci po chodbách. Iní panikárili, že hodina veľkého tresku sa priblížila. No nik nám nič nemienil vysvetliť. Veď načo dezinformovať bláznov? No musím priznať, že to mnohým strašidlám prospelo a vyzerali viac sexi. Kolegovi Fikovi to bolo zjavne jedno. Asi preto, že ho ženské zaujímali len od hlavy dole.

Vrátka na našej trinástke sa otvorili a dnu vplachtil Dr. Kto, ktorý sa prinavrátil zo stáže v Itálii, s pomerne vysokým strašidlom. Novým. Všetci traja sme spozorneli.

„Tak vážení pacienti, kto je toto? Toto je naša nová vrchná sestra,“ pokynul Kto ku strašidlu.

Fik si ju znalecky premeral a spustil: „Pán doktor, prečo ste sa začali zahaľovať? To kvôli tým oným – imigrantom? Už naši fašistickí liberáli schválili tú onú – búrku?“

„Ale hovno búrka, len mráz,“ zhodnotil meteo situáciu vyliečený fekalofil Albert, „chcú nás olúpiť. Banda jedna zlodejská!“

Vrchná sestra sa rozchichotala: „Olúpiť a o čo prosím vás? Veď vy už nič nemáte.“

Zvláštny hlas. Vysoký, ako keď si ho Fik raz pricvikol do zipsu.

„Naše duševné zdravie…“ zašepkal som hrozivo.

Vrchné strašidlo vyvrátilo oči hore stĺpikom, žeby jej mohla závidieť aj skúsená hérečka predstierajúca orgazmus.

Priblížila sa k mojej posteli, vytiahol som si paplón až po bradu. Na krátky okamih sme sa pozreli do očí. Sálalo jej z nich hravé nebezpečno.

„Som Kika Kusavá, ale pre vás vždy – Slečna vrchná sestra,“ riekla akoby v tranze hypnotizujúc ma uhrančivými kukadlami. Zvrtla sa, nakrátko sa ešte zadívala na Fika, ktorý zareagoval ako Pavlov pes. Albertovi nevenovala ani pohľad. Kývla na Kto a opustili nás.

„Panečku, to je ženská…“ vzdychol Fik a siahol si pod pyžamo.


Akurát som dosprchoval svoje telo dobre stavaného atléta, keď ku mne pristúpil Fik a urobil to, čo ešte nikdy.

„Nepodliehaj panike…“ usmial sa a podal mi uterák.

„Čo sa deje?“

„Tá ženská má pičku na správnom mieste,“ mľaskol a spojil ukazovák s palcom do kolieska.

„Čo? Ty si ju?!“

„Nie, to nie, ešte nie, ale videl som… tá ukázala veci, že keby ich vidíš, tak vyvaľuješ oči ako zarezaný veľkonočný baránok…“

„A nepreháňaš trochu?“ zapochyboval som.

„Veď som nebral guttalax,“ vzpriečil sa, ale hneď pokračoval, „nu, šiel som zo šmírovačky od ženských spŕch okolo dverí novej slečny strašidla a čujem, ako hvízda vzduch a potom švác…“ vysvetľoval.


Uderil na nás Veľkonočný pondelok. Pre mnohé pacientky ale i pacientov to znamenalo vrchol sezóny. Tak veľmi sa tešili na šibanie a hlavne na škótske streky. Vraj to posilňuje imunitu. Všetci chcú byť zdraví, aspoň telesne. Nastúpili sme na chodbu ako pionieri: muži pripravený prijať korbáče a vedrá s vodou, ženy tiež pripravené – prijať… mužov. Namiesto korbáčov a vody sme dostali studenú spŕšku slov od vedenia, že kvôli nejakej karanténe sa všetko ruší. Celá Veľká Noc v riti. Zavládlo všeobecné sklamanie ba až zdesenie. Niektorým veriacim to muselo poriadne zamávať s ich fideou. Fik mal slzy na krajíčku, na krajíčku svojich psích očí. Skučal, že si stihol aj vajcia pripraviť a ani sa neškrabol žiletkou, čo sa mu doposiaľ nikdy nepodarilo. A ja som si naivne doteraz myslel, že vajcia sa fúkajú a potom maľujú, či nejako zdobia.

No nič, posmelil som sa, čo sa v mladosti naučíš, to na staré kolená aj tak zabudneš!

Chcel som mu dať nádej, lebo to je vraj okrem času to najlepšie, čo človek človeku môže dať. A tak som mu podaroval korbáč, potajomky upletený z prútia, keď sa strihali vrbinky pri fermentujúcom záhradnom jazierku. Zvýskol, olízal mi ľavé ucho, lebo je vraj bližšie k srdcu a vytratil sa.


