Ohnivé pero

Pokus o tretí rozmer

Ahojte!

Čítali ste už niekedy akčnú poviedku o varení? Ak áno, pripíšte si jeden bod a prečítajte si ďalšiu.

Fantasy-súčasný osternový svet Miloša Ferka je už poriadne košatý, no stále v ňom zostáva dosť priestoru na prekvapenia. Olga je už naša stará známa hrdinka. Neohrozená a osamelá. Sebestačná. No predsa ešte zďaleka nezvládla všetko, čo by zvládnuť mohla. Nebola by to však Olga, keby sa len tak vzdala.

Teda poviem vám, pasovanie sa s rezancami, to sa vo fantasy len tak nevidí…

mišo jedinák

Pokus o tretí rozmer

Miloš Ferko

V jedno piatkové popoludnie si Olga kúpila varechu. Poriadne veľkú, aby ju cítila v ruke a nezabudla na svoje predsavzatie. Olga sa rozhodla, že sa bude učiť variť. Tiahlo jej na tridsať, no doposiaľ bola touto činnosťou nepoškvrnená.

Mestá boli plné kioskov, krčmičiek a obchodov s potravinami, v tajge alebo tundre sa vždy dalo niečo uloviť a hodiť do kotla. Proces, ktorý nasledoval potom, Olga nazývala „príprava potravy.“ Uskutočňoval sa na princípe „čo najrýchlejšie, čo najviac“. S detailmi si starosti nikdy nerobila, jemné odtienky zahladili hlad spolu s nemožnosťou výberu.

Varenie však bolo čosi iné. Činnosť, pozostávajúca z množstva drobných úkonov, mala Olgu naučiť trpezlivosti. A potom… bol tu sporák.

Olga sa po výprave za Mangazejskou kronikou finančne vzmohla natoľko, že si dokázala prenajať už nie izbu, ale celý byt. Síce na okraji mesta vo štvrti plnej ohorených špinavých prisťahovalcov z Provence, ale bola v ňom sama.

Byt mal kuchynku.

V kuchynke bol sporák.

Sporák Olga nevidela už skoro dvadsať rokov – od čias, keď boli s tatkom doma. Tatko stál za sporákom v kuchynskej zástere, vareškou miešal jedivo a so zvrašteným čelom improvizoval.

Skúšal uvarenosť rezancov na kachličke (dostatočne uvarený zostal prilepený), sedemnásť spôsobov dusenia mäsa a najmä džadky.

Džadky boli guľky zo zemiakového cesta. Na to, aby sa dali džadky uhniesť, muselo mať cesto určitú konzistenciu – na polceste medzi vláčnosťou a lepkavosťou. Stačila malá odchýlka a z džadkov bola neforemná kaša, ktorej tatko hovoril džadkuľa.

Stvorenie džadiek bolo preto pochopiteľne viazané na presné dodržiavanie receptu. V prípade zdarného priebehu všetkých procesov automaticky vznikala džadkuľa, džadky sa podarili, len ak bolo niečo zle.

Olga považovala džadky za fascinujúce tajomstvo neúspechu, ich varenie za jedno z najväčších dobrodružstiev v živote.

Teraz s varechou v kuchyni skúsi… nie na džadky ešte odvahu nenabrala. Spraví si rezance so šípkovým lekvárom.

Nie je také dôležité, či sa podaria, podstatné je, aby si obľúbila proces varenia a zvykla si na sporák. Ak si sporák urobí nevyhnutnosťou, bude mať dôvod vracať sa z ciest.

Sporák bol jednou z mála vecí, ktoré neboli v dopravných prostriedkoch ani na hotelových izbách. Aj preto Olga nevedela variť. Žila ako slobodná tuláčka, nik od nej nič také ani nečakal.

Divoká Olga, skvelé dievča, na lov i do postele… Na jednu noc. Potom vstane uviaže si šnúrky na kanadách (rokmi praxe sa to naučila robiť i potme, aby nerušila spolubývajúce na ubytovniach a tiež partnerov, od ktorých sa chystala odísť) a odíde. Viaže len šnúrky, žiadne vzťahy. Dáma bez záväzkov, ideál dobrodruhov, ktorí ju poznali ako vlastné rozgajdané vrecká.

