Ohnivé pero

Piatok trinásteho II

Vydarený deň, ľudkovia!

Rubrika Ohnivé pero sa prvýkrát objavila na stránkach Fantázie 13. januára 2006. V piatok. S poviedkou Piatok trinásteho.

Čas si frčí, ignorujúc naše snahy spomaliť ho, a máme tu ďalší piatok trinásteho.

A ďalší Piatok trinásteho. Od toho istého autora (ehm… mňa), len s rímskou dvojkou na konci.

mišo jedinák

Piatok trinásteho II

Adam nastúpil na Alexyho do autobusu číslo osemdesiat tri. V Auparku ho čakali kamaráti, tušil, že domov sa tak skoro nedostane. Spolu s ním nastúpila aj približne tridsaťročná atraktívna brunetka, ktorej výstrih skropený kvapôčkami potu ho zaujal už na zastávke. Brunetka si sadla do vedľajšieho radu o päť sedadiel pred neho, takže Adam mal cez uličku dobrý výhľad na príjemnú krivku jej šije a čiastočný profil. Pomyslel si, že cesta mu takto ubehne rýchlejšie.

Na Švantnerovej sa osemdesiattrojka zaplnila robotníkmi s lopatami. Pracovali na oprave koľajníc; premávka električiek v Dúbravke bola dočasne odstavená. Robotníkov zvyčajne odvážal pracovný autobus, ale dnes sa buď pokazil, alebo sa chlapom nechcelo čakať. Veď bol piatok popoludní a slnko pálilo akoby to malo byť jeho posledné leto. Chlapi obsadili všetky voľné sedadlá a tí, ktorým sa neušlo, stáli. Boli svalnatí, dočervena opálení a špinaví. Drzo sa tlačili na spolucestujúcich, hlučne sa smiali na oplzlých vtipoch, nadávali na politiku, komentovali proporcie žien kráčajúcich po chodníku. Adam musel nakláňať hlavu, aby pomedzi nich videl na brunetku.

Zastávka Damborského je iba pár sto metrov od Švantnerovej, no pre časť cestujúcich to bola maximálna vzdialenosť, ktorú boli ochotní stráviť v spoločnosti robotníkov. Keď naviac uvideli, že ďalšia početná várka čaká na zastávke, nahrnuli sa ku dverám a len čo ich šofér otvoril, povyskakovali na rozpálený asfalt. Brunetka urobila pohyb, akoby chcela nasledovať ostatných, ale niečo jej v tom zabránilo.

Autobus sa pohol. Stojaci chlapi Adamovi úplne zakryli výhľad na ženu. Znechutene zapichol pohľad do okna a snažil sa bokom odtiahnuť od robotníka sediaceho vedľa neho. Bol to rozložitý počerný chlap s chumáčom zlepených vlasov na hlave. Pod nosom sa mu krútili dalíovské fúziky, zuby mal čierne, akoby nimi preosieval mak, a keď otvoril ústa, do Adama sa oprel pach klobásy s cibuľou taký hustý, že by ho mohli baliť do sáčkov a predávať po osemnásť korún za kus.

„Ďaleko?“ zachrchlal chlap smerom k Adamovi.

„Ani nie,“ odpovedal Adam a usiloval sa zadržiavať dych.

„Svinské teplo,“ zdôveril sa mu robotník a voľnou rukou sa plesol po stehne (keby tam mal orech, rozdrví ho na kašu, pomyslel si s hrôzou Adam). V druhej zvieral rukoväť lopaty. Z hliny, ktorou bola lopata obalená, trčal kúsok preseknutého červíka a zmietal sa ako šaman privolávajúci dážď. Chlap si všimol Adamov pohľad, zapichol do červa mäsitý prst a vyceril pokazený chrup. Živočích sa prudšie zazmietal.

Adam odvrátil hlavu a pokúsil sa aspoň na chvíľu zazrieť brunetku. Márne. Okolo miesta, kde sedela, sa vytvorila hustejšia skupinka robotníkov. Zdalo sa, že jej niečo hovoria, ale Adam to pre hluk nemohol počuť. Tí, čo boli k žene najbližšie, sa skláňali k jej sedadlu. Adamovi prebehlo hlavou, že keby sa ju teraz rozhodli znásilniť, nemala by proti nim šancu. Pochyboval, že by sa jej potom niektorého z nich podarilo identifikovať. V montérkach a prepotených tričkách vyzerali všetci rovnako: zaprášení, chlpatí a zapáchajúci.

