Ohnivé pero - Krutá pravda o nebeskom živote

Ahojte!

Tak ako po prázdninách? Zotavení, vykúpaní, opálení? Predpokladám, že odpoveď je „áno, ale nie dosť“. No čo, ľudia sú málokedy spokojní tak akurát. Čoho však nikdy nie je dosť, priatelia, je Ohnivé pero. Po prázdninách sa opäť vracia k týždňovej periodicite a sľubuje aj nové literárne tváre.

Výzva k oživeniu rubriky zabrala a ozvalo sa hneď niekoľko ľudí, o ktorých existencii ste doposiaľ asi nemali potuchy. Ale písanie im ide a nie veru najhoršie.

Prvá nová tvár patrí Dušanovi Šutaríkovi. Keďže ho nepoznám, nechám ho, nech sa predstaví vlastnými slovami:

„Čo sa týka tvorby, najradšej mám humoristickú fantasy, sci-fi, horory a pod. Kvôli mojim „zvláštnym“ záľubám, ktoré zahŕňajú pozeranie všemožných hororov, čítanie úchylných hororových poviedok (tá posledná na vašej stránke je super! – pozn. Dušan má na mysli poviedku Danse Macabre) a pod. ma väčšina ľudí, ktorí majú odvahu sa so mnou rozprávať, považuje za „magora“ :). Pre mňa je to však celkom normálne :). Konkrétne táto poviedka, ktorú som poslal, je vlastne moja prvotina. Zvolil som humoristickú fantasy, ale mám rozpísaných aj niekoľko „ťažko-depresívnych hororov“ :). Tak to by mohlo aj stačiť. Veľmi pekne ďakujem za to, že ste sa rozhodli uverejniť moju poviedku!”

A ja zase ďakujem Dušanovi, že nabral odvahu a prajem mu pevnú vôľu a dobré nápady.

mišo jedinák


Krutá pravda o nebeskom živote

Dušan Šutarík

Tá brána nebola úplne dokonalá. Vlastne nebola vôbec dokonalá. Nevytvárala pocit, že sa jedná o takzvanú „Bránu Nebeskú“, za ktorú sú prijatí všetci poctiví ľudia po skončení pozemského života. Victor si to najprv neuvedomil. Pred bránou stál už najmenej pol druha hodiny, ale jemu sa to zdalo ako roky. Práve, keď sa rozhodoval či zaklopať, alebo dať inak najavo, že by rád vstúpil, sa brána s vŕzganím otvorila. Victora oslepilo prudké svetlo. Prižmúril oči a zbadal nejasné obrysy postavy, ktorá sa k nemu približovala.

„Neboj sa, na to si zvykneš," reagovala postava na Victorovu citlivosť voči silnému svetlu. „Poď za mnou.“

Victor kráčal po ceste vydláždenej zlatými kockami, ale nemal čas obdivovať tú prácu. Cítil, že svetlo oslabuje, a po chvíli videl aj svojho spoločníka, ktorý sa mu pred chvíľou prihováral. Bol to mladý muž s dlhými vlasmi zahalený v obyčajnom odeve, aký sa nosí na Zemi. Jeho božský titul prezrádzala len zlomená svätožiara, nemotorne zalepená sekundovým lepidlom. Anjel zaviedol Victora k miestnosti s mnohými dverami a ukázal na tie s číslom 33.

„Tam ťa čaká,“ prehovoril kovovým hlasom anjel, ktorý túto frázu zrejme opakoval zakaždým, keď zavítal do neba nový návštevník.

Victor sa poďakoval a anjel sa vyparil rovnako rýchlo, ako sa pred chvíľou zjavil. Victor sa zadíval na dvere. Na prvý pohľad na nich nebolo nič neobyčajné – drevené dvere bez najmenšej ozdoby, len s hrdzavou rúčkou a žltou číslicou 33 v strede. Victor sa zhlboka nadýchol a vstúpil.

Miestnosť, v ktorej sa ocitol, bola obyčajná štvorcová miestnosť s tromi dverami. Bol v nej aj malý písací stôl, za ktorým sedela nepríjemne vyzerajúca pani a nahnevane odškrtávala nejaké papiere. Keď k nej Victor podišiel, zdvihla zrak.

„Prajete si?“ spýtala sa navonok príjemným hlasom, ale bolo jasne vidieť, že je jej to rovnako jedno, ako keby vám niekto oznámil, že sa odsťahoval sused, o ktorom ste nevedeli, že tam vôbec býval.

„Mohol by som sa stretnúť…“

„S kým sa chcete stretnúť?“ spýtala sa dezorientovaná recepčná.

Victor jej chcel dať jasne najavo, že myslí Boha.

„No, s vaším najvyšším!“ povedal radostne, lebo si spomenul na správnu frázu.

Recepčná mu podala štítok s číslom. Vojdite do dverí číslo 2 a postavte sa do radu.

Victor mal na jazyku otázku: A čo je za tými zvyšnými dverami?, ale rozhodol sa, že si radšej zahryzne do jazyka. Pozrel sa na štítok. Bolo na ňom číslo 45. Keď vošiel do určených dverí, uvidel mnoho ľudí, ktorí sa tu tlačili a hádali sa, kto bol na mieste skôr a má teda právo ísť k najvyššiemu ako prvý. Ako u nášho lekára, pomyslel si Victor a sadol si vedľa starca bafkajúceho z fajky. Muž si ho najskôr nevšímal, ale nakoniec sa k nemu obrátil.

„Tak, ty si teda ďalší?“ spýtal sa takmer posmešným tónom.

Victor prikývol.

„Vieš, chlapče, škoda, že si povolávajú takých mladých ako si ty," zatiahol starký a potiahol si z fajky.

