Ohnivé pero

Naskenuj mi svet

Čaute!

Miloš Ferko sa na chvíľu presunul zo sveta osternov, aby pre zmenu zničil svet. Našťastie iba trojrozmerný.

Príbeh hrdinu Rikolfiho začína ako nevinné rozprávanie o obyčajnom školákovi so sklonmi neposlúchať. Postupne však prerastá v niečo väčšie a viacvýznamovejšie. V centre diania už nie je len školák túžiaci uniknúť všetkému zlu nášho sveta a mylne považovaný za rebelanta. Jeho postava sa stáva symbolom boja proti stereotypu, zdavovaniu, zarovnávaniu…

K tomu vám môžem za seba popriať už iba príjemné dojímavé a premýšľavé čítanie!

mišo jedinák

Naskenuj mi svet

Miloš Ferko

Venujem Rudolfovi Hladíkovi

Šum padajúcich papierikov od cukríkov mu napovedal, že môže bez obáv otvoriť oči a odhrnúť si z nich záclonu vlasov. Poznal ten zvuk aj podľa vône a príchute, prichádzal s lepkavým vánkom, ktorý na požiadanie tvoril punkerské účesy.

Rikolfi však nebol punker, ale metalista. Počúval hudbu na plné obrátky, obmedzený len výkonnosťou reproduktorov. Do uší si vkladal štoplíky s vatou, tvár si zahalil vlasmi, ktoré mu siahali až po kolená… takže nevidel a nepočul nič len rachotiaci kov.

Rikolfi nechcel vidieť a počuť. Svet vyrušoval. Bol veľký a plný nešikovných vecí, ktoré zakaždým vyzerali trocha inak. Pri pohľade zboka, zhora, zospodu. Nebol to najlepší nápad stvoriť svet v troch rozmeroch. Práve vďaka tomu si ľudia klamali, uhýbali a unikali… Rikolfi nebol s takýmto svetom spokojný. Bol odhodlaný, že ho postupne celý dostane do dvoch rozmerov. Pomocou zázračného prístroja zvaného skener.

xxx

Otvoril oči. Ako predpokladal, na trávniku džavotali deti, rozbaľovali cukríky, obaly púšťali po vetre. V tráve sa rozvaľovali vyholené hlavy či hlavy s chocholmi podobnými cukrovej vate alebo chocholom cirkusových koní. Najbližšiu lavičku zdobili dvaja sprejeri morskými vlnami, okoloidúci dôchodca im priateľsky mával paličkou a tešil sa, ako zasa zdrhol z domova dôchodcov, kam sa už určite nevráti.

Rikolfi sa uškrnul. Áno, toto je správny svet na skenovanie. Encyklopédie, slovníky, najnovšie knižné hity, národné kultúrne pamiatky, chránené zvieratá i rastliny… niekoľko dní bude skenovať všetko. Potom však príde TÁ, ktorá strihá.

xxx

S Tou, ktorá strihá, Rikolfi bojoval už ako malý chlapec v škole. Merala chlapcom dĺžku vlasov podľa pravítka. Kto presiahol jej mieru, musel k holičovi.

Alebo… alebo ho ostrihala ona. Podľa vzoru kostrbatý hrniec.

Rikolfi sa ju najprv snažil presvedčiť, že je dievča. Keď neuspel, napísal žiadosť o prijatie do polepšovne. Dlhé vlasy podľa slov Tej, ktorá strihá, mali iba väzni a galgani z polepšovne.

Rikolfi chcel byť pôvodne väzeň – bolo to zaujímavejšie, navyše, v base by bol sám a mohol by počúvať metal koľko by len chcel. Bez písania domácich úloh. Navyše, bol nesmierne zvedavý, ako znie metal zvnútra kontrabasu.

Budovu väzenia si predstavoval v tvare spomenutého hudobného nástroja. Podľa vzoru humoristického časopisu Roháč.

