 |
Mňau!
Daniel Klimek nie je pospolitému sci-fi ľudu neznámy. Jeho meno sa objavilo vo viacerých poviedkových súťažiach, bolo preto len otázkou času, kedy sa odhodlá navštíviť aj našu rubriku.
Daniel pochádza z Piešťan, v súčasnosti však už tretí rok pracuje v hotelierstve priamo v Londýne. Hlavné britské mesto mu vraj v poslednej dobe poriadne pije krv a možno aj preto sa pred ním zachraňuje útekmi do krajiny písmeniek. Na Slovensku je prítomný neustále – duchom a internetom.
K písaniu ho priviedol Stephen King. Ten je zrejme aj dôvodom, prečo sa poviedky Daniela Klimeka najčastejšie zvrtnú do hororového žánru. Nebráni sa ale ani čistému sci-fi či fantasy, ktorej by sa chcel (vďaka blahodarnému vplyvu Chinu Miévilla) v budúcnosti venovať viac.
K jeho ostatným úspechom patrí finálové umiestnenie v Cene Karla Čapka a nominácia na Cenu Fantázie. A, samozrejme, účasť v Ohnivom pere :o).
mišo jedinák
Mačacia story
Daniel Klimek
Kocúr Bingo sedel na trávou zarastenej ceste vzadu za domom a chvostom víril prach. Mal práve veľmi zlý deň. Sám nevedel prečo, ale od rána sa cítil akosi pod psa, čo je na kocúra naozaj príliš. Keď sa kocúr cíti pod psa, znamená to, že čosi je na figu. Smutne hrabol chvostom a oddával sa svojej depresii. A Bingo mal skutočne dôvod byť v depresii, veď posúďte sami.Pokiaľ si dobre pamätal (na svoju pamäť sa Bingo veru spoliehať veľmi nemohol, nakoniec bol len kocúr, a keďže bežného domáceho kocúra vysoko prevyšoval inteligenciou, v jeho malom mačacom mozgu veľa miesta na spomienky neostávalo), začalo sa to asi pred mesiacom. Vyvaľoval sa vtedy na svojom betónovom chodníku, ktorý bol vždy tak fajn vyhriaty od slnka, sledoval oblaky, ktoré sa ako veľké tučné myši preháňali po oblohe, a počúval záhradu. Jeho záhradu. Nebola to táto záhrada. Nie, bola to jeho záhrada, ktorá bujnela pred jeho domom a nie domom, za ktorým bujnela táto záhrada. Strecha jeho domu presvitala cez koruny ovocných stromov. Pod tou strechou to kypelo životom. Bingo vedel minimálne o dvoch myšacích rodinkách, jednej v pivnici a druhej v komore. Predstavoval si, ako cupitajú po svojich vychodených cestičkách a pritom si myslia, že o nich nevie. Keby mohol, uškrnul by sa. Rád ich nechával v ilúzií bezpečia. Ale raz mu isto vytrávi a potom… Bingo sa zalizol.
V ten deň jeho citlivé uši zachytili rušivý zvuk. Blížilo sa auto. Zavrel oči a modlil sa ku všetkým mačacím bohom, aby len prešlo okolo. Ale neprešlo. Vrzla brána a hrmot motora sa začal nebezpečne približovať. Mal by som zmiznúť, pomyslel si, ale pretože jeho kožuch bol príliš vyhriaty a on príliš lenivý, prinútil sa len ospalo zdvihnúť hlavu. Možno si ma nevšimne, dúfal.
Auto zastavilo niekoľko metrov od neho a motor zhasol. So škrípaním sa otvorili dvere.
A z auta vystúpila Ona.
Kocúr – nevedno odkedy – mal z tej ženskej strach. A kto by nemal? Nakoniec, on bol taký malý a Ona taká veľká. Nikdy ho nepohladkala, miesto toho mala nepríjemný zvyk ďobať ho ukazovákom do čela. Aj vtedy, už-už si myslel, že len prejde okolo a zmizne v dome, no Ona nie. Týči sa nad ním ako šibenica a nepríjemne ostrý ukazovák si robí svoju bolestivú prácu. Au. „Bingo, aha, čo panička pre teba má,“ povedala skrývajúc čosi v hrsti. Niečo v jeho mozgu sa chtiac-nechtiac pohlo a on zrazu stál na nohách. „Popros.“ Nenávidel sa za to, ale nemohol si pomôcť. Postavil sa na zadné labky a prednými zaboxoval do vzduchu. „Dobrý Bingo,“ povedala a hodila mu odmenu. Oňuchal ju a otrávene zamraučal. Hašlerka. A ešte k tomu zabalená. To bola typická Ona. „Nájdi si myš, lenivec.“
Z auta vystúpil ktosi ďalší. Ako kocúr Bingo nevedel veľmi posudzovať ľudí, ale ten muž mu akosi sedel. Bol pekne oblečený, žiadny ošúchaný starý potkan. Na prstoch a zápästí sa mu blyšťalo čosi, čo ľudia volali zlato, a pokiaľ kocúr vedel, zlato malo na ľudí podobný účinok, ako naňho tučná vypasená myš. Hypnotizovalo ich.
