Ohnivé pero - Obchod

Dobrý deň, vaše doklady, prosím!

Zahrajme sa na chvíľu, že sme literárna letecká spoločnosť. Jednou z našich najdôležitejších úloh je ubrániť sa proti vstupu textových teroristov na palubu nášho fantastického lietadla. Ako by mohol vyzerať formulár, ktorý by vypĺňali ašpirujúci pasažieri?

Možno aj takto…

Meno a priezvisko: neuvedené

Autorské meno: Maijro

Záujmy: písanie (zatiaľ iba začiatky), čítanie – hlavne fantasy a sci-fi, hudba – skôr tvrdšia a najmä hudba z fantasy hier, pc hry – fantasy, rpg

Zaujímavosti: tak to neviem, museli by posúdiť iní

Tak čo, prešiel by takýto pasažier dôkladným literárnym skenerom? Prečítajte si poviedku a rozhodnite sa. Ja len pripomeniem, že Maijro je v rubrike ďalší z radu debutantov, rozhodne však nie je beznádejný.

mišo jedinák

Obchod

Maijro

V miestnosti svietila nočná lampa. Jej žlté svetlo dopadalo na postavu ležiacu na posteli v kúte. Na druhej strane bol malý stôl a stolička. Okná tu neboli a štyri steny pôsobili deprimujúco. Ich neprirodzene biela farba zdôrazňovala prázdnotu miestnosti.

Muž ležal na posteli oblečený v slávnostnom saku. Pravdepodobne to bol niekto z vyššej spoločnosti. Spal tvrdým spánkom, ktorý bol výsledkom omamných látok. Celý obraz vzbudzoval dojem psychiatrickej liečebne.

Dvere sa otvorili a do miestnosti vošli dve osoby v bielych plášťoch. Rozsvietilo sa prenikavé biele svetlo. Jedna z osôb niesla malý podnos, na ktorom boli injekcie so žltou tekutinou. Druhá si pritiahla stoličku k posteli a sadla si. Obidvaja to boli muži so šedými vlasmi a dlhým nosom. Vyzerali takmer rovnako. Muž vzal jednu injekciu z podnosu a pichol ju do žily spiaceho. Ten sa vzpriamil akoby ním prešiel elektrický prúd. Otvoril oči a neprítomným pohľadom hľadel pred seba. Muži odišli z miestnosti a svetlo zhaslo.

  • – –

Neznesiteľná bolesť hlavy ma prinútila vstať. To musel byť zase večer. Otvoril som oči a aj slabé svetlo lampy stačilo na to, aby ma oslepilo. Chvíľu trvalo, kým som si naň zvykol. Bolesť hlavy mi jasne dávala najavo, že to nie je len zlý sen. Rozhliadol som sa okolo seba. Nebola to moja hotelová izba, a ani nikoho z mojich známych. Pripadala mi ako nemocničná, ale chýbali tu všetky tie prístroje.

Snažil som sa premýšľať, čo sa vlastne stalo a kde som. Nejasné obrazy blúdili mojou mysľou. Chcel som to vzdať a vtom som si spomenul.

Pondelok ráno. Po víkende strávenom v alkoholickom opojení, som kráčal chodbou svojho pracoviska. Čakal ma rušný týždeň. Po piatich rokoch rokovaní sa mi podaril obchod desaťročia. A teraz bol čas ho zrealizovať.

Úsmev však rýchlo zmizol. Pred dverami mojej kancelárie stáli muži Strážnej služby. To značilo len jedno. Niečo sa stalo a týka sa to aj mňa. Môj krok zneistel, ale musel som pokračovať. Muži pred dverami si ma vôbec nevšímali.

Vošiel som dnu, kde boli ďalší dvaja muži. Sedeli na stoličkách pre klientov. Prvým bol šéf Strážnej služby a druhým samotný riaditeľ nášho oddelenia. Ich výraz tváre prezrádzal, že situácia je nanajvýš vážna.

