Ohnivé pero

Povesť o Torakovi

Ahojte!

Každý správny chlap – džentlmen považuje ženy za nežné stvorenia, ktoré treba chrániť pred nástrahami zlého sveta, ovládaného surovou silou mužov. Ale je to naozaj tak? Nie je to iba ďalší ženský úskok, ktorý nás má uchlácholiť? Neťahajú nitky tohto sveta v skutočnosti ony?

Tak, toľko na znepokojenie vašich myslí. Jednu otázku vám však zodpoviem hneď: s tou ženskou nežnosťou to nie je až také vážne. Po prečítaní dnešnej poviedky uveríte, že aj žieňa dokáže byť pekne brutálne. No a takto sa to žieňa predstavuje:

„Volám sa Katarína Červenáková. Posledný rok sa pokúšam prežiť všetkých Bergmanov, Lynchov a Kim Ki-Dukov, ktorých nám púšťajú v škole (scenáristika, VŠMU). Sčasti sa mi to darí. Nad vodou ma drží Gemmelova Trója ukrytá pod vankúšom. Sem-tam niečo píšem, sem-tam nepíšem nič. Momentálne pracujem na svojom koncoročnom scenári. Psychologická dráma… nedovolili mi zombíkov… Moje obľúbené jedlo je pivo :-D. A moja obľúbená celebrita je Martin Králik, ktorého som už párkrát stretla cestou do Avionu. Juchúúú!“

Katka nie je neznáma ani čitateľom Fantázie a jej poviedky sa objavili napríklad aj v zborníku súťaže poviedok pre deti a mládež Poletíme za dúhou. V mladšom vydaní obľubovala strašidiela Stephena Kinga, dnes je jej „miláčikom“ Neil Gaiman. Skúša písanie rozličných textov – od „obyčajných“ až po surrealistické. Obáva sa, že so svojím vzdelaním skončí v štábe tvorcov nejakej odnože Celebrity Campu. Brrr. Držme jej palce, aby mala viac šťastia.

mišo jedinák

Povesť o Torakovi

Katarína Červenáková

Krajina je temná, rovná ako stôl. Kvapky dažďa zem už viac nedokáže vpíjať. Slnko je ukryté za nepreniknuteľnou hradbou mrakov. Zo zeme akoby vyrastala štíhla snehobiela svätyňa. Napriek temnote sa leskne, vyníma v pustatine. Na vrcholci jej veže sa blyští diamant, bardami ospevovaný ako najvzácnejší skvost medzi drahokamami. A práve tam má namierené on. Brodí sa bahnom. Jeho statná postava sa dá rozoznať už z diaľky. Dlhé hnedé vlasy sa mu lepia na tvár, dážď mu steká po ramenách. Ani nánosy bahna nemôžu skryť silné nohy obuté v jednoduchých sandáloch. Dokonale hladkú hruď má prepásanú remencom, na ktorom sa hompáľa luk, v ruke drží vytasený meč. Oči nespúšťa zo svojho cieľa.

Torak. Najsilnejší muž Terady.

Zo svätyne sa vynoria strážcovia. Toraka to neprekvapí. Menšie problémy očakával. Meč zasúva do pošvy. Napína luk. Namieri, púšťa tetivu. Hrot šípu preniká telom strážcu, nenarazí na žiadnu kosť. Preletí úbožiakovým bruchom, zabodne sa do muža, ktorý stojí za ním.

Strážcovia sa sťahujú. Zaliezajú do svätyne, čakajú na Torakov ďalší krok. Nenechá ich dlho čakať. Kráča k veži, pomaly, osudovo. Jeden odvážlivec, čo si snáď chce uchmatnúť slávu pre seba, sa vyrúti na Toraka ako prvý. V rukách zviera sekeru, v očiach má divý výraz. Torak tne, nepriateľove nohy pokračujú v behu bez trupu. Torak sa zarehoce, vyzýva strážcov:

„No poďte, poďte sa hrať, moja čepeľ túži chľastať vašu krv.“

Ovzdušie sa chveje výkrikmi strážcov, zem sa nadája ich krvou. Torak sa natriasa v tanci smrti. Nepriatelia akoby sami naskakujú na jeho meč. Ako vlk v stáde oviec. Neohrozený, nenásytný.

Muž, ktorému takmer vidieť mlieko tečúce po brade, sa rozbieha, vyskakuje, rozháňa sa, seká… Torak s jeho manévrom nemá žiaden problém. Čepeľ jeho meča preniká mladíkovým predlaktím. Kus kosti obalenej mäsom sa oddeľuje od zvyšku tela, letí povetrím. Zastaví ho až vytreštená tvár ďalšieho útočníka. Zbraň končí zabodnutá v jeho čele.

