Ohnivé pero

Post Mortem

Čafte!

Tomáš Hrábek mi poslal sympatickú poviedočku s motívom stretu pozemšťanov s mimozemšťanmi. Čistokrvné, vážne, vypointované scifíčko. Také, ako má byť.

A čo autor samotný? Nech o sebe tradične niečo povie sám… v tretej osobe:

„Autor sa narodil a žije v meste Kežmarok. V sladkých časoch detskej nevinnosti sa pokúšal o tvorbu poézie, ale neskôr, po zoznámení sa s velikánmi sci-fi ako P. K. Dickom alebo Stanislavom Lemom presedlal na fantastickú prózu. Inšpiráciu pre svoju tvorbu čerpá najmä z klasického rocku, poprípade vykráda a nenápadne mení staršie a dávno zabudnuté diela iných autorov. Odmieta spoločnosť nižších foriem života a pohybuje sa výhradne vo vysokých kruhoch. Vo svojom živote sa mu už dvakrát podarilo dostať nejakú postkomunistickú zem spod útlaku vládnucej triedy. Spolupracoval na hudobných projektoch ako Sucho v hube alebo Rušivý element, je spoluautorom scenára k filmu Mrázik 2 a momentálne vyvíja počítačovú hru s názvom Invalid Arena.“

mišo jedinák

Post mortem

Tomáš Hrábek

Steve Underwood bol vrece kostí. Uzol nervov, litre krvi, masa trasúcich sa svalov podliehajúcich gravitácii. Strnulý pohľad upretý kamsi do neznáma. Kus priestoru vyplnený bezvládnym telom visiacim vo vzduchu. A guľka. Malý strieborný náboj raziaci si cestu vzduchom k jeho hlave. Rozpálená hlaveň revolvera. Výkriky hrôzy letiace smerom k nemu. A guľka. Zarývajúca sa do jeho kože, hľadajúca najmenšie medzierky v tomto vreci kostí. A posledné myšlienky Steva Underwooda na jeho končiaci život.

„Je tam niekto?“ zakričal Steve, vtedy ešte sedemročný. Malé, nevinné dieťa. Neuvedomoval si, akú rolu raz bude hrať v budúcnosti ľudstva. Pozrel sa smerom do jaskyne. Bola tam tma a strašný smrad. Automaticky si zakryl nos a zafučal do rukávu. Z prenikavého puchu sa mu začal dvíhať žalúdok a zápästím si vytrel slziace oči. Vošiel hlbšie. Niekde by to tu malo byť… Ešte zopár metrov… Nemohlo to ujsť ďaleko… Sledoval stopy, ktoré to zanechávalo na ílovitom povrchu v jaskyni. Tam, kde sa teraz nachádzal, už nebolo takmer žiadne svetlo, no ani si to veľmi neuvedomoval. Videl v tme. Nikdy o tom nikomu nepovedal, lebo si myslel, že je to úplne normálne. Vôbec netušil, že je výnimočný. Začul nejaký škrípavý zvuk. Našľapoval pomaly, snažil sa chodiť čo najtichšie. Vtedy to zbadal. Zvíjalo sa to na zemi. Hlavu si to zakrývalo končatinami a vydávalo to plačlivé zvuky. Nebol to človek. Nebolo to ani zviera. Utekalo to pred Stevom. Snažilo sa to pred ním ukryť, no nemalo kam. Steve podišiel bližšie k tej veci. Nebál sa, lebo cítil, že tá vec sa bojí jeho. „Kto si?“ opýtal sa. Nedostalo sa mu zrozumiteľnej odpovedi. Tiché zavýjanie odrazu prestalo. Steve natiahol ruku a dotkol sa toho tvora. Bol mŕtvy.

Kto tvrdí, že vrece kostí nemôže mať vlastné myšlienky? Kto tvrdí, že aj obyčajná ľudská bytosť, ktorej život sa nenávratne chýli ku blízkemu koncu, nemôže mať vlastné myšlienky? Steve Underwood, ktorého telo sa nachádzalo kdesi na rozhraní života a smrti, by o tom vedel rozprávať. Keby mohol. Zamrznutý na bode, kde je čas pretiahnutý do nekonečna, sám so svojimi myšlienkami. A guľkou. Zarývajúcou sa do jeho kože, hľadajúcou najmenšie medzierky v tomto vreci kostí. V ňom. V Stevovi Underwoodovi, mysliacom na posledné okamihy svojej existencie.

