Ohnivé pero

Dobrý koniec je len vysnený

Ahojte!

Ak mávate aj v pondelok dobrú náladu, ďalej radšej nečítajte.

Poviedka Dušana Šutaríka, jeho tretia v tejto rubrike, je totiž zádumčivejšia ako daždivé popoludnie. Smutná, ale nie priamo depresívna. Prakticky bezdejová, ale napriek tomu hypnoticky príťažlivá. Je to poviedka o človeku. A o hľadaní. Je to poviedka, ktorú nielenže čítame, ale – parafrázujúc Nietscheho – aj ona číta nás. Kladie nepríjemné otázky.

Čo myslíte, je dôležitejšia púť, alebo jej cieľ? A ste si tým istí?

mišo jedinák

Dobrý koniec je len vysnený

Dušan Šutarík

Po ceste kráčal starec. Tvár mu brázdili hlboké vrásky a takmer až k prsiam mu siahala hrubá, sivá brada. Podopieral sa palicou, ktorá mu pomáhala v chôdzi. V tvári mal strápený výraz. Na svojich cestách stretával kadekoho. Najčastejšie bezdomovcov. Neznášal ich. Tie ich prázdne vodnaté oči žobrajúce o záchranu. Naháňali mu strach. Až dovtedy, kým si neuvedomil, že je jedným z nich.

Šiel.

Za obzor sa skláňalo slnko. Čoskoro sa zotmie, pomyslel si. Na kraji cesty sedel chlapec. Tvár mal strhanú, pohľad prázdny. Držal odpílené ľudské ruky a hral sa s nimi. Vedľa neho ležala sekera. Bol celý od krvi. Starec si všimol, že z očí sa mu kotúľajú slzy. Starý muž pokrútil hlavou a pohol sa ďalej. Zopárkrát sa obzrel k chlapcovi, ale s pribúdajúcou tmou nič nevidel.

Šiel.

Oči sa mu zatvárali, ale prinútil sa udržať v bdelosti. Musel dôjsť až do konca. Pod mdlým svetlom mesiaca stála uprostred cesty žena. Mladá a krásna. Na tvári mala tony mejkapu. Pri nohách jej poskakoval mechanický vlk. Smiešne otváral papuľu a nemotorne poskakoval do kruhu. Žena na vlka smutne pozrela. Keď sa snažila vyjsť z kruhu, ktorý opisoval, z tmy sa ozvalo zachrčanie. A ona ustúpila. Triasla sa. Od zimy a od strachu. Starý muž jej podal svoj plášť. V jej očiach bola temnota. Nečakal na poďakovanie.

Šiel.

Uvidel odlesky ohňa pred sebou. Nad plameňom sa skláňali tri postavy a zohrievali si ruky. Bola chladná noc. Starec pristúpil k ohňu. Nikto nezdvihol hlavu. Starec vystrel ruky a nechal preniknúť teplo do unaveného tela. Zavrel oči. Len na okamih.

Snívalo sa mi, že som kráčal po ulici a za tým rohom na jej konci som uvidel človeka… jeho tvár bola odporná… dúfam, že ju už nikdy neuvidím… Myslíte, že tam stále je? 

Trhol sebou a zažmurkal. Asi zdriemol. Oheň pohasínal. Jedna z postáv si bez slova vytrhla ruku a hodila ju do ohňa. Zapraskala koža a vzduch sa naplnil pachom spáleného mäsa. Starec si vzdychol a obrátil sa.

Šiel.

Narazil sa malé dievčatko, ktoré kľačalo pri drevenom kríži. Vlasy malo sčesané do copov a v ruke držalo bábiku. Bezhlavú. Starý muž si všimol hlboké jazvy na rukách a modriny na tvári. Evidentne ju niekto týral. Napriek tomu sa usmievala. Nemotorne hrabala do mäkkej hliny. Vyhrabala telo malého chlapca. Pochovaný bol zrejme nedávno. Dievčatko vypísklo a objalo mŕtvolu svojho brata. Starec už nemal prečo zostávať.

Šiel.

Do očí mu udrelo svetlo pouličnej lampy. Stáli pod ňou dve mladé ženy. Prvá z nich, blondínka s krátkymi vlasmi, hladila druhú, čiernovlásku, po tvári. Starec ich mlčky pozoroval. Blondínka sa naklonila, nežne čiernovlásku pobozkala a pritom ju hladila na okrúhlych prsiach. Lahodne jej vkĺzla jazykom do úst. Milovali sa. Tam, uprostred noci, pod tou lampou… Tam vznikla láska.

Starý muž sa obrátil na odchod.

Šiel.

MINDDRIVE – oznamovala značka. Starec sťažka dopadol na kolená. Chcel sa rozplakať, ale jeho vysušené oči už nedokázali uroniť slzu. Dokázal to. Došiel na Koniec. Za temné a tajné stránky svojho podvedomia. Zakrákala vrana. Zdvihol oči a uvidel ju pred sebou. Cítil, že jeho duša padá. Padá stále hlbšie do útrob temnoty, dokonalej ale krutej odovzdanosti. Myslím, že dobrý koniec je len vysnený.

Vrana odletela…


19. marca 2007
Michal Jedinák