Do basy sa však dalo ísť až v osemnástich. To bolo pridlho. Rikolfi si zaumienil, že čas dovtedy strávi v polepšovni. Nechá si narásť vlasy až po zem a dá si pozor, aby on sám nerástol príliš rýchlo… chcel sa predsa zmestiť do kontrabasu…

xxx

Rikolfiho žiadosť zamietli. Kvôli nedostatku miesta. Papier obdarili nádhernou zelenou pečiatkou, voňajúcou po mentolkách a ako náhradu poslali Rikolfimu komix. Dobrodružstvá Neohrozenej Wandy č. 453. Hrdinka bojovala s ateistickými modlivkami, ktoré boli svojimi hryzadlami schopné zničiť každú vieru. Pritom samotná Wanda bola ateistkou… a práve v tom spočíval rozpor komixu, ktorý dielu dodával príchuť zakaždým nesprávneho konca.

Keďže v príbehu boli len dva rozmery, možnosť rôzneho výkladu nebola možná. Žiadna temnota hĺbky. Všetko bolo buď-alebo. Dobre alebo zle. Rikolfi si zakaždým vybral druhú možnosť. Samozrejme, že nesprávne. Tešil sa z toho a zaumienil si, že raz podľa týchto obrázkov prerobí celý svet.

Ešte síce nevedel ako, bol si však istý, že to dokáže.

xxx

Ako Rikolfi čítal komix, vlasy mu od radosti rástli rýchlejšie. Tá, ktorá strihá, podišla k lavici a skúseným chvatom sa priblížila k štici, v poslednej chvíli však na okamih zaváhala – strihací pud sa dostal do konfliktu záujmov (po prvý raz v jej kariére) s pudom výchovno-vzdelávacím. V lavici ležal komix, nepriateľ každej obsažnej umeleckej literatúry, skúmajúcej záchvevy ľudskej duše… Tá, ktorá strihá, nechala ruku rozhodovať sa medzi komixom a šticou, čo Rikolfi využil, vyskočil von oknom a spolu s komixom sa dal na útek… ktorý bol odvtedy jeho osudom.

xxx

Veci sa diali takmer tak rýchlo, ako Rikolfimu rástli vlasy. V dôsledku častého behu musel napokon pristúpiť na kompromis – vlasy si nenechal narásť po zem, aby sa o ne nepotkýnal, ale presne po kolenné jabĺčka. Končekmi hladil kolenné kĺby a starostlivo počúval každé zavŕzgania. Ako bežec si musel dávať veľký pozor na reumu.

Vlasy ho vystríhali. Boli živé a počuli aj to, čo nebolo dané ušiam – červotoče v dreve, klíčiace myšlienky v duši, dážďovky v pôde. Boli citlivé a pri strihaní kričali. Rikolfi si končeky vlasov nechával strihať vždy u toho istého holiča – pána Friga. Pán Frigo mal mäkký hlas. Uplatňoval ho v nekonečných holičských historkách… a zjemňoval ním ostrie nožníc, takže napokon cvakli takmer bezbolestne. Rikolfi pánu Frigovi platil cd-čkom s najnovšími naskenovanými vtipmi. Potom sa zdvihol a rýchlym krokom vyšiel.

Tá, ktorá strihá, určite nebola ďaleko.

Nikdy nebola ďaleko. S nožnicami v pravici, s meracím pravítkom v ľavej ruke s výrazom dokonalej spravodlivosti na tvári sa hnala za Rikolfim námestiami cez dlaždice, pokrútenými koreňmi v lese… Trochu oddychu mal v úzkych uličkách starých miest – tam občas uviazla, takže sa musela buď vystrihnúť s kusom múru alebo po dvoch zafučaniach zdvihla či odtisla dom. Chvíľky bezpečia Rikolfi využíval na hľadanie priechodov medzi svetmi. Tieto priechody mu tiež pomohli hľadať vlasy, ktoré na týchto miestach brčkaveli. Rikolfi kľučkoval zo sveta do sveta, pričom vždy hľadal svety, v ktorých predtým s Tou, ktorá strihá, nebol. V svetoch, ktoré prešli celé alebo takmer celé, sa nedalo žiť. Všetko v nich bolo v poriadku. Vlasy ostrihané, trávniky tiež, vojaci si pri pohľade Tej, ktorá strihá, vzorne zarovnávali komínky, policajtom sa obušky triasli ako listy vo vetre, punkeri a metalisti vymreli. Len Rikolfi, so skladacím skenerom pod pazuchou utekal stále ďalej. Bol najrýchlejší z rýchlych. Nepoznal žiadne prekážky, pretože ich cez vlasy, ktoré mu zakrývali tvár, nevidel. Utekal akoby neprestajne voľným priestorom, tu a tam zakričal: „Pozor!“ a všetko mu uhýbalo z cesty. Konce copíkov poletovali vo vetre a skener tíško zunel. Rikolfi totiž, samozrejme, skenoval i počas behu. Inak by toho mnoho nestihol.

