Ohnivé pero

Chameleón

Ahojte!

Dnešná poviedka Mária Polónyiho je v Ohnivom pere celkovo jeho štvrtá. Štvrtá vynikajúca.

Ja iba zadúfam, že sa vám bude páčiť aspoň spolovice tak ako mne. Nechce sa mi ďalšími rečičkami kaziť atmosféru, už pridám len poznámku, že Mário je tretí najpoužívanejší autor v tejto rubrike.

mišo jedinák

Chameleón

Mário Polónyi

Pred urasteným slonom s obrovskými ušami sa zrazu objavili tri polonahé prepadnuté postavy. Slon by sa im určite rád vyhol a ďalej spokojne kráčal zvučným pralesom, nebolo však kade. Vydupaná cesta bola akoby ušitá na jeho rozmery; na pravej strane ho šteklili konáre a na ľavej sa zabáral do brehu močiara. Podráždene teda zastal a zatrúbil na pozdrav aj (tak aspoň dúfal) na rozlúčku.

„Ahoj slon! Zatancujeme si?“

Černosi sa rozostúpili do trojuholníka a začali tancovať. Bol to zvláštny tanec. Domorodci sa pohybovali svižne a ostražito, mizli pod slonom a zase sa spod neho objavovali a čoraz hlasnejšie vykrikovali. Dva alebo trikrát sa slonovi zazdalo, že sú úplne preč a chcel pokračovať v ceste, no len čo zdvihol niektorú z nôh, hneď sa pod ňou objavilo čiesi lesklé telo.

„Uhu uhuhuu!! Žžžž!!“

To bol pokyn pre zvyšných dvoch bojovníkov, ktorí číhali v korune stromu na slonovu hlavu. Okamžite sa zhostili svojej úlohy a ufikli milému slonovi obidve uši. Ten si to, chudák, v celom tom virvare okolo seba ani nevšimol. Oveľa viac ako jeho vlastné uši, ktoré sa ešte asi míľu niesli vedľa neho, aby vzápätí načisto zmizli v džungli, ho zaujímalo to, že traja tanečníci pred ním začali ustupovať a konečne mohol pokračovať vo svojej pokojnej prechádzke.

„Tak, máme ich.“

Piati divosi stočili obidve ušiská do trubice a vydali sa do osady.

  • – –

„Kongo, poď sem!“

Útle dievčatko zahodilo vlastnoručne ušúľané šakalie výkaly do ohňa a rozbehlo sa k nevľúdnej vráskavej starene.

„No poď, pripravíme čarovnú masť“, objala nevľúdna vráskavá starena Kongo okolo pliec a s láskou ju k sebe privinula. Dievčatko sa potešilo, varenie masti bola jeho obľúbená ženská robota. Pohotovo vbehlo do jednej zo slamených chyží a vyvlieklo odtiaľ zadymený drevený kotlík a dve byvolie kože.

„Kedy prídu chlapi?“

„Neviem, moja. Sú preč od rána, ktovie, či dnes starý Dupotavec vôbec išiel na prechádzku.“

„Prečo by nešiel? Veď sme večer tancovali Uchový tanec.“

„Hej, len už je starý, možno nepočul.“

Kongo sa usadila v rohu chlpatej kože, kotlík medzi kolenami, kamenný tĺčik v ruke.

„Neboj sa, keď neprídu, pomelieme tieto staré zdrapy.“

Aj starena, s trstinovou sukňou nad kolenami, si sadla.

„Babi? A čo je na tej masti vlastne čarovné?“

„Vieš, Kongo, chlapi sú čierni a keď idú cez deň po lese, zvieratká ich vidia a utečú pred nimi. Keď sa natrú čarovnou masťou, vedia meniť farbu na zelenú a na hnedú.“

„Óóó. Natrieš potom aj mňa?“

Starena sa rozosmiala. Kongo nie.

„Ehm, to nemôžem. Ženy majú natieranie zázračnou masťou zakázané.“

„Prečo, babi?“

„Vraj aby sa nestratili v lese. Ale ja si skôr myslím, že masť má iné vedľajšie účinky.“

Kongo zmĺkla, hútala.

„Babi, a Dupotavec sa našich chlapov nebojí?“

„Myslím že nie. On už je starý, nebojí sa ničoho.“

„Babi, aj ty si veľmi stará. Bojíš sa občas?“

„No, ty si mi zas dala“, starena sa rozosmiala, až sa jej kostený náhrdelník rozcvendžal. „Áno, sem-tam sa bojím. Napríklad o teba.“

Na opačnom konci osady sa strhol hurhaj.

„Chlapi! Chlapi sa vrátili! A majúú!!“

Celá osada bola v okamihu na nohách. Keď sa prach usadil a obyvatelia ako tak utíšili, chlapi priniesli obidve zmotané uši pred starenu. Zložili ich na zem a rozprestreli.

„Pekné. Starý Dupotavec už bol aj tak hluchý ako peň, a muchy si môže odháňať chobotom. Dáme sa do práce.“

Starena vytiahla ostrý kameň a začala uši rezať na malé kocky.

„Hej ty, poď sem, synak. Ako sa voláš?“

„Ja som Leo.“

„Zostaň tu, Leo, budeš mi pomáhať.“

Leo sa okolo seba rozhliadol.

„Budeš nosiť tieto kocky na zomletie.“

„Kam?“

Starena pohodila hlavou smerom ku Kongo.

„Uchá mele ona.“

„Aha.“

  • – –

Do večera boli uši zomleté na prach. Kotol visel nad ohňom, bublal a šírila sa z neho voňavá para. Domorodci nedočkavo polihovali okolo ohniska. Okolo polnoci vyšiel zo svojej chatrče omámený šaman a začal sa motať pomedzi ležiace telá. Nikto ani nehlesol. Bolo počuť iba tlmený tlkot bubna pripevneného na šamanovom opasku.

Tam! tam! Tam! tm! Tam! tam! Tam! tm!

Rytmus sa zrýchľoval, šaman sa zrýchľoval, hlas bubna silnel. Bojovníci boli v strehu.

„Uhu uhuhuu!! Žžžž!!“

Vyskočili ako jeden a začali v mihotavom svetle ohňa tancovať. Predvádzali sa pred vlastnými aj pred cudzími ženami, otŕčali im zadky aj ohanbia, kreslili oštepmi do tmavej oblohy porozpíjané akty.

„Zvesiť!“

Rozhorúčení muži sa postavili do radu. Najprv náčelník, ostatní podľa veku. Starcov a chlapcov sa procedúra netýkala. Každý bojovník dostal z horúcej čarovnej masti na jazyk, na hrudník a na pohlavie a vreštiac sa vrhol na najbližšiu ženu, aby s ňou vzápätí zmizol v chatrči. Ešte dlho do noci sa ozývalo sýte dychčanie.

  • – –

Ako sa tak starý slon ráno prechádzal okolo močiara, zastavil sa, že sa pokochá.

„Boha jeho, kde ja mám uši?“


15. januára 2007
Michal Jedinák