Riaditeľ, volal sa Jeremy Stalker, sa postavil a miesto pozdravu ukázal na môj pracovný stôl. V miestnosti svietila iba stolná lampa a okná boli zastreté, čo som si všimol až teraz. Na stole ležala zelená obálka. Sadol som si do kresla a vzal ju.

Vedel som, čo v nej bude, a ruky sa mi roztriasli. Otvoril som ju a vybral malý lístok. Boli tam len dve slová: ´ZOMRIEŠ. Tehalic.´ Moje obavy sa naplnili. Spoločnosť Tehalic, náš najväčší konkurent, ohlásila moju likvidáciu.

V tejto dobe zabiť bez dôvodu je vraždou. Ale zabiť na objednávku a v mene spoločnosti je obchodná stratégia.

„Kto?“ opýtal sa Stalker a prerušil ponuré ticho.

„Tehalic.“ Odpovedal som skôr sám sebe.

Šéf Strážnej služby vyšiel z kancelárie a za dverami bolo počuť, ako zadáva príkazy mužom vonku.

„Prečo Tehalic? Môj obchod predsa nie je ich parketa.“

Stalker si prisunul stoličku oproti mne.

„To nie. Ale keby sa ti podarilo presvedčiť ešte niekoho z Ekonomickej šestky, vznikol by projekt, ktorý by bol vážnou konkurenciou Tehalicu v ktorejkoľvek oblasti.“

Nad takouto alternatívou som nikdy nerozmýšľal. Považoval som to za jednorázový obchod, ktorý mi zabezpečí financie do konca života.

„Ibaže mne ide iba o TechOn. Tento jeden obchod a nič viac.“

„Ja to viem. Ty to vieš. Ale Tehalic zrejme nie. Moje zdroje tvrdili, že ak by si odstúpil od zmluvy, máš ešte šancu.“

Odstúpiť? Toľko práce. Päť tokov presviedčania a teraz to mám vzdať? To radšej zomriem.

„Nie! Nevzdám sa, keď som už v cieli.“

Stalkera táto reakcia neprekvapila a zdalo sa, že nič iné ani nečakal.

„V tom prípade je len jedno riešenie. Musíme ťa niekde schovať, kým sa nepripravia zmluvy k podpisu.“

Táto predstava, že mám byť niekde ukrytý pred svetom, sa mi vôbec nepáčila. Bol to však štandardný postup pri takýchto situáciách, hoci ich úspešnosť nepresahovala ani štvrtinu.

Spomenul som si na niekoľko prípadov, keď prenasledovaní neprežili ani 48 hodín na úteku. Áno, to je to slovo. Útek.

Vzápätí sa mi vynorila spomienka na rok 2242 a založenie TechOnu. Aj jeho zakladateľa vtedy prenasledovala konkurencia, ale podarilo sa mu prežiť. Po založení TechOnu sa lov naňho skončil a stal sa takmer najbohatším mužom na svete.

Moje myšlienky prerušil Stalker, ktorý mi niečo hovoril: „… si zavolám“

Z hovoru som pochopil, že volal so šéfom Strážnej služby.

„Si pripravený?“

„Načo?“ jeho otázka ma zarazila.

„Potrebujeme ťa predsa niekam schovať. Rýchlo si zbaľ všetko potrebné.“

Otvoril som svoj kufor a balil doň všetky dôležité dokumenty. O chvíľu, ani nie desať minút, vošiel šéf Strážnej služby a dvaja chlapi. Pozrel na mňa, potom na Stalkera, akoby čakal na rozkazy.

„Máš všetko?“ spýtal sa ma a zamieril k dverám.

„Myslím, že hej.“

„Ok, tak ideme.“

Šéf Strážnej služby mi naznačil, aby som šiel prvý, a potom za mnou zavrel dvere.