Bola pre nich siluetou v posteľnom prítmí, obrysom v lokáloch či sústavou kostí, svalov a šliach na cestách vonku.

Predvídateľne sa zmestila do dvoch rozmerov. Chcela však viac.

Na to, aby získala tretí, hĺbkový rozmer, musela vykonať niečo neočakávané.

Bolo to veľmi, veľmi ťažké.

Krotila mamuty, zabíjala sopečné draky na Kamčatke, ryžovala zlato, unášala vlaky, niekoľkokrát prepadla banku, absolvovala prestrelku v knižnici i v kostole… Každý od nej čakal všetko… nemohla prekvapiť… ibaže by začala variť…

Musela to urobiť, lebo miestami po večeroch mala pocit, že šuští papierom s príchuťou lacných románov Neohrozenej Wandy.

„Štipka soli, vajcia, múka, hniesť, vyvaľkať, nakrájať.“

Uštipla štipku soli, hodila ju do múky, rozbila vajíčka, zamiešala… fuj, kurňa, to je ale lepkavý sajrajt, hnietla ho, potom si štítivo umyla ruky, chytila valček vyvaľkala. Ako schytila nôž, ruka jej ožila. Začala krájať. Jeden rezanec, dva rezance. Plocha cesta bola obludne veľká , pohyby i rezance otupne rovnaké. Pohodila hlavou. Zájde aj na koniec tejto cesty. Rach, rach, rach, predstavovala si odletujúce hlavičky súperov, boli to hady z hnusného lepkavého cesta, z rozoklaných jazykov pľuli štipky soli, alebo to boli kamčatské stonožky, ktoré predvlani zabíjala na objednávku lebo… rach, rach, rach. Zvuk sa zmenil, toto rach už bolo mimo cesta na dosku stola. Hodila rezance do vody. Nech sa varia. Trocha v rozpakoch odhodila do koša stružliny z lopárika, dofaklený kus drezu prikryla obrusom. Kvietkovaným.

No, takže pätnásť minút. To je 50 strán Neohrozenej Wandy.

Zobrala si knihu.

ooo

Thrygwe čierny diabol sa zakrádal tmou. Chcel byť sám, ale stále ho bolo vidno. Bol čiernejší než najčernejšia tma, stále sa z nej vynímal. Mal pocit, že sa na neho všetci dívajú. Nemal to rád. Musel sa brániť pred pohľadmi zo svetlej tmy.

Pretože vopred nevedel, kto a kedy sa pozrie, útočil. Na všetky strany. Rýchly a temný ako smrť. Postrach rosomákov, tvor pri pohľade na ktorého besné líšky kňučali o zmilovanie, sa zatúlal na predmestie New Lubecku. Jeho malé jedovaté oči zamerali tvora. Bol zákerný, lebo sa tváril neškodne. Ťahal za sebou na motúze akúsi vec a spieval si.

ooo

Prečítala ledva desať strán, keď sa spod okna ozvalo:

Cestičkou k mestu sa valí

medvedík huňatý malý

hovoria mu Muroma Matvej

Olga sa ani nemusela pozrieť, vedela, že to si spieva Armina, Dufkowského dcérka. Určite za sebou ťahá na motúziku drevenú kačičku a pritom nevie… Olgu striaslo… dobre, že deti nevedia… a vedia zabúdať, Armina až do dvoch rokov nechodila a nebola by ani doteraz, nebyť toho, že sa Olga vybrala po jej dušu, na ceste stretla kačičku…

Vtom si na múre všimla tieň. Bol podivne tmavý. Nepáčil sa jej. Ohýbal sa ako pred skokom…

No, to určite, záškodník uprostred bieleho dňa, besná šelma, ktorá sa chystá roztrhať dievčatko… zasa vidí len to, čo chce, lebo nechce vidieť rezance, bodaj by ich aj chcela vidieť, kurva, sú jeden ako druhý, 237 nasekaných rezancov, ešteže to netrvalo dlho, vydržala to, už je možno ak nie trpezlivá, tak na najlepšej ceste k trpezlivosti, cesta k trpezlivosti je pravdepodobne lemovaná desiatkami drezov dosekaných kuchynskými nožmi, chce to len vydržať, nie, žiadne hlúposti, prečíta si ešte o tom, ako Neohrozená Wanda prešla lesom jedovatých štrnásťnohých pavúkov, potom pôjde pozrieť rezance…

Tieň sa naježil, vystrel a rozbehol smerom k Armine.

