Ohnivé pero

Obeste ju vyššie

Guten tag,

Vitajte vo svete osternov Miloša Ferka.

Westerny sú pasé. Westerny sú minulosť. Koho už zaujímajú drsní muži s koltmi prekliate nízko, omakávajúci v zadymených putikách aj bez silikónov dobre vyvinuté slečny!

Teraz je čas pozrieť sa smerom k Sibíri. Kde lesy ešte stále brázdia mamuty. Kde hrdinky čítajú osternovské verzie Marka Stonea či Daniele Steelovej. Lebo sú romanticky osamelé a odsúdené hľadať šťastie v maličkostiach, keď s chlapmi to nie je vždy slasť. Kde sa nehovorí OK, ale IO (in ordnung)…

Sadnite si spolu s Olgou na kobylku a ponorte sa do jej sveta. Táto Milošova poviedka je jedna z mnohých z rovnako fascinujúceho prostredia a s rovnakou hrdinkou.

mišo jedinák

Obeste ju vyššie

Miloš Ferko

Obeste ho vyššie, nech sa hojdá.

xxx

Slučka na krku bola chladná, lebo motúz priniesli zvonka. Septembrový večer bol už čerstvý. Voňal zrejúcimi brusnicami a pavučinami vo vetre. Niekoľko vlákien Olga nahmatala i na štránku, keď si ho pod namierenými schmiedtmi dávala na krk. Najprv si, pravda, musela zopnúť vlasy. Aby sa dalo rozoznať či si obtiahla šiju pekne bez fínt.

Jasné, že tak urobila. Prečo by mala podvádzať… keď sa nedalo?

xxx

Za všetko mohol žrebec. Šla úplne mierumilovne do knajpy u Rosomáka. Zoskočila z Polárnej Žiary, pustila ju na voľno. S rukami vo vreckách obišla smradľavého upoteného ťažného mamuta. Kobylka sa bláznila. Vyhadzovala nohami, pohadzovala striebornou hrivou, ťažkými nákladmi uťahaný mamut nad ňou iba strýkovsky krútil chobotom. Všetkým ľuďom naokolo bolo jasné, že ak nechcú riskovať kopanec alebo uhryznutie určite by sa k nej nemali priblížiť. Vtedy Severná žiara zafŕkala. Pred knajpou bolo priviazaných desať koníkov. Olga však okamžite vedela, že Žiarino zafŕkanie patrí vraníkovi uprostred. Mal pôvabný krk, širokú hruď a lesklú hrivu. „Je to krásavček,“ schválila priateľkin výber. Vedela však, že musí kobylke pomôcť. Dvorenie koníkov je nadmieru hlučná záležitosť. Zahnala Žiaru preč a popiskujúc si Chopinov valčík sa s kockovým cukrom v hrsti blížila k žrebcovi. Mamut sa na ňu prísne díval. Bol príliš starý na to, aby ho oklamala. Pohrozila mu prstom, a potom mu pre istotu dve kocky hodila. Chytil ich ešte vo vzduchu. Mal o dosť lepšie reflexy, než čakala.

Možno vôbec nie je taký uťahaný, ako vyzerá. Možno, že sa iba tvári, zišlo jej na um.

Žmurkla na neho. Odpovedal klipnutím viečka vráskavého ako kôra na strome. Priložila si prst na ústa a priblížila sa k vraníkovi.

Potom spravila hlúposť. Namiesto toho, aby koňa odviazala a odcválala na ňom, mu po prvej kocke dala druhú a potom tretiu… čumela na to, ako jej žerie z dlane, ako sprostá, hladila prstami teplé nozdry, dívala sa na nenapodobiteľný konský úsmev… pričom však už, akoby sa nechumelilo, držala v rukách uzdu.

„Ruky hore.“

Vystrela ruky.

„Roztiahnuť dlane.“

„Nemôžem, mám v nich kockový cukor.“

„IO, otoč sa, cukor daj do škatule.“

Otočila sa.

Ako čakala, až teraz im došlo, že je žena. Vyše 190 cm v kanadách. To by nik nebol čakal. Mužov bolo deväť. Ryšavec s jazvou uprostred čela k nej prikročil so škatuľou. Páchla po tabaku a petroleji, takže sa Olge hnusilo cukor tam vhodiť. Kým sa chlapík spamätal, vhodila si všetky tri kocky do úst.

Na tvárach viacerých chlapov sa mihol úsmev, ryšavec sa však, pochopiteľne, zamračil ešte viac.