Steve vošiel do histórie ľudstva ako chlapec, ktorý ako prvý zabil Votrelca. Nikto nevedel, ako sa mu to podarilo. Nedokázali to ani ozbrojení vojaci, nedokázali to ani zbrane hromadného ničenia. Dokázal to sedemročný chlapec, a nikto nevedel prísť na to, ako to urobil. Noviny celého sveta boli zaplnené informáciami o tomto výnimočnom dieťati, ktoré bolo dôkazom, že Votrelci nie sú nesmrteľní. Najhoršie na tom všetkom bolo, že ani samotný Steve nevedel, prečo v ten deň Votrelec zomrel a či to bolo jeho pričinením. Steve, teraz už deväťročný, sedel v temnej miestnosti v spoločnosti zvláštnych chlapíkov v bielych plášťoch. Bol tu už azda po stýkrát. Stále sa ho pýtali na to isté, no nikto mu nevedel vysvetliť, prečo vidí v tme, ako je možné, že zabil toho Votrelca, alebo prečo dokáže predpovedať, aké obrázky sa zjavujú na monitore počítača, ku ktorému je otočený chrbtom. Všetky tieto veci fascinovali vedcov okolo neho, no jeho to až tak netrápilo. Chcel by vidieť slnko. Chcel by sa konečne nadýchať čerstvého vzduchu. Chcel by vedieť, prečo ho v ten deň, keď vošiel do jaskyne, zobrali od rodičov a strčili do tohto podzemného laboratória, kde na ňom robili všemožné pokusy. Chcel by vedieť, prečo z neho zrobili pokusného králika.

Steve Underwood, vrece kostí, sa nemohol ani pohnúť. Uvedomoval si nekonečnosť tohto okamihu, ktorý práve nastal. Akoby všetko okolo neho prestalo existovať. Vytvoril si svoj vlastný, alternatívny vesmír, kde existoval len on a guľka, zarývajúca sa do jeho čela. A horúca hlaveň, z ktorej guľka vyletela. Vrece kostí, ponorené v oceáne smrti, neschopné pohybu, neschopné vyhnúť sa zrážke so strieborným nábojom, ktorý ho definitívne utopí. Je možné, aby vedelo vrece kostí premýšľať? Môže byť človek uväznený v nekonečnom okamihu jeho smrti a zároveň premýšľať?

Pätnásťročný chlapec, ktorého tu každý oslovoval priezviskom, stál pri dverách a obzeral sa. Jeho nadmerne vyvinutý sluch nezachytil kroky nikoho z oboch koncov chodby, a tak mohol pokojne odpočúvať, čo sa deje v miestnosti za dverami. Boli tam dva hlasy, jeden ženský a jeden mužský. Ten mužský sa strašne rozkrikoval, a to nerobilo Stevovmu sluchu dobre. Počul doslova každú slinku z úst muža, ktorá dopadla na podlahu. „Musíme ho použiť! Je už dostatočne starý!“ Jednoznačne hovorili o ňom. Ženský hlas začal namietať. „Predsa len, ešte stále sme neobjavili všetky jeho schopnosti. Stále sa vyvíja. Je to neuveriteľné. Vynikajúca zbraň proti Votrelcom. Pamätáš sa na to, čo nasledovalo po smrti prvého z nich? Keď ho zabil Steve? V tej jaskyni? Tá vesmírna háveď sa stiahla! Pamätáš sa na to? Steve im dal jasne najavo, že nie sú nezraniteľní…“ „Bol to zázrak. Keby sa nebol objavil on, bolo by už azda po nás. To hej. Lenže opäť sa začínajú rozťahovať, Marge. A Steve už nie je jediný psionik na Zemi. Akoby nás príroda chcela zachrániť, začalo sa rodiť neskutočné množstvo detí so psionickými schopnosťami… Už nemôžeme čakať. Mali by sme ho poslať do boja. Odvtedy, čo k nám prišiel, nebol na povrchu. Chránili sme ho pred nimi, vychovávali sme ho. Pripravovali sme ho na boj. Teraz prišiel jeho čas. Ak by náhodou niečo nevyšlo, máme tu kopy ďalších psionikov…“ Steve prestal načúvať. Na konci chodby zreteľne začul kroky. Otočil sa od dverí a vydal sa smerom do svojej izby. Bol ideálnou zbraňou v boji proti Votrelcom. Vedel to. A bol šťastný, že ho konečne pošlú bojovať. Konečne uvidí slnko, konečne sa nadýcha aj iného vzduchu ako toho zatuchnutého z atómového krytu…

Vrece kostí už nevydávalo nijaké zvuky. Vzduch vibroval, ale len hlasmi z druhého konca letiskovej haly, v ktorej sa Steve Underwood nachádzal, keď ešte čas nebol natiahnutý do nekonečna. Guľka sa zavŕtavala čoraz hlbšie, chystala sa roztrieštiť jeho lebku na miliardy malých kúskov. Bol tam len on. A tá guľka. A úsmev toho človeka, ktorý ho poslal na druhý svet. Čosi natiahlo poslednú chvíľu v Stevovom živote na konštrukciu nekonečna – a fungovalo to. Bolo to ako natiahnuť milimetrový kúsok gumy na celý svet. Všetko vyzeralo neskutočne spomalené, a vrece kostí jasne vnímalo všetky pohyby vzduchu okolo neho.

