 |
Vitajte v pekle, priatelia!
Iba prenesene, pravdaže. Nech si cynici hovoria, čo chcú, civilizácia má k skutočnému peklu poriadne ďaleko.
Ako ďaleko či blízko sú v skutočnosti peklo a večné muky? Čo treba urobiť, aby sa im človek vyhol? Takýmto otázkam čelí hrdina poviedky Dvere, ktorý sa už podľa úvodu, zdá sa, dobrovoľne zaradil k spomínaným civilizačným cynikom.
Pre poriadok dodám, že ide o Marcusovu druhú poviedku v Ohnivom pere. Podobne ako poviedka Hra, i tá dnešná sa snaží nazrieť do zákulisia tohto sveta.
mišo jedinák
Dvere
Marcus
Chlapec sedel na dlážke svojej izby, opretý o nohu postele. Hľadel pred seba na dvere skrine, no jeho prázdny pohľad prezrádzal, že v skutočnosti je niekde úplne inde. Rozmýšľal… nie premýšľal nad sebou, svojím životom a o tom či má ešte zmysel. Vždy tvrdil, že život je dar, ale dar, ktorý dostal on, a preto má právo s týmto darom nakladať ako uzná za vhodné – hoci ho aj vrátiť.Sedel na dlážke pod hákom v strope, na ktorý mu otec pred rokmi zavesil boxérsky vak, aby jeho jediný, milovaný syn mohol kedykoľvek trénovať. No jeho milovaný syn už dávno stratil silu na to, aby sa pobil so životom tak, ako to kedysi vedel. Stratil silu, no zároveň stratil aj chuť. A tak teraz sedí vo svojej zamknutej izbe, v roztrasenej ruke drží malú lesklú žiletku a čaká. Čaká a premýšľa, aj keď už ani sám nevie načo čaká a nad čím by mal ešte premýšľať. Dávno sa rozhodol, dávno zistil, že pred sebou má už len jedinú cestu s jedinými dverami.
„Chcel by si vedieť , čo je za tými dverami?“ Hlas, ktorý sa ozval v jeho hlave ho mierne prekvapil, no nevystrašil. V poslednej dobe počul rôzne hlasy a videl veľa tvárí. Trhlo s ním až keď si uvedomil, že hlas, ktorý práve počul patril postave v jeho izbe.
Opieral sa chrbtom o stenu vedľa zamknutých dverí. Mastné, tmavé vlasy mu padali do tváre. Staré vyťahané tričko mu vytŕčalo z modrých riflí. Za hlavou a ramenami sa týčili mohutné biele krídla, aj keď biela farba mierne pretrhaného peria, sa už menila na tmavosivú.
„Kto si ?“
„Čo myslíš, Jakub?“ Opýtal sa muž s krídlami, prechádzajúc popred neho. Sadol si obkročmo na stoličku a pripálil si cigaretu. Jakub sledoval každý jeho pohyb.
„Nebudem ťa núkať, lebo viem, že nefajčíš. Tak čo, Jakub, čo to tu vystrájaš?“
„Čo myslíš?“ Odvetil s mierne pohŕdavým tónom.
Anjel sa usmial a nosom vydýchol dym.
„A čo myslíš, že tým získaš? A vôbec, myslíš si, že na to máš právo?“
Jakuba táto otázka zjavne zaujala.
„Či mám na to právo? A prečo by som ho nemal mať? Je to môj život, tak čo? A keď už sme pri tom, keby som na to právo nemal, kto ma zastaví?“
„Možno ja, čo keď som prišiel práve preto?“
„Ty? Nenechaj sa vysmiať, ty si len ilúzia, výplod môjho zúfalého mozgu, ktorý sa bojí konca.“
„A ak nie som ?“
„Samé ak, ak, ale dobre, a ak nie si, čo mi spravíš? Pošleš ma do pekla?“ Jakub sa pri vyslovení toho slova trpko usmial.
Muž posledný krát mohutne potiahol z cigarety, zadržal dych, kým ohorok neuhasil, a odvetil.
„Do pekla? Prečo si myslíš, že práve ja nie som z pekla?