Zrazu zacíti na ramene bolesť. Niektorému z mužov sa to podarilo. Zranili ho. Zreve ako zviera, oči má podliate krvou. Do svojich úderov dáva ešte väčšiu zúrivosť. Konečne sa oproti nemu stavia muž s drakom vytetovaným na tvári. Torak cíti, že on je ich vodca. Už pri jeho prvom údere Torak zisťuje, že muž dokáže skrotiť svoj meč. Ich zbrane sa stretávajú vo vášnivom bozku, železo ryčí. Torak zatlačí, vie, že je silnejší. Nepriateľ klesá k zemi, nakoniec tvrdo padá na kolená. Kloní hlavu, očakáva rýchlu smrť.

Torak mu ju daroval.

Nepriateľské rady sú preriedené. Videli, čo sa stalo ich vodcovi. Utekajú. Torakovi už nič nebráni vo vstupe do svätyne.

@@@

„Úchvatné… Blahoželám. Si prvý, ktorý sa prebil až ku mne. A podarilo sa ti to s takou ľahkosťou,“ podmanivý hlas sprevádza potlesk.

Jemné perličky na závesoch cinkajú. Vchádza žena. Je nádherná… Je nahá.

„Tak prezraď, čo ťa ku mne privádza?“

„Chcel som… ach…“

Mal presný plán, čo bude od nej žiadať. Teraz pred ňou stojí, jeho telo sa chveje vzrušením, hlavou mu lieta len jedno prianie. Chce s ňou stráviť noc. Alebo deň. Možno aj týždeň. Hlavne nech sú pri tom len oni dvaja a pohodlná posteľ.

„Pamätaj, splním ti len jedno jediné želanie.“

Zháči sa. Pokúša sa vytlačiť si z hlavy všetky tie obrazy, čo mu chodia po rozume. Torak… Kašli na jej vyzývavé bradavky, kašli na jej zadok. Vieš prečo si prišiel, nemôžeš to teraz zahodiť. Pretiahneš ju potom… Vdýchne vzduch a prehovorí:

„Chcem aby si mi darovala psychologický rozmer.“

Čarodejnici padla sánka.

„Prosím? Psychologický rozmer? Čo tým myslíš?“

„No veď vieš… nejakú morálnu dilemu, druhý plán, prerod postavy… Niečo, čo by zo mňa urobilo plnohodnotnú postavu, ktorá by bola schopná priniesť mojej autorke Nobelovu cenu…“

„Toto vážne chceš, Torak? Uvedomuješ si dôsledky?“

„Nepoučuj ma, bosorka. Urob, o čo ťa žiadam. Alebo to snáď nedokážeš?.“

„Samozrejme, že dokážem. Nikto nikdy nedokázal to čo ja. Hádam ma nevyvedie z miery prostá túžby prostého superhrdinu. Už na tom pracujem. Avšak… Ak sa ti to nebude páčiť, pamätaj… Ja som ťa varovala.

Berie do rúk čašu, hádže do nej pár prísad. Premiešava prstom, pľuje do zmesi, znovu premiešava. Torak ju opatrne berie do rúk, privoniava.

„Na zdravie… A na plnohodnotný život.“

Torakov ohryzok nadskakuje, tekutina vniká do tela. Zrazu ucíti najhoršiu bolesť, akú kedy cítil. Klesá na kolená, zakrýva si rukami tvár. Telo sa mu zvíja v kŕčoch, končatiny má ako z gumy. Želá si smrť. Konečne nastane uvoľnenie, bolesť ustáva. Štverá sa na nohy, naťahuje pred seba ruky, pozorne si ich prezerá. Žiadna zmena… necíti žiadnu zmenu…

„Hej, ty, oklamala si ma. Nič sa so mnou nestalo.“

Čarodejnica sa usmieva.

„Ale áno, Torak. Niečo sa stalo.“

Pohľad mu padá na ňu… Nádherné prsia, úžasné boky, štíhly pás… a predsa – niečo je zle.

„Uvedomuješ si, moja milá, že nosíš o dva odtiene tmavší make-up, než by si mala?

„Podarilo sa,“ šepne čarodejnica.

Torak stále stojí ako prikovaný, netuší, čo sa vlastne zmenilo.

„Pane, dáte si víno?“

Stojí pred ním čarodejnicin otrok. Mladý muž, sporo oblečený, v ruke zviera tácku. Torak okúzlene hľadí na jeho vypracované telo, na jeho jemné rysy. Pokrúti hlavou. Nerozumie prečo je mu zrazu jeho bedrová handrička taká úzka.

„Dám si, ale… Budem ho piť z tvojho lona, môj mladý otrok.“


23. apríla 2007
Michal Jedinák