Steve Underwood bol asi najšikovnejším bojovníkom proti Votrelcom na svete. Čosi duchovné v jeho vnútri vyžarovalo okolo seba takú energiu, že všetci Votrelci radšej zomierali sami, akoby mali okúsiť smrť zapríčinenú jeho neskutočnou silou. Mal tridsať rokov, keď sa to všetko zomlelo. Mal presne tridsať rokov, keď ho zavolali do letiskovej haly, v ktorej dvaja Votrelci pozabíjali vyše sto ľudí. Steve neznášal Votrelcov, boli ako paraziti. Zničili si svoj vlastný svet, a tak sa rozhodli obsadiť iný. Vybrali si nesprávny. Mali len jeden pokus a ten spackali. Technologicky boli na tom o čosi lepšie ako ľudia, no ich duševná sila bola vyhnitá od základov. Stačil na nich trochu zdatnejší psionik a nemali šancu. A psionikov si všetci ľudia vážili. Škoda, že zomierali takí mladí, duševne úplne vyčerpaní. No Steve Underwood bol výnimočný aj v tomto ohľade. Teoreticky mal byť už desať rokov mŕtvy, no prakticky sa ešte nikdy necítil tak dobre. Vždy, keď mal pred sebou nejakého Votrelca, spomenul si na deň, keď zabil svojho prvého. Vtedy ešte nevedel, ako to urobil. Dnes mal vo všetkom jasno. Hľadel do trojice zelených votreleckých očí, v ktorých sa zračil strach a beznádej. Votrelec ležal za pokladňou, okolo neho sa povaľovali krvavé mŕtvoly ľudí, ktorí sa stali jeho obeťami. Steve si začal čítať jeho myšlienky. Boli veľmi chaotické, nedokázal sa v nich orientovať. Tak ako vždy. Usmial sa. Votrelcov strach bol taký silný, že sa usmievali aj ľudia, ktorí stáli za Stevom. O chvíľu už pred nimi ležala len mŕtvola mimozemšťana, ktorý sa rozhodol ukončiť svoj život dobrovoľne. Steva zaplnil pocit spokojnosti. „Tak a kde máme druhého?“ opýtal sa, ešte stále chrbtom otočený ku svojim kolegom. Natiahol si kožené rukavice a zápästím si vytrel slzy zo svojich očí. To robil ten hnusný, štipľavý smrad, ktorý sa z Votrelcov šíril. Ani za tie roky si naň nedokázal zvyknúť. S úsmevom sa otočil a s prekvapením zistil, že hľadí do hlavne revolvera. „Roger, čo to stváraš…?“

Steve Underwood už nebol vrece kostí. Bola to mŕtvola s roztrieštenou lebkou, ležiaca na podlahe. Čas už opäť bežal normálne. Čas vlastne stále bežal normálne, to len Steve, vrece kostí, sa nedokázal rozlúčiť so životom. Ani jeho vrah, človek zmanipulovaný Votrelcom, už nebol vrece kostí. Na rozdiel od Steva, on sa so životom rozlúčil veľmi rýchlo. Strelou do spánku. Všetko sa odohralo tak rýchlo, že ostatní členovia tímu ani nestihli zareagovať. Roger Abt, dlhoročný Stevov priateľ, nekonal z vlastnej vôle. Bol ovládaný. Keďže Votrelecká civilizácia postupne vymierala, príroda urobila nečakaný krok. Rozhodla sa ju, nevedno prečo, zachrániť. Úplne nečakane sa začali rodiť Votrelci so zvláštnymi schopnosťami. Psionici. Jeden z nich sa nachádzal v letiskovej hale a videl umrieť svojho priateľa. Rozhodol sa zachrániť svoj život, a prinútil teda nejakého chlapa so zbraňou zastreliť toho psionika, ktorý jediný ho mohol zabiť. Potom ho prinútil spáchať samovraždu. Kdesi v útrobách votreleckého mozgu sa vyskytol dosiaľ nepoznaný pocit. Šťastie. Votrelec vybehol z letiskovej haly. Unikal v spŕške guliek, ktoré ho zasahovali, no nespôsobovali mu nejaké výraznejšie zranenia. Kým tu bude on, ľudia nebudú mať šancu vojnu vyhrať. Roztiahol krídla a v západe slnka vzlietol smerom k Rutherfordským jaskynným komplexom. Toto mu jeho kolegovia neuveria…


23. októbra 2006
Michal Jedinák