Jakub sa znudene zavrtel. „Dobre, počuj, nemám náladu na takéto kecy, tak vypadni odkiaľ si prišiel, hoci aj z pekla, mne je to jedno.
„A myslíš, že mňa to tu s tebou baví? No, keď sa nad tým tak zamyslím, nič lepšie na práci momentálne nemám , to je pravda, ale beriem, že tento rozhovor je zbytočne pridlhý a preto mám na teba jedinú požiadavku.
„Čo chceš?“
„Tvoju dušu.“
„Pche, moju čo? Ak vôbec nejakú mám tak je úplne prehnitá a bezcenná. Ja som už dávno dušu stratil.“
„Vidíš, a predsa ju chcem. Ak je pre teba taká nepodstatná tak ti to určite nebude vadiť keď mi ju dáš.“
„Myslel som, že duša opúšťa telo až po smrti a nevedú sa o nej dohady, teda aspoň tak som počul.“
„Sčasti más pravdu, ale dohody treba robiť u ľudí ako si ty, teda u tých, ktorí chcú svoj život predčasne ukončiť.“
„A čo ak sa nedohodneme?“
Chlap na stoličke si znudene vzdychol a zahľadel sa niekam nad Jakubovu hlavu. Ten odrazu začul mierne zavŕzganie. Vzhliadol a uvidel seba ako visí obesený . Telo bolo priviazané na hák v strope a pomaly sa otáčalo dookola, až odhalilo jeho tvár. Výraz absolútnej hrôzy len zvýrazňovali kričiace ústa plné zúfalstva a beznádeje. Otvorené oči zaliate krvou. Tá z nich vytekala a vytvárala na lícach červené zužujúce sa čiary. Odniekiaľ zvonku do izby cez zavreté okno odrazu priletel čierny havran a sadol si visiacemu Jakubovi na rameno. Po chvíli sa otočil k jeho hlave a začal mu vyďobávať pravé oko. Výkrik, ktorý sa mu vydral z hrdla, naplnil Jakubovi hlavu a až teraz si všimol, že oči majú odrezané viečka Chlapec sa prudko chúlil na dlážke, kričal a rukami si zakrýval oči.
Keď ich po chvíli otvoril, zistil, že telo je preč, rovnako ako aj čierny havran. No spustlý anjel stále sedí na stoličke pred ním.
„Pýtal si sa ma, čo sa stane, ak sa nedohodneme, nuž odpoveď si videl. Tvoja duša, ako aj ty, budete trpieť naveky v mukách, a ver mi, po smrti už čas neexistuje.“
Bledý a vystrašený chlapec sedel bez pohnutia na dlážke a hľadel pred seba.
„Dobre, čo mám robiť?“
„Nič, stačí povedať, že mi dobrovoľné dávaš svoju dušu, ktorej sa z vlastnej slobodnej vôle vzdávaš.“
Akonáhle Jakub doriekol posledné slovo vety, muž pred ním sa usmial, no z jeho úsmevu Jakuba ešte viac zamrazilo.
„Čo si to vykonal?!“ Hromový hlas z druhej strany izby ho priklincoval k posteli. Pri zamknutých dverách stála vysoká postava vznášajúca sa nad podlahou s mohutnými, bielo žiariacimi krídlami. Jakub prudko pozrel na muža sediaceho na stoličke. Z jeho krídiel opadalo všetko perie. Premenili sa na krvavočerveno žiariace blany orámované kosťami a chrupavkou. Jeho tvár sa pretiahla a pokožka zahorela. Oči sa stali dvoma čiernymi studňami.
Opätovné zavŕzganie prinútilo Jakuba vzhliadnuť a uvidieť samého seba, ako visí obesený so zlomenými väzmi z háku. Žiadne krvavé oči, výkriky hrôzy a ani žiaden čierny havran tam nebol. No keď ucítil na svojom pleci ohnivú ruku, uvedomil si, že pred chvíľou videl vlastný osud, osud, ktorý ho čakal za poslednými dverami a osud, ktorý si sám dobrovoľne a z vlastnej slobodnej vôle vybral.