Ohnivé pero - Tajomstvo tých očí

Čaute nedočkavci!

Ešte sa len týždeň s týždňom stretol a už je tu zase pravidelné Ohnivé pero. Jáj, keby bola taká spoľahlivá aj hromadná doprava, čo?

Ale dosť bolo samozvane vtipných úvodov, radšej sa pozrime, čo nám priniesla elektronická pošta. Priniesla dve tajomstvá: Prvým je poviedka, či skôr jedna z jej postáv. Druhým je autorka.

Elendilka má sedemnásť rokov a je ako správna baba poriadne ukecaná, no našťastie aj upísaná. Čo sa nám na nej bude páčiť v tejto rubrike, je obľuba fantastiky a komiksov. Považuje sa za typickú gymnaziálnu pubertiačku, ktorej ku šťastiu stačí poflakovať sa so svojimi trafenými kamošmi. V učení je to takmer potterovská Hermiona, keby jej nohy nepodrážala matika (a komu nepodráža, že?).

A že prečo Elendilka? A že prečo nie? Pre pseudonym sa rozhodla preto, aby sa čitatelia sústredili na jej písmenká a nie na jej osobnosť. Nuž, milá Elendilka, keby sa toho držali poniektoré naše „superstár“, už by sme ich kvílenie mali šťastne z krku :o).

mišo jedinák


Tajomstvo tých očí

Elendilka

Sedeli sme na brehu jazierka a jemné vlnky nám obmývali nohy. Ešte som bola malá a nechápala som, čo sa okolo mňa deje. Mama mala na hlave uviazanú šatku, ale nič jej spod nej nevykúkalo. Nemala žiadne vlasy a len pri mne sedela, objímala ma a plakala mi do vlasov. O pár mesiacov som tam sedela už len sama a plakala len do vlastných dlaní.
  • – –

„Kde si tak dlho?“ netrpezlivo sa opýtal Jozef, len čo som vošla do jeho obchodíku.

„Na Patrónke bola znovu zápcha,“ odvrkla som a postavila sa na svoje obvyklé miesto.

Predstavenie pred pultom sa mohlo začať. Samo vyšiel spoza pultu a spustil obvyklý príhovor: „Nájde sa medzi vami niekto, kto si ma trúfa poraziť?“

Blonďavú parochňu mal zosunutú nabok, čo značilo, že som nemeškala jediná. Spolu s bratom Samuelom predvádzame elfské bojové predstavenia. Čiže šermujeme so zahnutými mečmi a trošku si tým aj privyrábame.

„Ja!“ vykríkla som a efektne som si strhla plášť. Z publika sa ozvalo zarazené mumlanie. Usmiala som sa, viem, že sú šokovaní z toho, že som dievča.

Pustili sme sa do šermu. Nacvičené pohyby striedali pohyby improvizované. Museli sme byť úplne ticho a tváriť sa vznešene, lebo podstatou elfov je byť vznešený.

Desaťminútový boj sa skončil mojím víťazstvom. Prvý raz som porazila svojho brata! Najradšej by som skákala od radosti, ale zasa som sa musela tváriť vznešene. Z publika sa ozval potlesk a my sme sa uklonili. Zrakom som preletela publikum. Zvyčajne odchádzame hneď, ale vtedy boli ovácie obrovské a malý obchodík praskal vo švíkoch.

V hľadisku ma upútal jeden chalan. Bol celý v čiernom a oči mu zakrývala kapucňa. Upútal ma ale tým, že mu nebolo vidno do očí. A predsa som cítila jeho pohľad. Poklonili sme sa ešte raz, ale tajomný chalan tam už nestál.

  • – –

Zaklapla som budík a prevalila sa na druhú stranu.

„Vstávať o pol tretej ráno? Kto to kedy videl,“ zamumlala som. Pozvali nás na Festival fantastickej literatúry do Košíc. Z Blavy je to dosť ďaleko. O hodinu sme aj so Samom a otcom sedeli vo vlaku a dospávali. Prebrala som sa ako prvá. Hodiny ukazovali jedenásť, čo znamenalo, že je čas upraviť sa. Musím sa namaľovať – rýchlo, ale zároveň pútavo. Cieľom je odviesť pozornosť od uší, lebo nie sú špicaté, ako mávajú elfovia. V rohu zrkadla som zazrela chalana v čiernej mikine s kapucňou. Bol mi akýsi povedomý…

  • – –

Tento raz sa súboj skončil Samuelovým víťazstvom, ale ovácie boli obrovské. Hala bola úplne natrieskaná, ale predsa som ho zazrela. Stál v rohu a opäť som pocítila jeho pohľad. Teraz nezmizol. Zišli sme dolu z pódia a trúsili sa v dave sa. Nenápadne som sa pokúšala k nemu priblížiť.

„Ahoj,“ pozdravila som. Ani nezdvihol hlavu a odzdravil. Stáli sme tam a vládlo medzi nami len trápne ticho.

