Ohnivé pero

Hra

Ahojte!

Dnes sa vám predstaví autor s pseudonymom Marcus. Jeho poviedka nie je hravá iba kvôli názvu, ale aj kvôli Marcusovej záľube vo viacnásobných vetných členoch. Ako mi prezradil, nie je to náhoda, ale zámer.

„Nikdy som veľa nečítal a už vôbec nepísal nič hodnotné. Všetko to zmenil 3. ročník na strednej škole, kde sme sa s kamarátom stavili o to, kto napíše lepšiu poviedku. (Vyhral ale o to nejde.) Krátko nato prišla zdrvujúca kritika, po ktorej som rok a pol zo seba nedostal ani riadok. Potom prišiel opäť zlom a od tej chvíle prakticky píšem v kuse.

Nikdy som o sebe nepovedal že viem písať, a tak skoro to o sebe ani nepoviem. Jediné, čo hovorím je, že sa snažím písať a stále sa zlepšovať. Raz sa možno splní sen aj mne…“

Toľko skromné predstavenie sa. Zahrajte sa s nami!

mišo jedinák

Hra

Marcus

Oheň horel jasným plameňom, olizoval drevo, pohlcoval, rozkladal, bral mu život. Dlhé tiene odskakovali spred ich jasu. Steny krbu boli sýto čierne, čierne ako obsidián, noc, ako prázdne miesto medzi hviezdami. Krbová rímsa bola z mramoru, bieleho, tvrdého, nepoddajného, vytvarovaného do podoby divej ruže ovíjajúcej sa okolo kameňa. Ostne lemovali stonky, miestami prerušené pukom nevykvitnutej ruže. Tŕne ostré, obranne, ako britva, chránili stonku, nie však kvet. Ruža si chráni to najdôležitejšie: život. Stonka bez kvetu prežije, po čase vykvitne nový, ale kvet bez stonky zanikne.

Miestnosťou sa ozvalo mierne vzdychnutie. Pri drevenom stolíku sedeli dve postavy, zamyslené, znudené, zamýšľajúce sa nad fádnosťou žitia, bytia, existencie. Na stole bola šachovnica, obyčajná, figúrky však boli iné. Diabli s horiacim mečom v pazúroch na jednej, anjeli so štítom a mečom na strane druhej. Diablov obklopoval jasný plameň, na prvý pohľad však mali nevýhodu. Meč bez štítu, útok bez obrany, agresor istý si svojou silou, však bez obrany pravdepodobne prehrá. Okolo anjelov žiarila matná aura čistoty? Dobra?

Za pešiakmi stáli dvaja jazdci na drakoch, oproti nim anjeli na okrídlených levoch, mierne mávajúcich krídlami, udržujúc stálu výšku nad podkladom.. Vrhači ohňa na jednej a ako ich dvojičky, dobro(?), anjeli s bleskom v ruke na strane druhej. V strede stál Diabol? Satan? Lucifer? Čert? Miesto vedľa neho bolo však prázdne. Na strane druhej bol Boh? Mesiáš? Spasiteľ? Keďže rovnováha musí byť zachovaná, miesto vedľa neho bolo takisto voľné. Všetky štyri rohy boli vyrezané.

Na strane dobra(?) sedel útly, starý, šedivý, vráskavý, s príjemným výzorom a aurou muž. Oproti nemu bola postava v čiernom plášti. Muž luskol prstami a miestnosťou sa ozval hrom nasledovaný bleskom. Pred krbom stál muž.

Stredné roky, hnedé vlasy, guľatá tvár, silné okuliare a na krku zlatý kríž. Stál, prekvapený, zaskočený, šokovaný, neschopný utekať a predsa rozhodnutý bežať. Starý muž sediaci pri šachovnici mu kývol. „Mladík“ pristúpil, s nemým úžasom hľadel na starca. Túžba, radosť, pýcha, strach sa mu hnali hlavou až napokon riekol: „Pane Bože“. Pod čiernou kapucňou zaiskrili oči? Prebehol úsmev? Starý muž sa opýtal: „Na koho strane si“? Muž si akoby až teraz všimol šachovnicu a postavu v čiernom.

Hrôza, zdesenie, pohŕdanie, strach, odpor. Keby sa nebál večného zatratenia, odpľul by si.

„Som na strane dobra!“ Hrdosť, pýcha, zadosťučineni­e, viera.

„Vyber si stranu“, zopakoval starý muž.

„Som na strane anjelov!“

Sivovlasý luskol prstami, blesk, muž zmizol a zaplnil voľné miesto na šachovnici. Ruka v plášti sa zdvihla a napodobnila prstami gesto starca. Z krbu vyšľahli plamene, keď sa stiahli, stála tam žena v čiernom, vlasy, pery, očné tiene čierne. Tričko, na ňom ohnivý znak satanizmu s diablovou(?) rohatou hlavou uprostred. Sukňa, kanady čierne. Pozrela sa na postavu v plášti a padla na kolená. Úcta, túžba, autorita, menejcennosť.

„Som ti k službám, Pán môj“.

Oči jej nesmelo vzhliadli. Bázeň, láska, oddanosť, vernosť, pokora. Prsty luskli, oheň ženu pohltil. Obsadila svoje miesto na šachovnici.

Postava v čiernom stiahla kapucňu, jemné svetlé vlasy jej lemovali krásnu zamatovú tvár, oči, dva jasné smaragdy, zažiarili, zmyselné plné krvavé pery sa zvlnili do úsmevu.

„Ako rád by som ťa pretiahol,“ povzdychol si šedivý muž.

Žena sa pousmiala: „Je načase hrať“.

Obaja sa dotkli vyrezaných častí šachovnice, moc, sila, dobro, zlo, blesk a oheň sa spojili v jedno.

Ticho.

Všetko bolo ako predtým, teda skoro všetko.

Na mieste anjelov stáli démoni, na strane diablov anjeli.

Starý muž sa smial, tvrdo, hrdelne, neľudsky, zmenil sa, nie výzorovo. Aura bola iná, zlo, smrť, temnota. Žena sa tiež smiala. Dobro, život, raj.

Rovnováha je zachovaná. Každý mal na svojej strane kus dobra a zla. Muž trpel v pekelných mukách, strach, bolesť, bezmocnosť, za to, že sa upísal bohu. Vybral si zlú stranu.

Dievča – strach, beznádej – trpela za životné hriechy, za to, že zapredala svoju dušu diablovi.

Vybrala si zlú stranu.

Rovnováha je zachovaná.


16. októbra 2006
Michal Jedinák