„Poď, Herold!“ povedala Ona. „Áno, drahá,“ povedal on a zmizli v dome. Bingo sa pomaly zakrádal za nimi. Ten pán ho celkom zaujal.
„Si celá stuhnutá, urobím ti čaj,“ povedal človek Herold. Bingo napínal uši, takže mu neušiel tichý vzlyk. „Keď ja neviem, Herold,“ plakala. „Zdá sa mi to tak skoro. Nemali by sme to predsa len odvolať?“ Ticho. Zavŕzgala stolička. Herold si vzdychol. „Ja viem, drahá, je to pre teba ťažké. Ale musíš myslieť aj na seba. Si mladá žena, nemôžeš sa o neho starať donekonečna. On… skončil. Je po ňom. Ale ty… ty musíš žiť. Ja…“ Herold nedokončil, zjavne bolo to, čo chcel povedať, príliš ťažké a komplikované. Bingo tomu nerozumel ani za mak.
„Preberali sme to miliónkrát. Ja… milujem ťa, drahá. Chcem si ťa vziať za ženu. Ale s ním… s ním to nepôjde.“
„Ach, Herold,“ povedala plačlivo. Nuda, pomyslel si Bingo. Ach, Herold, ach drahá. Ani trochu nechápal o čom hovoria, takže stratil záujem. Pokojne si môžu achkať do rána. Jeho uši zachytili iný zvuk. Tiché, monotónne pípanie. Ihneď sa mu naježili fúzy. Myš. V dome. Na poschodí. Aká drzosť, len tak svojvoľne si pišťať po dome! Bingo vyskočil na schody a v momente bol na vo veľkej hale. Vrhol sa za obrovský črepník v rohu, precupotal ku dverám izby a opatrne nazrel dnu. Myš si spokojne pípala ďalej. Píp-píp. Bingo vyceril zuby a vystrčil pazúriky. Nastražil uši. Na posteli! Hnusoba, vyvaľuje sa na posteli, žerie orech a spokojne si pritom vykrikuje na celý dom. No počkaj!
Bingo skočil. Mäkko dopadol na prikrývky pripravený zasadiť smrteľný úder. No len čo sa rozhliadol po svojej koristi, zmeravel. Chvíľu sa ešte nechápavo obzeral, lenže myš nikde. Že by mu stihla ubziknúť? To sotva. Tak kde potom do pekla… Bingo si zrazu uvedomil, že nestojí na matraci. Jeho ostré pazúriky sa zarývali do bielej plachty prehodenej cez hrudník muža. V miestach, kde plachtu prebodol, sa zjavili červené bodky. Cítil, ako sa mu od strachu ježia chlpy na chrbte. Už-už chcel utiecť, keď si uvedomil, že muž sa nehýbe. Muž spí. Bingo prekonal strach a vyhupol sa na mužove prsia, tentoraz si však dával pozor, aby mal pazúriky bezpečne schované v tlapkách. Muž naozaj spal. Jeho tvár bola bledá ako plachta, jeho dych plytký ako kaluž na chodníku. Vedľa jeho hlavy stál hranatý prístroj a vydával zvuk, ktorý si Bingo pomýlil s myšacou rečou. Píp-píp. Píp-píp. Oňuchal mužovi tvár. Cítil pot a slzy, strach a bolesť. Cítil smrť chodiť okolo ako hladnú líšku. Zrazu muž otvoril oči. Na krátky moment zachytili Bingov pohľad a s kocúrom sa zatočil svet. Padám, uvedomil si. Inštinktívne vystrelil pazúry. Muž otvoril ústa, ale nevydal ani hláska. Jeho oči sa opäť zavreli. To už však kocúra nezaujímalo. Zoskočil z postele a trielil dolu schodmi, srdiečko mu pri tom búchalo ako medený zvonček.
Niekde na poslednom schode dostal náhle pocit, že určité veci začínajú dávať zmysel.
Než stihol dobehnúť do kuchyne, otvorili sa vchodové dvere. Stál v nich muž v bielom plášti, za ním sa týčila Ona a Herold. Ich tváre žiarili odhodlaním. Bez toho, aby mu venovali pohľad, vydali sa nahor. Nie! chcel zakričať, ale vydal len zúfalé mraučanie. On žije! zvolal, ale nerozumeli mu. Už zmizli v izbe, z ktorej sa ozývalo tiché píp-píp. Musí tomu zabrániť, rozhodol sa. Nemôže ich to nechať urobiť. Vyskákal späť na poschodie a vbehol do izby. Privítalo ho však ticho. Vlastne nie. Len pípanie sa akosi zmenilo. Už to bolo len dlhé píp, zvuk, ktorý by žiadna myš na svete nevydala. Prišiel som neskoro, uvedomil si.