„Ako ste sa sem dostali?“ nadhodil Victor.

Starec sa naňho pozrel a potom mykol plecom: „Veď som zomrel, né?“

„Myslel som… ako ste zomreli?“

Starký ukázal na fajku a potom precedil cez žltý chrup: „Rakovina.“

„To je mi ľúto,“ povedal Victor, ale starec mávol rukou.

„Ále, tým sa už netráp, ja som prestal pred tridsiatimi rokmi a…“

„Čo? Vy ste tu už tak dlho?“ Victor nedokázal zakryť prekvapenie.

„No, pravdu povediac,“ začal starec pošúchal sa po strnisku, akoby rátal celé storočia, „som tu dlhšie, než žila tvoja matka a jej sestra, a dlhšie, než si žil ty, to ti musí stačiť.“

Victor sa nedal odbiť. „Aké máte číslo?“ spýtal sa.

Starec vytiahol z vrecka ošúchaný štítok. Victor ho prebehol očami.

„Dva? Vy máte číslo dva?“

Starký sa usmial a prikývol. „Vieš, mladý, občas sa stane, že ťa život pekne oklame, ako mňa, ale keď sa dostaneš do neba, je tu tá výhoda, že necítiš hlad a smäd, takže môžeš čakať na ortieľ priamo celé storočia. Je tu úplne iný systém, ktorý ty ani ja nemôžeme pochopiť. To zvládne iba Šéf. A možno ani ten nie. Tie čísla sú len formalita. Chápeš: Úradný postup. Čo je s tebou? Dajako si zbledol.“

Victorovi sa zakrútila hlava. Uvažoval, či ho čaká podobný osud. Na rad sa dostal až niekedy po týždni. Prešiel okolo starca, ktorý stále bafkal z fajky a kývol mu na pozdrav.

Ďalšia miestnosť, v ktorej sa Victor ocitol, bola malá miestnosť bez okien s neveľkým stolom zahádzaným papiermi. Za stolom sedel mimoriadne objemný chlapík s dlhou bielou bradou a okuliarmi na očiach.

„Posaď sa!“ povedal takmer rozkazovacím tónom Boh.

„Vy ste Boh?“ opýtal sa Victor ohúrene.

„Hej, hej…,“ kývol rukou, „ale bol by som radšej, keby si ma volal inak. Boh je príliš formálne. Volaj ma napríklad Šéf.“

Victor neprotestoval, hoci sa mu toto meno alebo skôr prezývka zdala nadmieru detinská.

„V poriadku, Šéf,“ usmial sa Victor, ale Šéf očividne nebol vo veselej nálade. Otvoril zásuvku a vytiahol nejaký zväzok papierov.

„To sú moje spisy?“ spýtal sa Victor.

„Hej, čo si mám všetko pamätať?“ zavrčal Šéf.

Victor sa rozhodol mlčať. Nebolo by príliš dobré znepriateliť si Boha. Šéf čítal spis celé hodiny, podchvíľou si vzdychol alebo sa zasmial.

„Hm… hmmm… zaujímavé… veľmi zaujímavé,“ rozplýval sa Všemohúci. Napokon sa obrátil k Victorovi. „Máš naozaj pestrý spis,“ zhodnotil.

„Ďakujem,“ odpovedal Victor skôr zo zdvorilosti, „ale ak by vám to nevadilo, rád by som sa spýtal, ako to tu u vás chodí.“

„Čo by si chcel vedieť?“ spýtal sa unavene Šéf.

„Napríklad, je život v nebi naozaj taký bezstarostný?“

Šéf vyprskol smiechom. „Nie to určite nie!“ povedal.

„Ako to?“

„No tak, že preto, aby sa nebo zachovalo v dobrom stave, musí sa čo? Robiť! Pracovať! Takže všetci, čo k nám prídu, pracujú normálne päť dní v týždni a cez víkendy majú voľno. V podstate sa tento spôsob života v ničom nelíši od pozemského.“

Victor sa neubránil sklamaniu. Úprimne povedané, dosť sa napracoval, ešte keď žil, a dúfal, že v nebi sa mu dostane zaslúženého odpočinku.

„A ja pôjdem do neba?“ spýtal sa už bez okolkov.

„Nie!“ vyhlásil Šéf a vstal.

Victor si vzdychol. Tušil to – čaká ho peklo. Naveky sa v ňom bude smažiť. Radšej by naveky pracoval v nebi, než sa škvaril v pekle a hral mariáš s Luciferom.

„Pretože tvoj počet dobrých skutkov nie je dostatočne vysoký, nemôžeš sa dostať do neba. Na druhej strane, nemôžem ťa dať ani do pekla, lebo vyložene zlý človek si nebol.“

Victor naňho pozrel s otázkou v očiach.

„Rozhodol som, že sa vrátiš na Zem, aby si podľa vlastného uváženia doplnil chýbajúci počet skutkov na jednej alebo na druhej strane. Nebudeš si nič pamätať, takže nikomu nepovieš, ako to tu vyzerá. A ako prémiu od nás dostaneš sponzorský dar, a to tento nový kávovar.“

Kým sa Victor spamätal tak…

Victor ospalo vstal z postele a pohľad nasmeroval k hodinkám. Ukazovali 4:34. Práca volá, pomyslel si. Vstal a šiel do kuchyne. Celú noc poriadne nespal. Káva by ma mohla vzpružiť, pomyslel si a keď pozrel na kuchynskú linku, od prekvapenia vytreštil oči. Stál na nej nový kávovar od spoločnosti TESCOMA, ktorý nedávno reklamovali v telke. Victor do svojej smrti nezistil, kde sa tam ten kávovar vzal.


4. septembra 2006
Michal Jedinák