„Požuj ich dobre, inak ti onedlho zaviaznu v krku.“ poznamenal a pohybom schmiedtu ju vyzval, aby vkročila dnu. Tam jej dvaja chlapi zviazali ruky i nohy – pravda povrazy mohla kedykoľvek roztrhnúť… schmiedty však boli príliš blízko…

Vonku sa medzitým zotmelo a ako pocítila podľa štránku, rovnako rýchlo i schladilo. Vrhla von rýchly pohľad. Začalo pršať.

„Vyzuj sa.“

Jasné, kanady si niekto z nich vezme. Z mŕtvoly by sa ich poserovia neodvážili stiahnuť. Chvíľočku sa zamyslela nad tým, či sa nezatne a nenechá sa zastreliť pekne celá s kanadami, potom si to však rozmyslela. Videla umierať toľko zastrelených a sama toľko ľudí zastrelila, že si veľmi dobre vedela predstaviť, aké to bude. Slučka však bola iná. Vyvolávala v nej zvedavosť. Hoci, pravdupovediac, vedela by ju ovládnuť…

Vyzula sa.

„Aj ponožky?“ spýtala sa s úškrnom.

Ryšavec potriasol hlavou.

„Na stoličku.“

Postavila sa na stoličku. Temenom hlavy sa dotkla hrady.

Potriasla hlavou, prstence ryšavkastých vlasov sa jej zavlnili, opäť pritisla hlavu k hrade. Borovica limba prevoňaná živicou. Rozosmiala sa.

„Tak sa mi zdá, že ma budete musieť obesiť vonku.“

Pozrela cez okno. Dážď padal z oblohy v takmer súvislých prúdoch a nezdalo sa, že by sa chystal tak skoro prestať.

Kurník, niekto tam hore ma má rád, pomyslela si. Deväť mužov ešte chvíľu zastieralo rozpaky číhavým postojom. Nik z nich sa neozval. Všetci videli vysokú štíhlu ženu, ktorá pokrčila plecami, zišla zo stoličky, dlaňou z nej zmietla prach, sadla si. Vyhrnula si nohavicu, stiahla ponožku, vytrepala ju smerom k chlapom. Popiskovala si pritom známu odrhovačku land musik, pričom jej na oválnej tvári vznikli dve pôvabné jamôčky.

Pravú ponožku prevesila cez lavicu, začala sťahovať ľavú. Ako v predošlom prípade, urobila to naraz, jedným hladkým, takmer nebadateľným pohybom, žiadne postupné zvíjanie a zosúvanie, šup, druhá hnedosivá hrubá ponožka, aké nosili mnohí z nich, sa ocitla vedľa sestry na lavici, rovnako prenikavo páchnuca, čo však nik z nich nevnímal, pohľady im priťahovali dve nesporne ženské lýtka, ktoré sa v sľubnom oblúku rozbiehali smerom hore do povyhrnutých nohavíc…

Nik z nich ešte stále neprehovoril., báli sa jeden pred druhým vysloviť slovo, ktorým by priznali skutkový stav odkladu, kto sa prvý prihovorí, ten sa zľutoval, a kto sa zľutuje, skončil, oni sú deväť neľútostných na jednu ženu, musia ju zastreliť, lebo chcela ukradnúť koňa, kurník, chcela ukradnúť koňa, preto ju musia zastreliť. Taký je zákon stepi a pustatín.

Žena potrasie hlavou, ešte väčšmi uvoľní záplavu vlasov, siahajú jej po lopatky, valia sa ako ohnivá rieka, veveričí chvost, copaté slnko, záhon tekutého zlata, hladké a žiarivé, hodné toho, aby ich človek počítal po jednom. Pri potrasení napne krk, vlastne označenie krk je nemiestne, je to šija, ktorá sa nedá nenazvať labuťou, ešte stále je na nej slučka, Olga si to zreteľne uvedomí až pri pohybe, zasa prehĺbi jamôčky pod lícami, jej podlhovastá tvár v okamihu kmitne z melancholickej vážnosti skúsenej vetrom ošľahanej do polohy šibalského dievčatka,

žuch v okamihu je omnoho rokov menej tak rýchlo a nečakane, až sa obzrieš, kam vlastne zmizli, stačí chvíľka nepozornosti a ona medzitým ďalším z nekonečne vláčnych lenivonedbanlivých, a predsa tak rýchlych pohybov pozbavila šiju slučky, kladie ju na stôl a stále si pritom píska, až teraz ti príde na um, čo vlastne –

obeste ho vyššie, nech hojdá,

obeste ho vyššie nech má dosť

hlúpa odrhovačka landmusik, ktorú si počul tisíckrát v knajpách medzi Mangazeou a Derbentom ti teraz ženie ihličky zimomriavok celým telom

od šibalských jamôčok dolu po šiji tam, kde nehľadíš, hoci flanelová košeľa zďaleka nezamaskuje všetko až dolu po dve lýtka, ktoré vidíš tancovať

