Ohnivé pero

Posádka (1)

Pekný deň!

Neznášate texty na pokračovanie? Ja tiež. Je to ako prestať jesť mamin koláč v polovici a namiesto toho si ísť pricviknúť prsty medzi dvere.

Také prerušované čítanie človeka zaskočí. Dá sa proti nemu bojovať dvoma spôsobmi: Buď nedokončený text nečítať a počkať, kým budete mať všetky diely, alebo sa na parciálne čítanie trénovať. Vďaka Ohnivému peru si to môžete hneď vyskúšať.

Dôvod? Daniel Klimek mi poslal ďalšiu poviedku. Nebola však dostatočne mikro. Na druhej strane by bola škoda nepodeliť sa s vami o ňu. A tak som si ju dovolil preseknúť na dve polovice. Prvú si môžete prečítať dnes, druhú v stredu. Alebo si prečítate v stredu obidve – čo tam po tréningu!

mišo jedinák

Posádka (1)

Daniel Klimek

Filip kráčal po ulici s výrazom, ktorý by náhodný okoloidúci nazval nechuťou. Teda ak by sa nejaký náhodný okoloidúci v meste o takom čase nachádzal, všakže. Boli totiž štyri hodiny ráno, teda doba, kedy normálny človek tvrdo spí. Nový deň, začiatok Filipovej novej, nechcenej kariéry.

Na nohách mal natiahnuté staré tepláky a vychodené bagandže, vyťahaný sveter posievali vyšúchané záplaty. Napriek nekresťanskej hodine, napriek nechuti, ktorej sa nedokázal zbaviť odvtedy, ako s hromžením prizabil hlučný budík, sa musel Filip usmiať. Nakoniec, bola to náramná sranda. Neprešli ani tri mesiace, čo spromoval na ekonomickej univerzite, a napriek hrôzostrašnej ekonomickej situácii mal prácu. Na rozdiel od väčšiny svojich spolužiakov.

„Prečo musím práve ja byť vo všetkom odlišný?“ vzdychol si a ostal stáť na okraji chodníka. Prečo som práve ja nemohol tak ako všetci moji normálni spolužiaci sedieť doma na zadku, čakať na zvonec ohlasujúci poštára s podporou alebo na božie osvietenie v podobe pracovnej ponuky v nejakej etablovanej firme? Dofajčil a ohorok odhodil do vlhkej trávy. Pretože, pomyslel si, podpora bola skôr almužnou, za ktorú si nemohol dovoliť ani tie poondené cigy. A pretože na takú šancu, akú si vysnívali jeho spolužiaci zo školy, sa v dnešnej dobe čakalo aj celý život.

Nadýchol sa a s novým odhodlaním vykročil naproti svojmu osudu. Pred ním vyrástla psychotická budova, ktorej divoký tvar akoby vystúpil zo sna nejakej duševne narušenej osoby. Pôvodná stavba sa strácala pod novou kožou násilne prilepených unimobuniek, kontrolných veží a skladov – neklamný znak, že biznis, ktorým sa tu zaoberali za posledných desať rokov, prekvital. Na kope odpadkov, ktorá sa týčila vedľa a zasypávala celé východné krídlo, svietil do šera neónový nápis: Technické služby, a. s.

Filip zrazu dostal neuveriteľne silné nutkanie rehotať sa. Nepodľahol mu len preto, lebo sa bál, že by to mohlo zle dopadnúť. Celkom ľahko by sa mohlo stať, že by nevedel prestať.

Vrátnik si ho premeral s divokým záujmom šelmy, zhrnul zo stola všetok bordel a odhalil tak počítačovú klávesnicu. „Aha!“ zvolal a v očiach sa mu zablyslo. „Prišli posily. Sektor 22, kamarát, stále rovno, na konci dvadsinky doprava.“ Šiel teda rovno a celý čas sa snažil vyhnúť obrím nákladiakom práve vychádzajúcim do ulíc metropoly. Fučali a syčali, ich obrovské gumy drvili všadeprítomnú biomasu a omračujúco zapáchali. Zo všetkého najviac mu pripadali ako niekoľko tisíckrát zväčšení hovniváli.

Prešiel na úplný koniec areálu, ďalej už bol len vysoký betónový plot. Cez praskliny v betóne trčali divne pokrútené pahýle ešte divnejších kríkov, cez oplotenie prevísali konáre stromov a zdalo sa, že ich konce vrastajú do zeme. Miesto zívalo prázdnotou až na jedno smetiarske auto opustene stojace v tej zvláštnej záhrade. Krivá zhrdzavená tabuľa hlásala: Sektor 22. Bol na mieste.

Starý vysušený Róm kopol do vyjazdenej gumy, nepresvedčene zahmkal, prešiel ďalej, aby vyskúšal ďalší z piatich párov kolies podopierajúcich prerastenú popolnicu. „Kurva!“ uľavil si a vyfľusol zelený chrcheľ.

„Nejaký problém?“ spýtal sa Filip. Tak toto je jeho nový kolega? Od knižiek k mrmlom, ozvalo sa mu v hlave a nutkanie rehotať sa sa náhle s plnou silou vrátilo. A bude horšie, povedal ten hlas a Filip si pre istotu zahryzol do jazyka.