Prišiel som neskoro, dumal Bingo v záhrade, ktorá nebola pred domom, ale za domom. Nezachránil som ho a nezachránil som ani svoj dom.
Veru, Bingo sa už mesiac snažil osvojiť si nový domov, ale akosi sa mu nedarilo. Príliš veľa cudzích pachov, zvláštnych miest. A myši! Vysmievali sa mu. Poznali dom lepšie ako on a tak si tam robili, čo chceli. Nech sa snažil ako chcel, vždy mu ubzikli nejakou tajnou cestičkou. Ach.
Aspoň že Ona bola spokojná. Dom bol obrovský, dokonca v ňom bol aj bazén. Prechádzala sa po ňom ako kráľovná. Dokonca mala nové auto. Toto už tak hrozne nevrčalo a dvere mu neškrípali. Nepamätal si, že by od tej udalosti vyronila jednu slzu. Pravda, Bingo sa nemohol spoliehať na svoju pamäť. Bol predsa len obyčajným, i keď nadpriemerne inteligentným kocúrom.
„Ahoj,“ povedal hlas. Bingo sa strhol. Kto to naňho hovorí? Z krovia vyliezol kocúr so sivým kožuchom. „Smiem si prisadnúť?“
„Nuž,“ začal Bingo. Nebol zvyknutý na návštevy. „Prisadni, ak chceš. Volám sa Bingo. A hneď na začiatku ťa chcem upozorniť, že toto je môj dom.“
„Na začiatku čoho?“ povedal cudzinec.
„Nuž…“ To veru Bingo nevedel.
„A navyše, toto nie je tvoj dom.“
Striaslo ho. Ako to ten prišelec tak rýchlo zistil?
„A koho teda? Nebodaj tvoj?“
„Hej.“
Vystrčil pazúriky. „Počkaj, kamarát. V živote som ťa tu nevidel a chceš mi nahovoriť, že si tu doma?“
„Hej.“ Cudzinec sa natiahol a spokojne zívol. Naozaj sa správa, akoby bol doma, pomyslel si Bingo. „Ako sa voláš?“
„Sandži.“
„Dobre, Sandži. Vymyslel som, ako prídeme na to, komu dom patrí.“
„Vrav.“
„Kto chytí ako prvý myš, stáva sa pánom domu, platí?“
„Platí.“
„Chceš náskok?“
„Nenamýšľaj si.“
„Štart!“ Rozbehli sa smerom k domu. Bingo schválne zaostal, aby sledoval, ako si bude Sandži počínať. Musel uznať, že na cudzinca sa tu vyznal celkom dobre. Okamžite našiel zadný vchod a zamieril do kuchyne. Chyba, kamarát, pomyslel si. Najlepšie kusy sú v pivnici. Napriek tomu stále bežal za ním. Sandži vymietol rohy a keď nenašiel žiadnu myš, vbehol do obývačky. Nakoniec to ešte bude celkom dobrá zábava. Bingo sa zastavil medzi dverami a sledoval Sandžiho márny lov. Vtom cudzinec zamrzol uprostred pohybu, uši nastražené, oči dokorán.
„Tá je moja,“ zamiaukal a vyrazil z obývačky na poschodie. To už aj Bingo začul ten piskot. Bol Sandžimu v tesnom závese. „Je moja,“ reval Sandži radostne. „Nenamýšľaj si,“ odpovedal mu Bingo. Počul pípanie už celkom jasne. Ešte pár skokov…
Na poslednom schode zastal. Videl ako Sandži vbehol cez pootvorené dvere do izby. Potom nastalo ticho. Domom sa ozývalo len monotónne píp-píp. Nemalo zmysel sa hnať ďalej. Napadla ho zvláštna myšlienka. Kedy vlastne naposledy videl človeka Herolda? Nevedel si spomenúť. Včera, predvčerom? Cítil, ako mu tŕpnu labky. Spomenul si na tvár muža, ktorého nestihol zachrániť, na jeho pohľad, hlboký a prázdny ako vyschnutá studňa. Možno by mal Sandžiho nechať, nech sa v takej studni utopí. Možno by sa tým preňho všetko vyriešilo. Možno by sa vrátilo všetko do starých koľaji. Pre Sandžiho, nie preňho, pre Binga. Preňho už bolo neskoro.
Sandži vyšiel z dverí. Vyzeral akosi skleslo. Ničomu nerozumieš, pomyslel si Bingo. A to je dobre.
„Poď,“ povedal a pribehol k sivému kocúrovi. „Ukážem ti, kde sa schovávajú, potvory.“
„Kto?“ nechápal Sandži.
„Predsa myši. Nakoniec, môžeme ich chytať spoločne.“
Nakoniec, pomyslel si v duchu, za nejaký čas sa možno opäť budeme sťahovať. A bude nás viac. Musíme sa teda naučiť spolupracovať, no nie?