obeste ju vyššie nech sa hojdá

je to miliónkrát tancovaná polka v miestnosti z neohobľovaných limbových dosák, telo na telo, pot, bubnujúca krv v žilách, menčester, filc a praskot čerstvo naškrobených ponožiek, ktoré si si na bál priniesol so sebou vo vrecku a natiahol predo dvermi ako ostatní, teraz cítiš, že si zvierajú nohy ako tesne dopnutý posledný gombík na košeli, nikdy si ho nezapínaš, aby ti voľne dýchal ohryzok, teraz je však čas bálu, zovreté lýtka, zopnutý krk, dusíš sa, okolo plno teľacích pohľadov, blúzky, sukne, vlhkosť okolo úsmevov aj niekde tušene nižšie

obeste ho vyššie nech má dosť

pohneš kĺbom prstenníka na pravici

ešte je voľný, sklopíš nohy, rady lýtok dusia polku, ty však vidíš len dve, porastené jemnučkými chĺpkami… sú tiež zlatisté ako riava vlasov, nekonečne dlhé, zvŕtajú sa uvoľnene a predsa rýchlo, tak ako si to vytušil

z pohybu sťahovania ponožiek a skladania slučky, toto nie je tanec, ale vznášanie sa, akoby si v kruhu bežal zároveň kamsi do diaľky s kobylkou, vedľa, kobylky, na kobylke, už sa nečuduješ, že žrebec s ňou chcel utiecť, aj ty máš teraz chuť, stačila by jedna kocka cukru, ktorou tri zahrká pred tvárou a skočil by si k nej za ňou s ňou, bez ohľadu na osem guliek schmiedtov, osem párov rúk a osem párov očí, v ktorých vidíš zrkadlenie seba samého v behu do túžby za nohami vznášajúcimi sa nad stepou pod rozviatymi vlasmi

vidíš ich tancovať na stoličke s hlavou sklopenou pod hradou, vonkoncom neohnuté ťarchou, kurník ako obesiť… musíš ju obesiť… ak chceš prežiť, inak to bude osem guliek, pravdaže, bral by si ich, len keby chcela ona, alebo ti aspoň dala nádej,

jednému z vás,

ktorý to bude…

ak nie ja, iný nie, zacvakneš prst o spúšť…

„Hej, páni mohla by som sa tu niekde okúpať? Naposledy, samozrejme?“ ako sa spýta prehne tvár do poloblúka gotickej madony, nie nik z týchto chlapov nevidel gotickú madonu, prinajlepšom ak farbotlačové obrázky reprodukcií na jarmokoch v tunajších mestečkách, v živote nepočuli toto slovné spojenie, cítia však čosi nekonečné vo svojej jemnosti hrdú pokoru, ktorá nečaká na nič, ewig weibliche nadávali tomu tuším poobskí básnici, je to pocit, ktorý sa vo svojej intenzite nepotrebuje pomenovať, tkvie niekde vysoko na hrane s neistými nohami, ktoré akoby už-už opúšťali stoličku.

„Kolben, hore je kaďa,“ deväť hlasov naraz uľahčene vysloví meno, územčistý chlapík s plešinou, doposiaľ poloskrytý za barom sa vynorí. Okrúhly signál s myšacími očkami. Dnes už žiadna krv, priatelia, ja viem, všetko je IO a spravodlivé, ja s tým však nič nemám, všakáno, ja som tu nebol, páni, všakáno, kaďu, zavediem dámu ku kadi, nie neboja sa, len ju zavediem, nezostanem s ňou ani sekundičku, vrátim sa… kurník prečo nie je o niečo nižšia, už sa mohla hompáľať a bol by pokoj, načapoval by som pivko, zvesili by sme… kurník… Kolben nemá rád veci, čo sa naťahujú ako tento septembrový večer sýtený dažďom spoza okien. Prúdy vody šľahajú z oblohy prudko, v diaľke udrel hrom, posledná búrka, bodka za odchodom leta, v jej hukote takmer nepočuť vŕzganie schodov ktorými kráča za ňou, možno i peknou, on však nevidí dopredu, strach mu presunul oči na chrbát.