„Už minule som ťa videla v Jozefovom obchode,“ rozhodla som sa zasiahnuť do ticha.

„Je to možné,“ povedal. Bol mi sympatický, aj keď som mu nevidela do očí. Pripadal mi akýsi tajomný, možno ostýchavý.

„Nejdeš na vzduch?“ opýtala som sa. Vlastne som ani nečakala na odpoveď, ale vzala som ho za ruku a už sme sa predierali davom. Cítila som z neho tajomstvo a mala som obrovskú chuť rozlúštiť ho. Vonku sme si sadli na lavičku.

„Počuj, neviem, čo odo mňa chceš, ale rozhodne sa mi to prestáva páčiť,“ tento raz začal on.

„Počkaj,“ zastavila som ho. Zohla som sa k topánkam a vyzula sa. Musím mať na nohách opätky, lebo som od Sama nižšia o dve hlavy. S opätkami len o jednu.

„No, tak ja začnem,“ ani raz sa na mňa nepozrel, len tam sedel s hlavou k zemi a kapucňou na hlave.

„Vtedy v Jozefovom obchode som si ťa prvý raz všimla. Poznám takmer celú klientelu jeho obchodu, ale teba nie. Objavuješ sa tam, kde to najmenej čakám. No vieš, ja len, že ťa nepoznám a chcela som sa iba zoznámiť. Inak, volám sa Lucia,“ zakončila som a neisto sa usmiala.

„To si len to chcela?“ odvrkol a vstal: „mohol som byť ešte v sále.“

„Počúvaj,“ nedala som sa: „nie si nejaký drzý? Nielenže mi ani nepovieš, ako sa voláš, ale ešte k tomu sa s dámou rozprávaš takýmto tónom!“

Otočil sa, odišiel späť do sály. Nechal ma tam sedieť samú.

  • – –

Do konca víkendu sme sa už nevideli. Sedela som vo vlaku a dívala sa von z okna. Otec so Samom boli vo vedľajšom kupé a zhovárali sa s Jozefom a majiteľmi podobných obchodov. Asi dohovárali ďalšie predstavenia.

Dvere kupé sa otvorili a stál v nich ten chalan. Zas mal typickú čiernu mikinu a nebolo mu vidno do očí.

„Vieš,“ nesmelo začal, „chcem sa ti ospravedlniť.“ Vydýchol a sadol si vedľa mňa.

„Strýko počul našu menšiu hádku a povedal mi, aby som sa ospravedlnil. Vraj už nebudeš chcieť prísť vystupovať k nám do obchodu,“ usmial sa. Bolo to zvláštne. Jediné, čo som z neho videla bol práve úsmev a špička nosa.

„To je v pohode,“ odvetila som diplomaticky.

„Kto je vlastne ten tvoj strýko?“ opýtala som sa v snahe udržať priateľskú konverzáciu.

„Jozef ti to nehovoril?“ pri tejto otázke som pokrútila hlavou.

„Odkedy sa moji rodičia rozviedli, bývam s ním. A ozaj, volám sa Efram,“ potriasol mi rukou.

Zhovárali sme sa celou cestou domov a zistila som, že je to celkom milý chalan. Ani raz si nedal dole kapucňu. Cítila som, že to, čo pod ňou skrýva, je viac, ako som schopná pochopiť.

  • – –

Prešli dva mesiace a leto sa nenávratne blížilo. Z jedného festivalu sme s Eframom ušli skôr. Ľudia v autobuse na nás čumeli ako na zjavenie. Veď si to predstavte, baba v elfských šatách zo vzdušného materiálu a chalan s mikinou a takmer celou hlavou v kapucni sa vozia v autobuse. Za tú krátku dobu, čo sme sa poznali, sme si na seba tak zvykli, že si už víkend jeden bez druhého ani nevieme predstaviť. Mala som pocit, že ho mám takmer celého prečítaného, ale zároveň som sa bála, že ho vôbec nepoznám. Moja dôvera k nemu bola veľmi krehká.

„Konečne sme vonku z tej tlačenice,“ zavzdychala som, keď sme obaja kráčali k môjmu jazierku.

Sadli sme si na breh a máčali si nohy v ľadovej vode, rozprávali sa, lebo potrebujeme slová. Nemohli sme si čítať v očiach, lebo on ich predo mnou skrýval.

Akoby uhádol moje myšlienky: „Vieš, čudujem sa, že si záhadu mojich očí prešla bez slova.“

„Sú veci, ktoré nepovieme ani najlepšiemu priateľovi,“ zahovárala som.

Cítila som energiu tej chvíle. Ten pocit, že onedlho uvidím to, čo nik iný. Uvidím, kto sa skrýva za tým hlbokým hlasom.

Prisunul sa bližšie. Načiahla som ruku k tomu kusu látky, čo tvoril jedinú stenu medzi našimi dušami.

A videla som.


11. septembra 2006
Michal Jedinák