Na chodbe pobehovali ľudia, ktorí si nás obzerali. Niektorí si potichu šepkali a nebolo ťažké si domyslieť o čom. Nastúpili sme do výťahu. Od prízemia nás delilo 136 poschodí. To nie je ani päť minút. A čo bude potom?

Na tridsiatom poschodí mi na čele vystúpil pot. Tri… dva… jedna… Sme dole!

„Neboj, dostaneme ťa do bezpečia.“ utešoval ma Stalker, hoci jeho slová nemali žiadny účinok.

Vyšli sme z budovy a tých pár sekúnd, kým sme prešli do klzáku, trvalo večnosť. Dvere sa zavreli a začali sme stúpať. Ja, vedľa mňa Stalker a oproti Strážna služba.

Zaradili sme sa do bežnej premávky, aby sme nevzbudili pozornosť. Nikto nič nehovoril a ticho bolo neznesiteľné. Pozrel som von oknom. Leteli sme v trojprúde asi dvesto metrov nad zemou, na pravej strane. Ak by sa niečo stalo, mohli sme odbočiť. Moja zlá predtucha, akoby sa naplnila.

Rozsvietila sa obrazovka, na ktorej sa zjavila tvár vodiča.

„Niekto nás sleduje, pane.“

Táto veta bola adresovaná šéfovi Strážnej služby, no vedel som, čo to znamená.

„Tehalic?“ spýtal sa vodiča.

„Nie, je to osobný klzák. Model SX4.“

„Ste si istý?“ pokračoval v rozhovore.

„Áno pane. Ide za nami už od začiatku. Mám pokračovať v ceste?“

Vodič čakal na odpoveď, no tej sa už nedočkal. Klzákom prešiel elektrický výboj a začali sme klesať.

Obrazovka zhasla, ako aj všetky svetlá. Pozeral som von oknom a sledoval, ako sa približujeme k zemi. V duchu som počítal všetky okamihy svojho života. Z letargie ma dostalo až prudké trhnutie.

Vodič dostal klzák pod kontrolu, ale aj tak sme museli pristáť.

Muži Strážnej služby vyšli von a kontrolovali okolie. Ľudia okolo na nás hľadeli a znovu ma premohol strach. Ktokoľvek z nich môže byť mojím vrahom.

„Ostaň tu, kým nepríde náhradný klzák. Tu si v bezpečí.“

Stalker vyšiel von a rozprával sa s mužmi. Jeden z nich sa cez komunikátor dohováral s centrálou. Nepočul som slová, ale asi zadával pokyny pre druhý klzák.

Sedel som v klzáku a čakal. Čas plynul strašne pomaly, až sa zdalo, že sa zastavil. Zapol som obrazovku a nastavil kanál našej spoločnosti. Bežali na ňom správy. Žiadna zmienka o mne. Zdá sa, že Stalker vie, čo robí.

Po chvíli vedľa nás pristál klzák. A za ním ďalšie dva. Novinári! To posledné, čo nám tu chýbalo. Dvere klzákov sa otvorili a vybehli z nich ľudia s kamerami. Jedna žena sa snažila dostať až do nášho klzáku, ale muž zo Strážnej služby jej zatarasil cestu. Ďalší dvaja s kamerami sa rozostavili okolo klzáku a striedavo snímali Stalkera a klzák.

Premáhal ma strach a nervozita. Ak sa Tehalic dozvie kde som , je po mne.

Obrazovka! Prepol som na verejný kanál. Nikde žiadne mimoriadne správy. To je zvláštne. Takéto situácie sa väčšinou vysielajú naživo. Predsa len mám šťastie. Až sa to odvysiela vo večerných správach, som za vodou. To už budem dávno v bezpečí.

Za nami pristál ďalší klzák. Konečne náš. Stalker otvoril dvere a gestom mi naznačil, aby som vyšiel. Muži Strážnej služby ma obkľúčili, aby sa ku mne nik nedostal.