„Kde je Fik?“ obrátil som sa na Alberta, keď som nášho spoluosadníka nezočil ani po olovrante.

„Ale dobre mu šibe, išiel hentam,“ mávol ku dverám.

Zadíval som sa hentam.

Cítil som akýsi vnútorný nepokoj. Predtuchu.

Kývol som na hromotĺka: „Poď!“


Hvízd – plesk, hvízd – plesk, prilepil som oliznuté ušisko na dvere. Ozval sa zvuk, ako keď utekáte v daždi v šľapkách za autobusom. Fantázia zapracovala a to som už nevydržal. V snahe využiť moment prekvapenia, ma zarazili zvyšky bonmotu či bontónu a zaklopal som. No hneď nato som spolu s Albertom v závese vtrhol do komnaty vrchného strašidla.

A ozaj, obaja sme vyvalili oči ako zarezané veľkonočné baránky. Nahý Fik na štyroch vyplazeným jazykom šmýkal po jej čiernych zdravotných sandáloch. Slečna mala na sebe len čierne obtiahnuté tričko, na tvári čierne rúško, na rukách latexové rukavičky a v nich držala prepletaný vŕbový korbáč na konci previazaný pestrofarebnými stužkami. Práve ním vo vysokej kadencii plieskala po načervenavom chlpatom zadku.

Počul som, ako Alberta za mnou naplo. No ovládol sa a zvukomalebne preglgol.

„Vitajte, páni blázni, pridáte sa? Chcete vyšibať?“ Otočila sa k nám. Cez tričko na nás špúlila bradavky ako o život.

„Keby sme neprišli včas, prišli by sme neskoro!“ zhodnotil som situáciu a hneď dodal Fikovi: „nevedel som, že si masochista?“ pohoršil som sa a prikročil ku strašidlu.

Fik zaskučal: „Ani ja nie, ale je to bomba. Vyskúšaj a uvidíš! Úplne ťa to prekrví, všade…“ Spravil som ďalšie tri kroky.

„Dodržujte prosím intímnu vzdialenosť!“ vyzvala ma skoro panovačne.

Zadíval som sa do tých očí, nadýchol sa a nabral odvahu: „Daj sem korbáč!“

„Nedám korbáč!“ zahihúňala sa.

„Daj sem korbáč!“

„Nedám…“

Keď som svoju požiadavku zopakoval asi desiaty raz a začalo nás to nudiť, predhodila: „Riť Maxovu…!“ schovala korbáč za chrbát a stlačila piper.

Slovo riť prebralo Alberta z dávivého šoku a vrhol sa na nás. Vytrhol jej korbáč a začal nás všetkých švácať riť – neriť, hlava – nehlava, až pokiaľ nepribehla poplachovka a nedala nám všetkých fčeličky.


Sníval sa mi úplne pochabý sen. Piekli sme s Fikom a Albertom nekvasené chleby, zarezávali veľkooké baránky, potom nás naháňali nahnevaní farmári, až sme sa dostali k eutrofizovanému jazierku. Ja som mal v rukách môj korbáč, švihal som s ním do mŕtveho jazierka a vody sa v ňom rozdelili. My sme im ubzikli po suchom dne.

Škoda, že si tento sen už o hodinu nebudem pamätať, dala by sa o tom napísať kvalitná dark fantasy.

Nejako ma pričasto pichalo v hrudi a to som sa snažil dieteticky stravovať. Pil som aj veľa cviklovej šťavy. Vraj je to zdravé na srdce, teda pokiaľ nejaké máte. Žeby som ho nemal?!

Súvahy mi prerušil klapot drevákov, ktorý ustal pri pelechu. Otvoril som oči.

Toto predsa nie je naša trinásta komnata?! Pripomenulo mi to izbu, kde som naposledy videl umierajúceho grófa.

„Čo sa to deje?!“ vyjachtal som.

„Nič, len ste boli dislokovaný,“ odvetil mi vysoký hlas.

„Kde som? Kde je Fik a Albert.“

„Ty, na izolačke. Oni samozrejme na trinástke ako vždy.“

„Kto si?“ zadíval som sa na vysokú postavu v bielom overale, s rúškom, okuliarmi a čiapkou.

„Som Kika,“ zaševelila studeno a stiahla si rúško. Usmiala sa, čím ukázala dva rady dokonale špicatých zubov. Jej úsmev bol doslova nákazlivý. Zahľadela sa mi do očí a zašepkala: „ale volajú ma Korona…“

Spoza chrbta vytiahla korbáč a zamávala mi pestrofarebnými stužkami pred zrakom.

Pichlo ma v pľúcach a dusivo som sa rozkašľal…

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

13. apríla
Miro Švercel