xxx

Skener k nemu prišiel jedného dňa krátko po začiatku úteku. Uháňal v tridsaťstupňovej horúčave rozpáleným asfaltom sídliska. Náročky si vyzul trepky. Ak mu bude horieť pod nohami, pobeží rýchlejšie. Spoza chrbta stále počul cvakot – Tá, ktorá strihá, teraz asi zarovnala nerovnako dlhé konáriky agátom, ach jaj, nedalo sa jej spýtať prečo, odpoveďou bolo: „Lebo je to správne“ a vždy to správne bolo, avšak Rikolfimu sa vždy páčili nesprávne veci či presnejšie tie, čo sa líšili od vecí, ktoré robila správnymi Tá, ktorá strihá. Keďže nesprávne bolo všetko ostatné, veci boli desivo jednoduché a cvakot blízky… vtedy zazrel obláčik. Vznášal sa nad balkónom ovešaným plienkami rómskych detí. Bola na ňom trojnožka na vrchu ktorej svietil text „Som tvoj skener, Rikolfi. Nebudeš mať iných skenerov okrem mňa. Nevezmeš meno skenerie nadarmo do úst a v deň môj vo sviatky i dni všedné zakaždým skenovať budeš.“

Rikolfi zastal, lebo keď prijímate dar, sa tak patrí. Nevedel vtedy síce, čo skener je, ale podvedome tušil, že teraz mu niekto plní jedinú túžbu, ktorá stojí za to. Počkal pod oknom, kým obláčik neprekľučkuje pomedzi spodnú bielizeň, skener rozhojdal obláčik a skočil Rikolfimu na pravé rameno.

V tej chvíli znovu zacvakali nožnice. Tesne pri Rikolfiho krku. Už-už cítil ich dotyk na krku… skener však vypustil komixovú bublinku, ktorá ich s Rikolfim pohltila, takže pred očami napajedenej Tej, ktorá strihá, stúpli hore. Unikli jej na poslednú chvíľu. Po prvý, vonkoncom nie však posledný raz.

xxx

V komixovej bublinke sa cítil skvele. Spoločne so skenerom mlčali. Svet plynul okolo nich v správnom odstupe. Áno pohľadu, nie dotyku. Cez blanku bublinky bol čistý a svieži – čo bolo pochopiteľné.

Všetky nové svety sa rodili z komiksových bubliniek a komiksové bublinky v nich boli spomienkou načas počiatku, kedy slová poletovali slobodne bez záťaže významu

Beengh!

Ghoazzz

Vrmmmm

podivné zvuky vystrkávali svetu toľko nožičiek, že ani Tá, ktorá strihala, nevedela, ktorú odstrihnúť skôr.

Na komixy ako večnú podstatu všehomíra jednoducho nemala.

xxx

Bublinky prúdili zo sveta do sveta. Plné naskenovaného. Eifelovka, Archimedov zákon, pyramídy, 814-te číslo časopisu Fantázia so štvorrozmernou obálkou (museli ju skenovať dvojito), najnovšie Hvoreckého, Brownove a Vieweghove tituly. Za nimi a pod nimi tisícky nasrdených agentov, strážcov autorských práv a zamestnancov pamiatkových ústavov. Na čele davu prenasledujúcich Tá, ktorá strihá. Okolo seba robila poriadok na nerozoznanie podobný spustošiu, o ktorom Rikolfi čítal v postkatastro­fických románoch. Radšej sa už preto neobzeral. Šiel v smere šumu rozbaľovaných a rovno na zem hodených obalov od cukríkov. S odhodlaním a jedinou nádejou v očiach. Podľa ateistov bol vesmír nekonečný a jedinou istotou v ňom bol skener.


18. júna 2007
Michal Jedinák