Ohnivé pero

Najlepšie riešenie

Čaute!

Hlučne a bezostyšne, vítam vás dnes ja so svojím dielkom.

Zhodou okolností, hoci bolo napísané dávnejšie, má tak trochu májovú tematiku, hoci dej je viac ako nemájový.

Bol to môj pokus napísať poviedku, ktorá nemá ani štipku humorného tónu. Trochu smutnú a trochu vážnu. Napriek tomu sa mi koniec zdá byť svojím spôsobom optimistický. Ale to už posúďte sami.

mišo jedinák

Najlepšie riešenie

„Takto to ďalej nejde,“ povedal Peter.

„Máš pravdu, takto to ďalej nejde,“ povedala Lucia a obaja so zaplesnutím dverí odišli do svojich izieb.

Peter sa oprel o stenu, zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a vydýchol, nadýchol a vydýchol. Nebola to ich prvá hádka, ale tentokrát to obaja mysleli až príliš vážne – a to bolo zlé. Pristúpil ku skrini a po krátkom zaváhaní ju otvoril. Vytiahol figurínu a dotiahol ju na posteľ.

Figurína bola po fyzickej stránke Petrovou dokonalou kópiou. Výška, hmotnosť, farba vlasov, očná vada, nechýbala dokonca ani malá jazvička nad ľavou obličkou. Peter kúpil figurínu pred niekoľkými mesiacmi a každú noc, keď nespali s Luciou v jednej izbe, jej podľa návodu upravoval program. Lucii o tom, samozrejme, nepovedal.

„Prišiel tvoj čas,“ povedal figuríne a aktivoval ju.

„Ahoj, ja som Peter,“ povedala figurína a podala mu ruku.

Peter ruku ignoroval. „Toto je tvoj dom,“ povedal figuríne.

„Toto je môj dom,“ zopakovala figurína. „Bývam tu so svojou milou a nádhernou ženou Luciou. Sme spolu šťastní.“

Peter sa smutne usmial. Keby to tak mohol povedať on. Vytiahol spod postele batoh a začal doňho strkať oblečenie.

„Môžem ti nejako pomôcť?“ spýtala sa figurína.

„Kedy má Lucia narodeniny?“ spýtal sa Peter.

„Prvého mája,“ odpovedala figurína.

Peter si to poznačil na starú pohľadnicu. Práve sa rozhodol, že si to chce pamätať. „Obľúbený kvet?“

„Biela ruža.“

„Jedlo, vôňa, divadelná hra, ročné obdobie?“

„Slivkové knedle, konvalinková, Hamlet, neskorá jar a skorá jeseň,“ odpovedala figurína bez zaváhania.

Všetko správne – viac dúfal ako si bol istý Peter.

„Načo to všetko?“ spýtala sa figurína.

„Chcem si byť úplne istý, že bude šťastná,“ povedal Peter. A potom: „Čo spravíš, keď bude v televízii futbalový zápas?“

„Kúpim lístky do divadla.“

„A keď dostaneš chuť na pivo?“

„Neznášam pivo,“ zamračila sa figurína.

Peter prikývol a siahol do zásuvky. Pod vrstvou ponožiek nahmatal zväzok bankoviek, ktoré si tam postupne odkladal niekoľko mesiacov. Strčil si ich do vrecka nohavíc, natiahol na seba sveter, batoh prehodil cez plece a otvoril okno.

„Musíš urobiť všetko preto, aby bola šťastná,“ povedal figuríne. „Je to výnimočná žena.“

Figurína prikývla. Peter sa postavil do okna.

„Peter,“ povedala figurína.

„Čo je?“ obrátil sa.

„Naozaj pri nej nechceš zostať?“

Pokrútenie hlavou: „Nefungovalo by to. Nechcem, aby trpela.“ Chytil sa okenného rámu a zliezol na ulicu. „Zbohom,“ povedal a zmizol v tme.

Na druhý deň bol prvý máj. Keď sa Lucia zobudila, pri posteli stála váza s kyticou bielych ruží.

„Čo je to?“ spýtala sa.

„Všetko najlepšie k narodeninám,“ povedala figurína, ktorá bola teraz Petrom, a pobozkala Luciu na ústa.

Lucia sa zamračila. „To si nemusel. Určite stáli veľa peňazí.“

„Ty mi za to stojíš.“

Lucia siahla na nočný stolík a v ruke sa jej objavili dva lístky. „Dnes si vyrazíme na futbal,“ usmiala sa.

„Ani náhodou,“ povedal Peter a tiež sa usmial. „Pôjdeme na Hamleta.“

„Ty chceš ísť do divadla?“ spýtala sa a po tvári jej preletel tieň.

„Nemáš radosť?“

„Vieš, že neznášam divadlo.“

Peter ustrnul.

„Máme dobré miesta,“ povedala Lucia. „Dáme pár pív a dobre sa zabavíme.“

„Nie, musíme ísť predsa do divadla,“ habkal Peter.

„Musíme?“ Lucia ho prepálila pohľadom. „Ja ti poviem, čo musíme. Na tieto lístky som čakala dva týždne a stáli ma neskutočné prachy, takže sa ide na futbal, koniec debaty!“

Peter zaťal päste. „V tom prípade si to pekne uži, lebo ja budem v divadle. Môžeš si pozvať niektorého zo svojich kamarátov.“ Vyznelo to, ako by jej povedal, že je fľandra.

„To si píš, že pozvem!“ vrieskala Lucia.

„Sklapni,“ povedal Peter a šmaril vázu o zem.

Susedia to nepovažovali za nič mimoriadne. Len ďalšia z nekonečných hádok. Kde na ne berú energiu?

Skutočný Peter a skutočná Lucia zatiaľ kráčali svetom každý sám za svojím šťastím. Oboch hrialo vedomie, že svojmu partnerovi zanechali to najlepšie zo seba.


14. mája 2007
Michal Jedinák