Vstala, schmatla varechu, odrazila sa a vyskočila von oknom.

Voda v hrnci práve začínala vrieť.

ooo

Spieva si prespevuje

pesničku si notuje

hovoria mu Muroma Matvej

Sladká melódia ho dráždila. Bola neznesiteľne správna. Slniečko svietilo, dievčatko na sebe malo kvietkované šaty, ťahalo za sebou drevenú kačičku. Neuveriteľne hlúpy gýč, musel zasiahnuť. Tak ako predtým pri desiatkach záhradných trpaslíkov. Svet predsa nemohol byť taký jasne jednoduchý… keď bol on nahnevaný a čierny. Skočí na dievča. Nebude hrýzť, stisne jej krk labami. Potom uvidí, či sa zadusí, alebo jej odlomí hlavu.

Thrygwe si totiž nebol celkom istý či dievčatko nie je nejakou vylepšenou verziou sadrových záhradných trpaslíkov.

ooo

Tmavočierny tieň vyletel ako guľa k Armine. Olga preglgla. Videla, že nestihne. Veľký čierny rosomák bol už pri dievčatku. Teraz otvorí papuľu a jedným trhnutím otvorí krčnú tepnu.

Dravec však namiesto toho zaútočil tlapami. Vyzeralo to, že chce dievčatko zaškrtiť.

Znamenalo to niekoľko sekúnd naviac.

Čas na dopad varechy. Hranou zasiahla šiju v mieste miechy. Zver stuhol.

ooo

…blesk, ktorý prišiel zozadu rozčesol farbotlačovú modrosť oblohy do temnoty. Bola tmavšia než jeho srsť. Konečne sám, nevidel sa. Len on a temnota. Nekonečne hlboká, vystierala k nemu náruč… zachvel sa. Nevidel sa. Možno už nie je. Dostal strach. Rozbehol sa..

Všade bolo rovnako. Nebolo kam utiecť. Temnota ho obklopovala zo všetkých strán. Zastal, zakvílil, no vopred vedel, že ho nik nebude počuť. Ozvena sa mu vracala a šľahala ho čoraz silnejšími výkrikmi.

Vedel, že má presne to, čo si želal z celej hĺbky svojho ukrutného srdca.

ooo

Odvalila stuhnuté telo bokom, utrela dievčatku sviečku pod nosom. Odtlačky láb na krku bledli, tvár zaliali slzy.

Olga sa sklonila, pohladila plavé vlasy. „Už je dobre, moja,“ riekla mäkko.

V tej chvíli prevreté rezance začali v salvách vyletúvať cez otvorené okno. Mäkké a horúce dopadali na trávnik s tichým plesk.

„Kurva,“ povedala nebu modrému ako v najgýčovitejšej rozprávkovej knižke.

Rezance stále tľapkali o trávu , jeden zaletel trocha ďalej, dosadol Olge na líce. Plesk. Armina sa rozosmiala.

Slnko svietilo, deň bol jasný a jednoduchý ako Olgin hrdinsky dvojrozmerný osud, trávnik so záhonom kvetov tu a tam posiatym rezancami vyzeral ako obrovská zástera a sedem sadrových trpaslíkov v záhrade za domom Armininho tatka spievalo:

Pieseň letí šírym svetom cez hory a doliny

nesie pozdrav všetkým deťom z mesta, dediny…

Olga pokrčila plecami. Čo už, nemohla si pomôcť. Bolo to pekné.

Stála s rezancom na ľavom líci, držala Arminu za ruku a bolo jej jednoducho dobre.

Tak či onak, nabudúce skúsi džadky. Možno sa nepodaria.


4. júna 2007
Michal Jedinák