Prestúpili sme do druhého klzáku. Jeden muž ostal pri starom a ostatní šli s nami. Bolo to trochu tesné, ale vedel som, že sa nemusím báť.

Klzák mal tmavé sklá, takže nebolo vidieť, kam letíme. Dúfal som, že čo najďalej od mesta.

Po niekoľkých minútach sme znovu pristáli. To znamená, že sa muselo niečo stať – alebo sme už na mieste.

„Stalo sa niečo?“ spýtal som sa Stalkera.

„Nie. Všetko v poriadku. Sme na mieste.“

Jeden z mužov otvoril dvere a vystúpil. Za ním šiel Stalker a ďalší dvaja muži. Potom ja.

Letisko. Vystúpili sme pred letiskom našej spoločnosti. Takže moja cesta ešte nekončí. Bol som zvedavý, kam ma chcú ukryť, ale nechcel som dať najavo, že mám strach.

Stalker niekam odišiel. Ostal som s mužmi, ktorí mi naznačili, aby som ich nasledoval. Vošli sme do vstupnej haly, z ktorej sme pokračovali k nástupišťu pre diaľkové lety. Zastavili sme sa pred vchodom a čakali.

„Tu sú tvoje veci.“

Ani som si nevšimol Stalkera, ktorý mi podával obálku.

„Kam to vlastne letím?“

„Na Mars.“

Mars? Veď tam sú len väzenské a pracovné tábory. Dobré miesto na úkryt, ale nie bezpečné.

„Myslím, že ten kufor na Marse nebudeš potrebovať“ prehovoril. „Daj mi ho!“

„Kufor? Je tam zmluva s TechOnom. Jediná predloha.“

„Preto ho chcem. Vari si len nečakal, že nechám taký obchod takej nule ako ty.“

Jeho slová boli ako ľadová sprcha. Pomaly mi dochádzalo, čo sa tu vlastne deje.

Všetko to bol Stalkerov plán. Od začiatku až do konca. Chcel zmluvu s TechOnom pre seba a teraz ju bude mať.

„Načo všetko to divadlo. Mohol si ma pokojne zabiť hneď a bol by pokoj.“

Stalker sa zasmial.

„Ja nie som vrah, ale obchodník.“

„Čo ak ti tú zmluvu nedám.“

„Nebuď smiešny. Pozri sa okolo.“

Muži Strážnej služby vytiahli laserové pištole a namierili na mňa. Ostatní cestujúci si nás vôbec nevšímali.

„Daj mi ten kufor, nemám na teba celý deň. Musím ešte ohlásiť tvoje záhadné zmiznutie.“

Podal som Stalkerovi kufor. Zobral si ho a po tvári mu prebehol úsmev.

„Tak sa mi to páči.“

Kývol na mužov, ktorí ma chytili za ruky a ťahali do nástupnej rampy.

„Neboj sa, počul som, že na Marse celkom dobre varia.“ stihol ešte povedať, kým sa za nami zavreli dvere.

  • – –

Sedel som na posteli. Bolesť hlavy pomaly ustupovala. Mal som na sebe slávnostné sako, ktoré pripomínalo skôr kus pokrčenej látky.

Takže takto vyzerá bývanie na Marse. Jedna posteľ, stôl a stolička. Snažil som sa spomenúť si na let, ale márne.

Zrazu sa rozsvietilo silné biele svetlo. Zakryl som si oči. Do miestnosti vošla nejaká postava. Bol to muž a niečo niesol.

Podišiel ku mne a na posteľ vedľa mňa hodil pracovný odev. Vyzeral dosť zle a na pár miestach bol deravý.

Ešte stále som si vravel, že to všetko je len sen. Zlý živý sen.

To, čo ma však prebralo, bola menovka na pravej strane odevu. Menovka s mojím menom. Nič, len dve slová: Arthur Simell.


8. januára 2007
Maijro