Deväťkrát dva dýk pohľadov

ovisnúť a roztriasť sa

ja nič, ja krčmár

osuška, vecheť, bočka, mydlo…

kurník, keby bol mydlom, ktoré prejde tie chĺpky… pomyslí si to len na chvíľu, potom sa zľakne, čo ak videli jeho túžbu…

osuška, vecheť, bočka, nie kaďa nie je kaďou v ktorej

sa bude vznášať telo hrdé ako labuť

samotné na izbe za dverami, ktoré budú celú noc prevŕtavať pohľady.

xxx

Olga sa kúpala. Kým voda v kadi vychladla, prečítala jeden zväzok Neohrozenej Wandy. Neohrozená Wanda a ľudožravé žrebce. So šabľozubými tesákmi, ktoré im trčali na stopu za papule. Po dočítaní vstala, pootvorila okno. Chvíľku sledovala ako sa vlhko z kade prelína s vlhkosťou spoza okna. Svieži vzduch jej zduril bradavky. Zdola počula erdžanie žrebcov. Tí somári im určite neboli zaniesť krm, prišlo jej na um. Prehodila si vlasy na prsníky, privrela okno, sadla si na peľasť postele, začala sa utierať osuškou. Úspornými, nenáhlivými pohybmi pripravovala telo na spánok. Pokúšať sa o útek v takom daždi ju ani nenapadlo.

xxx

Noc na úteky musí byť mesačná… lebo inak by vás strážcovia nevideli a ak vás nevidia a nevšimnú si vás, potom sa útek ani neráta… niežeby niečo také hrozilo v knajpe U rosomáka, kde jednu ženu strážilo deväť chlapov… a vonku ich žrebce. Hladné a nespokojné ako ich páni.

Medzi dnu a vonku je vietor, tma a dážď. Nevidno a nepočuť.

Čo všetko by sa dalo.

Deväť útekov, deväť únosov a deväť jázd. Na deviatich žrebcoch pomedzi prúdy dažďa so ženou, pokožka ktorej zvlhla kúpeľom do prítulnosti.

Deväť jázd je jedna, všetky sa strážia, lebo túžia po definitívnosti, ktorej by i tak nebolo, čo však nik zo strážcov nemôže vedieť.

Olga ich vidí spoza dverí, striehnucich a nehybných. Úplne zbytočne čakajú

namiesto toho, aby sa pekne vystriedali, ušlo by sa každému,

veď ona by sa predsa vrátila

je posledná jesenná búrka, tráva rastie rýchlo ako pred smrťou, pod vlasmi cíti zdurené bradavky samoty, privrie oči

vidí rozerdžanú kobylku, ktorá opatrne kladie nohu pred nohu, pekne pomaly moja malá, potichu, najprv opri čumák o šiju, počúvaj krv, kým sa trocha nestlmí, presvedčí jej rytmus o rýchlejšom plynutí inde. Povraz žuj, netrhaj ho, času je dosť, noc šumí, dlhšia o oblaky a dážď v klzkých jazdách kopýt dažďových kvapkách, ktoré sa nerozstrekujú, nedopadneš na zem, takže nič nepočuť

deväť je viac ako jeden, to bozkávaš sa v erdžaní, nik z deviatky vo vnútri však neovláda viachodnotovú lo­giku

nik z nich neodišiel, aby sa vrátil.

Privrie oči a zaspí kolísaná slabnúcim erdžaním žrebcov, na ktorých mohla cválať. Keby ľudia mali aspoň toľko rozumu čo kone.

xxx

Ráno jej Kolben prinesie praženicu s klobásou, ríbezľový džús, pampúšiky a kakao, ako odsúdenec má právo najesť sa. Práve dojedá posledné sústo, keď začuje: „Kurva, kde je môj kôň!“

„A môj?“

„A môj?“

Olga sa rozosmeje, dopije zvyšok kakaa a počká, kým ju chlapi, opäť regulárne zviazanú, vyvedú von. Obloha je modrá do nemožna, tráva zelená, posiata kvapôčkami dažďa i rosy, ktoré sa nedajú rozoznať a pri koloch sa namiesto koní nachádza deväť odhryznutých remeňov. Chlapi zarazene čumia do zeme… aby sa nemuseli dívať na mamuta, ktorý sa smeje očami.

„Nechceli ste dať jedného, vzala som si deväť,“ riekla Olga, zapískala (kvôli posledným raňajkám jej nezapchali ústa), roztrhla nohami putá a vyskočila na kobylku so striebornou hrivou. Deväť chlapov tasilo schmiedty, lenže vtom im spoza chrbtov ozval rev a starý ťažný mamut sa rozbehol. Čo najrýchlejšie sa odgúľali po rozbahnenej zemi, kde kto mohol.

Mamut víťazoslávne obklusal hostinec, potom sa vrátil na miesto, kde dovtedy stál, privrel oči a dal sa driemať.

xxx

Oľga na Žiare uháňala ako blesk. Asi míľu za hostincom, v úvale, sa k nim pridalo deväť žrebcov. Predá ich hore v Meissene. Ale jedného si so Žiarou nechajú. Najprv však bude musieť prepadnúť nejaký koloniál. Minul sa jej kockový cukor.


7. mája 2007
Michal Jedinák