Róm si ho zamračene obzrel (pričom zvlášť veľkú pozornosť venoval jeho okuliarom s kosteným rámom), a potom sa znovu otočil k autu. „Tie problémy sú vlastne tri,“ povedal váhavo prefajčeným hlasom. „Dovoľ, aby som ťa s nimi oboznámil. Tak po prvé…“ hvizdol, na čo spoza mašiny, z kopy použitých pneumatík, ťarbavým krokom vyliezol chlap. Meral viac ako metrák, vďaka mohutným ramenám pripomínal skriňu a pohľad jeho malých prasacích očiek prezrádzal, že vo zvonici sa mu pred časom zaseklo zopár koliesok. „…Stano.“

„Huh!“ povedal Stano a rozosmial sa hurónskym smiechom päťročného decka.

„Náš ľavý naskakovač,“ pokračoval vysušený mužík. „Myslím, že k tomu nie je čo dodať.“

„Po druhé,“ obrátil sa na Filipa a bezmocne si obzrel jeho nevkusne pekné okuliare. „Mohol by si mi povedať, čo vieš o smetiarskom fachu?“

„Vôbec nič,“ pripustil úprimne.

„Aj som si myslel. Vieš to aspoň šoférovať?“ spýtal sa s náznakom zúfalstva v hlase a palcom ďobol ponad plece smerom k nákladiaku.

Filip prikývol. Po skončení strednej školy drel na družstve a tam sa veru dostal k naozaj rôznorodým úlohám. Riadenie kamióna mal odvtedy v referenciách. I vďaka tomu dostal šancu. „A po tretie?“

„Hmmm,“ vydal zo seba Róm a nervózne si zapálil. Obrátil sa späť k autu, ktoré vyzeralo, akoby ho roky nikto nepoužíval. Farba z neho zliezala, takže voz vyzeral ako starý plešatý mamut. Hydraulika bola celá zamazaná od oleja a z otvoru na odpadky tiahol príšerný smrad. Ten otvor Filipovi pripomínal pažerák prehistorického mäsožravého dinosaura. „Túto rachotinu odstavili pred dvoma rokmi,“ pokračoval a nervózne si pritom šúchal bradu. „Osobne som poznal celú posádku, ktorá na nej pracovala. Boli to poriadni chlapi, rodení smetiari, nie ako…“ zarazil sa a zlostne si potiahol. „Jedného dňa sa vydali na šichtu a viac sa nevrátili. Autiak sa našiel na okraji rajónu, no po chlapoch ani stopy. No a odvtedy o rachotine kolujú nepekné legendy.“

„Zožrala ich, zožrala ich,“ zvolal Stano a jeho tučná tvár sa roztiahla do širokánskeho úsmevu.

„Somarina,“ odchrachlil si Róm. „Všetko sú to somariny. Duchovia v mašine. Pche!“ Zakalenými očami, v ktorých čerstvý absolvent uvidel jasné svetlo zdravého sedliackeho rozumu, si obzrel mladého šoféra. „Filip, však?“ prikývol. „Mňa volajú Dežo. Neverím ničomu, čo sa nedá zlisovať, spáliť, rozpustiť alebo inak zlikvidovať. Jediný problém, ktorý vidím, je že nám táto kára skape kdesi uprostred geta. Bordel prerastá mestu cez hlavu a tak povoláva zálohy. Tak.“

Porada skončila. Nová posádka smetiarskeho auto s číslom 2013 naskákala do kajuty. Filipa na chvíľu zmiatol komplikovaný riadiaci panel, ale po Dežovej krátkej inštruktáži sa za volantom cítil ako doma. Zadal svoj osobný kód, počkal kým naskočí motor, a potom zašliapol pedály. Dvetisíc trinástka s fučaním a hučaním vyrazila do ulíc.

Filip točil volantom veľkým ako gymnastické kruhy a počúval zvuky, ktoré voz vydával. Motor kašľal ako starý tuberák, ale šliapal ako hodinky. Elektronika blikala a haprovala, ale vždy keď ju potreboval, pracovala perfektne. Rádio tiež. Z útrob obrovskej nádrže sa ozývali ťažké škrípavé zvuky, ale to bolo všetko. Vyzeralo to, že auto bolo v lepšom stave, ako odhadovali.

Po hodine jazdy sa dostali na hranicu rajónu. Dežo so Stanom vyskočili do rannej horúčavy, chopili sa prvých smetiakov. Nakoniec to možno nebude až taký hrozný džob, pomyslel si Filip a popri ovládaní hydrauliky a manévrovaní pri kraji chodníka si zapálil Marlborku.

Skontroloval ľavé spätné zrkadlo. Cesta vedúca džungľou divoko rastúcich kríkov, ktoré pred časom nadobro opustili neudržiavané záhrady, bola úplne prázdna. Z hustej vegetácie trčali polorozpadnuté strechy domov. Špinavý pes oňuchával roh betónového múru. Otočil hlavou, aby zistil, čo sa deje na druhej strane, ale jeho pohľad sa zastavil na pol ceste.

Na sedadle spolujazdca sedel chlap a škeril sa naňho. Vlastne to ani nie je chlap, zhrozil sa Filip. Cigareta mu vypadla z úst a pristála medzi nohami. O chvíľu ma popáli, pomyslel si, a to bude dobre, aspoň sa zobudím z tohto príšerného sna.

(pokračovanie)


5. februára 2007
Michal Jedinák