 |
Vitajte, neklopte!
Monty Pythonovci nečakali španielsku inkvizíciu. Ja som nečakal Raymonda Chandlera.
Od vzniku rubriky som sa tešil, kedy si niekto ukradne jej názov, zasadí ho do literárneho kvetináča, zaleje pohárom predstavivosti a nechá vyrásť sympatickú poviedočku. Čakal som takmer rok a pomaly som strácal nádej. Keď tu…
Rasťo Weber je šikovný chalanisko. Nielenže rozumie zdrojovým kódom a tajomným počítačovým skratkám, ale navyše je natoľko sčítaný, že dokáže do svojich textových koláčikov natlačiť plnku z literárnych odkazov a asociácií. Napriek jeho výške by ste ho v dave ľahko prehliadli, pretože sa dokáže spraviť neviditeľným. Okrem iného napísal román o Conanovi a tvorivý potenciál si zvýšil rafinovaným trikom, zahrnujúcim svadbu s našou najznámejšou Lady fantasy. Ktovie, či ho už prekukla :o).
Tu ho máte, Rasťa jedného ohnivého!
mišo jedinák
Ohnivé pero
Rastislav Weber
Marcel Pravda sedel za stolom a predstavoval si, že je Phil Marlowe.Mal na to plné právo – bol súkromným očkom. A strašne sa nudil. Ponad poloprázdnu fľašu sledoval presklené dvere kancelárie – zapadajúce slnko pretekalo skrz whisky a teplé odlesky rozpaľovali Marcelovu hlavu rovnako ako alkohol.
„Zbohom, moja krásna,“ zamrmlal, keď sa za výplňou mihol tieň jeho sekretárky.
Ale pani Mudríková neodpovedala. Jej silueta sa pomaly kývala zo strany na stranu, pobledla a napokon sa úplne stratila. Týždeň bez prípadu unavil aj ju. Iste si sadla k oknu, aby ju Marcel neprekvapil, keď otvorí dvere, a potajomky lúštila krížovku.
Detektív vstal. Svet sa s ním zatočil, ale verný stôl ho zachytil a nohy napokon zvládli cestu až k oknu. „Len plášť, klobúk a revolver, Phil,“ povedal ticho plastovému rámu, „nič viac nám už nezostalo. Svet je mizéria a poctivého chlapa čaká len guľka…“
„…alebo nuda,“ dodal, keď ho pátos znechutil ešte aj v škótskom opojení.
Vtom sa ozvalo ľahké zaťukanie a šťuknutie kľučky. Marcel sa bleskurýchle otočil a pri pokuse o podrep skončil na zemi. Opatrne vykukol spoza stola a potom rýchlo vyskočil. Uši mu horeli ako fakle. Zo sekretárkiných očí sa však nedalo vyčítať nič – štíhla štyridsiatnička len zľahka kývla hlavou, položila na stôl poštu, otočila sa a elegantným krokom odplachtila nazad ku krížovkám.
„Šľak aby to trafil!“ hneval sa na seba Marcel. Ale keď uvidel medzi kopou obálok neoznačenú podlhovastú krabičku, spozornel.
„Phil, niekto ťa nemá rád,“ zamrmlal si popod nos a znova si kľakol pred stôl, aby bol čo najbližšie k záhadnému balíčku. Skúsil načúvať a prezeral si ten kúsok kartónu so zanietením hodným nudiaceho sa detektíva.
„Netiká, nesmrdí, nie je popísaná ani ušpinená.“
Zobral ju do rúk a prezeral z každej strany.
„Je ľahká a čosi v nej hrká. Phil, budeš ju musieť otvoriť. Najlepšie zubami. Keď to má buchnúť, nech sa netrápiš… He?“
Dnu bolo pero. Atramentové, očividne starožitnosť. Slnko za oknom už viselo len na končekoch prstov a v jeho svite mosadz na hrote doslova horela. Slonovinová rúčka vyzerala ako namočená do vína. Detektív zostal ako primrazený a roztáčajúce sa kolieska mu vyhnali z hlavy posledné zvyšky alkoholu.
„Ohnivé pero?“ zavrčal. „Nie, Phil, toto nie je tvoj rajón. Tvoji štamgasti píšu ešte tak Parkerom. A namiesto papiera majú Power Point.“
Hľadel na pero s láskou, akú pred hodinou venoval fľaši, ale napokon vykročil ku dverám. Pani Mudríková tu pozná každého, iste bude vedieť, komu pero patrí. Vedľa sídlila veľká softvérová firma, možno to bol zblúdený dar pre jej riaditeľa.
Už siahal po kľučke, keď odrazu zastal. Oči sa mu zúžili, potom znova prudko rozšírili. Namiesto kroku vpred zaspätkoval a oprel sa zadkom o stôl. „Poďte ďalej,“ povedal.
Dvere sa poodchýlili a v štrbine sa zjavil prekvapený pohľad pani Mudríkovej.
„Čakali ste ma?“ spýtala sa.