Autobus minul zastávku Lipského, na ktorej sa nikto neodvážil nastúpiť, a šplhal sa do kopca, kde sa stará cesta napájala na novú a ohýbala sa okolo rozostavaného mosta. Adama upútal dlhovlasý robotník, ktorý sa nakláňal okolo ochranného skla k vodičovi. Niečo mu hovoril – najprv s úsmevom, potom zlostne. Konverzáciu ukončil tresnutím lopaty o sklo, ktoré sa s cvendžaním zachvelo.

Iný zvuk prinútil Adama vrátiť pohľad k skupinke okolo brunetky. Zdalo sa mu to, alebo sa naozaj pokúsila vykríknuť, kým ju čiasi ruka neumlčala? Robotníci sa primkli tesnejšie k sebe. Vzduchom sa mihla lopata. Tupý úder zanikol v zmäti hlasov.

Adam sa rozochvene obzrel okolo seba. Ak nerátal robotníkov, okrem neho boli v autobuse ešte asi piati cestujúci. Všetci do jedného už zrejme ľutovali, že nevystúpili. Vedľa sediaci hromotĺk upieral na Adama drobné očká, posiate krvavočervenými žilkami.

Na križovatke pri Tescu zastal vedľa autobusu dvojtonový čierny džíp. Robotníci sa nahrnuli k oknám a za skandovania „kurvy mafiánske!“ mlátili náradím do skiel. Vyholení mladíci sediaci v džípe vyzerali ako nafukovací golemovia, z ktorých niekto vypustil vzduch. Chlapi v montérkach im očividne naháňali strach.

Naskočila zelená. Čierny džíp vyrazil, akoby viezol partiu rodiacich žien. Nálada v autobuse stúpala. Skupinka okolo brunetky sa uvoľnila. Adam na okamih celkom jasne uvidel jej sedadlo, ale žena tam nebola. Spomenul si na mihajúcu sa lopatu a pot na chrbte mu stuhol na ľadový tobogan. Kútikom oka pozoroval zvíjajúceho sa červa pod tučným prstom spolusediaceho.

Na Mokrohájskej nestáli. Dôvodom bol dlhovlasý robotník, ktorý svoju lopatu prestrčil popri ochrannom skle k šoférovej hlave.

„Dovolíte? Budem vystupovať,“ povedal Adam roztraseným hlasom hromotĺkovi a začal sa dvíhať.

„Ešte máš dosť času,“ ovanula ho bodrá informácia zabalená do klobásového zápachu a robotník ho pohybom, v ktorom nebolo ani stopy po námahe, zarazil späť do sedadla.

Autobus mal pokračovať rovno na Patrónku, no na križovatke kúsok pred zastávkou vozidlo náhle prudko pribrzdilo a zabočilo doľava na cestu k Železnej studienke – smerom do lesov, von z Bratislavy. Dlhovlasý robotník sa spokojne škeril.

Adam sa pokúšal pohľadom vypátrať brunetkino telo. Nezaujímali ho však jej prednosti.

Robotníci v najbližšom okolí sa ako na povel začali tisnúť smerom k Adamovi. Adam sa pokúšal prilepiť k oknu. Autobus za sebou nechal posledné budovy. Ďalej bol už len les a jazerá. V tejto horúčave sa tam určite motalo množstvo ľudí, ale Adam bol presvedčený, že autobus má namierené ďalej – oveľa hlbšie do lesa.

Naoko bezstarostne vytiahol z vrecka mobilný telefón. Spolusediaci mu ho posmešne vytrhol z ruky a šmaril na podlahu. Plastový obal zachrapčal pod tlakom robotníckych bagančí.

„Za chvíľu sme na konečnej,“ zachripel hromotĺk a objal rukoväť lopaty aj druhou rukou. Ostatné lopaty vyleteli do vzduchu a s rachotom dopadli späť na podlahu. Hore a dole. A ešte raz, rýchlejšie. Polkruh bol čoraz tesnejší. Adam preskakoval pohľadom z jednej tupej tváre na druhú a z lopaty na lopatu. Skončil na zablatenej lopate s trpiacim červom.

Autobus konečne zastavil. Červík definitívne znehybnel.


13. októbra 2006
Michal Jedinák