Marcel Pravda kývol. „Hej. Zdalo sa mi, že za mnou idete. Poštárka prišla ešte raz?“
Sekretárka nadvihla ľavé obočie. „Áno, priniesla…“
„Predvolanie? Do šľaka!“
Oči pani Mudríkovej pripomínali podšálky. „Ako viete?“ vypískla. „Andrew & Co. nás zažalovali včera, to ste predsa nemohli…“
„Dajte to sem, prosím.“
Opatrne mu podala obálku a otočila sa. Díval sa jej na chrbát meravým pohľadom, ale keď prekročila prah, už sa nemohol ovládnuť. „Nechajte Novotného plávať,“ vyhŕkol. „Ten chlap neskončí dobre a stiahne vás so sebou. A jeho manželka už o vás vie.“
Otočila sa a jej bledosť súperila s farbou stien.
„Ako?“ zašepkala. Zrazu sa zvrtla na päte a rozbehla sa preč. Nevzala si ani kabát, len rozrazila vonkajšie dvere. Vnútorné dvere zavrel prievan a buchnutie súznelo s vyplašeným úderom Marcelovho srdca.
„Máš s tým niečo spoločné?“ zazrel na pero. Rýchly pohár whisky utíšil roztrasené ruky a mozog, ktorý pred chvíľou stenal pod náporom čudných obrazov, spomalil. Myseľ, trénovaná na precíznu analýzu faktov, pomaly rozoberala možnosť za možnosťou. Ale keď vylúčila ešte aj fakt, že ho v detstve uniesli mimozemšťania, ostalo už len pero – ktoré si roztopašne svietilo, aj keď slnko už definitívne padlo za obzor.
„Pravda, celé to môže byť halucinácia, ale na to bola tá whisky pridrahá.“
Pero mlčalo. Ležalo mu na dlani a zo slonovinovej rúčky vystreľovali svetelné panôžky. Hriali. Vyzerali ako z nejakého seriálu o chobotniciach, ale detektív nanajvýš nelogicky usúdil, že mu nič nehrozí.
„Absurdné,“ zašomral si, keď mu zrazu napadla vec, nad ktorou doteraz neuvažoval. „Čo keď si preň niekto príde?“
Viac už zblednúť nemohol, rozhodol sa preto pre záchvat paniky a vybehol do predizby pani Mudríkovej, aby zamkol vchodové dvere.
Nestihol. Dostal sa sotva do polovice izby, keď sa znova roztriasol. Pozrel na vchod, zaváhal, vykročil, vrátil nohu späť a pomaly cúvol. Oprel sa o dvere kancelárie, ktoré sa za ním zavreli a zatvoril oči.
So zavretými očami to bolo jasnejšie.
„Poďte ďalej,“ povedal o sekundu skôr, než sa ozvalo zaklopanie.
Mladý muž, štíhly a tmavovlasý, so žiariacimi očami, sa usmieval kútikom úst. Mal športovú bundu, batoh na jedno rameno a v ruke igelitku. Možno niesol nákup, možno niečo iné, taška sa napínala čímsi hranatým.
„Stretli ste moju sekretárku, však?“ uistil sa detektív.
Mladík prikývol. „Prepáčte, že ruším, hľadám…“
„Viem, viem. Nechcel som si ho nechať.“
Sympatická tvár sa roztiahla ešte sympatickejším úsmevom. „Viete, ono nie je ľahké nechať si ho. Často mi takto vykĺzne a túla sa. Ale myslím si, že to stojí za to.“
Marcel pokýval hlavou. Rozhovor mu unikal pomedzi myšlienky. A obrazy, ktorými ho zaplavovalo rozpálené pero, ho rušili ešte viac.
„No, vám sa určite hodí viac, pre mňa by bolo nebezpečné,“ uzavrel napokon. „S ním by som bol za pár dní hore bradou, takže… farewell, my lovely. Nech sa páči!“
Mladík vzal pero, kývol hlavou na pozdrav a otočil sa.
„Ešte niečo,“ nadýchol sa detektív. „Nevenovali by ste mi jednu… na pamiatku… veď viete… pre netere.“
Zvrtnutie a úsmev. „Samozrejme, rád.“
„Aj s podpisom?“ Marcel znova našiel rozvahu. Mozog sa mu vrátil do starých koľají a zvyšky alkoholu, ktoré v panike potlačil, ho plnili vzrušením.
Mladý muž vytiahol z tašky knihu, otvoril ju, mrkol na detektíva a s ľahučkým úsmevom vyčaril na prvej strane niekoľko slov. Potom knihu podal Marcelovi.
„Pán Pravda, pracujem obďa…“ začal ešte, ale detektív ho prerušil.
„Ja viem, videl som. Možno sa ešte stretneme a keď už viem, o čo ide, budem sa tešiť. Škoda len, že to nebudem vedieť dopredu, pretože…“
„…dobré sekretárky sú vzácne a neradno ich plašiť,“ rozosmial sa mladík.
„Pravda,“ zašomral Marcel. „Tak teda dovidenia a nech sa vám darí, pán Jedinák.“
Kanceláriu naplnilo ticho. Za oknom sa zažínali svetlá Starého mesta. Detektív si nerozsvietil a nepobral sa ani domov.
Len tam dlho predlho sedel a predstavoval si.