Ohnivé pero - Odchod o 20:29

Výzva!!!

Milí autori (slávni, osvedčení aj ašpirujúci), milí priaznivci Ohnivého pera, pokiaľ máte v hlave alebo v šuflíku krátke poviedky (cca do 5 normostrán), sem sa s nimi! Ohnivé pero čaká a jeho plamene sú hladné. Nedovoľte mu vyhorieť, priložte aj vy svoje polienko! Čakám vás na adrese jedinec@centrum.sk.

Ahojte!

Hromovlad je tvrdá päsť reality. Tí, čo si pamätajú fantáziovskú rubriku Hrmavica, vedia, o čom hovorím. Hrmavica bola skvelá. Čitatelia, ktorých sa priamo netýkala, sa bavili na Hromovom úsečnom a ako ohnivé pero ostrom zmysle pre humor. Dotknutí autori, ktorých poviedky boli podrobované jastrabiemu zraku kritika, sa bavili o čosi menej. Tí šikovnejší si však vzali ponaučenie a tí nešikovnejší… tých Hromovlad možno nadobro odradil od písania a zachránil nás tak pred hromadami braku. A zároveň prispel k rozvoju estetického environmentalizmu, keďže nejednému (bez)nádejnému autorovi odporúčal presedlať na pestovanie okrasných drevín. Ech, keby tak každé vydavateľstvo malo svojho Hromovlada!

Hrmavica už nie je. Tu a teraz je však Hromovlad, aby vám dal jedinečnú možnosť posúdiť jeho budúcnosť v oblasti estetického environmentalizmu. Jeho krátka poviedka je na tvrdú päsť reality prekvapivo jemnučká a poetická. Dúfam, že sa vám bude páčiť aspoň tak ako mne.

mišo jedinák


Odchod o 20:29

Bohumil „Hromovlad“ Stožický

Peter kráčal akoby uzavretý v obrovskej vaječnej škrupine. Videl pár krokov pred seba na štrk a odlomený kúsok panelu na vlhkej hline chodníka, popadané lístie na jeho okraji a pod ním zopár stebiel umierajúcej novembrovej trávy. Zľava prešiel bielou škrupinou kmeň lipy, ktorá dala meno staničnému bufetu, potichu Petra minul a opäť sa rozplynul. Priplazil sa popukaný asfalt, hrubo pozvárané železné sedačky, čerstvo hnedé ako lístie pod nimi a dva topole vedľa zamrežovaného výdajného okienka.

Čo si asi myslia o “Bufete pod lipou”?

Topole mu odvetili ústami konárov a jazykmi listov, ale odpoveď sa rozplynula v tichu a belobe krok za ním. Pod lampou na okamih zastal a pozrel do hmly nad sebou. Bola zlatá. Ukradla lampe farbu i podobu a zmenila ju na chumáč svetla zvýrazňujúci svoj zlatý jas. Inokedy farby ukrývala, ale v tento večer ich kradla ako straka so zlatou hlavou a žltočiernym telom na bezfarebnom stĺpe. Na okraji prázdneho nástupiska bola hmla o čosi redšia, dovidel až po zastreté okienko pokladne. Lístok mal, týždňový a bol rád, že nemusí kvôli tomu hľadať výpravcu a predavača lístkov v jednej osobe. Sňal si čiapku, zelenočervenú holmesovku z Nagyho klobučníctva vo Viedni, a prstami si prečesal vlasy. Času mal ešte dosť, trhane sa pohybujúce ručičky staničných hodín ukazovali sotva štvrť na deväť a vlak mu šiel až 20:58. Zopár krát prešiel po nástupisku sem a ta popred solídne liatinové lavice, tabuľu s odchodmi vlakov a nízky betónový kvetináč s neduživou tujou.

Soul Asylum mu v hlave príhodne hralo Runaway Train, a tak našpúlil pery, aby začal pískať. Obrátil hlavu ku koľajisku a rozmyslel si to, táto hmla si priala ticho a on nechcel byť nezdvorilý. Cítil vo svojom vnútri mier a spriaznenosť s celým svetom, akoby všetko nedobré zapadlo do bieleho zabudnutia a už nikdy z neho nemalo vyjsť na svetlo.

Pousmial sa vlastným myšlienkam a nazrel do čakárne. V šere sa mu najprv zazdala prázdna, no pod oknom sedel akýsi dedko v zelenom haveloku s rozstrapatenými chumáčmi posledných sivých vlasov na takmer holej hlave a tenkou linkou vpadnutých úst zvierajúcich rohovinový pipasár. Ovzdušie čakárne bolo prestúpené silnou, ale príjemnou vôňou tabaku, ale dymu dnu takmer nebolo. V úzkom prúžku disciplinovane stúpal z dedkovej fajky až k otvorenému vetráku nad jeho hlavou. Akoby sa náhlil von zmiesiť sa s hmlou, rozpustiť sa v nej, zahustiť ju. Zažltnuté nechty neprítomne škrabali rozježené strnisko na lícach a fajka ticho pukala. Dedko obrátil hlavu smerom ku dverám a Peter pocítil jeho pohľad.

Tvrdý, ťažký a neústupný ako dve koľajnice náhliace sa k obzoru do bodu konečného spojenia.

Pohľad bez námahy prešiel Petrovým telom a obchytanými valcami cestovných poriadkov. Nezastavila ho smaltovaná tabuľka s nápisom ZÁKAZ FAJČIŤ, ani vyzývavý úsmev brunetky v sprievodcovskej rovnošate na plagáte Železničnej spoločnosti a stena už vôbec nie. Petrovi sa zadalo, že v ňom zazrel prímes smútku. “Dobrý večer,” pozdravil rozpačito, ale dedko mlčal.

Akoby tu hľadel do iného času. Alebo z večnosti.

Peter potichu zatvoril dvere. Nechcel byť dotieravý.

Sadol si na lavicu a vopchal ruky do vreciek kabáta. Nahmatal akýsi papierik a zvedavo ho vytiahol. “Rožky, maslo, párky, sirup, toaletný papier,” čítal. Chvíľu uvažoval, či nemá z papierika niečo poskladať, hoci lodičku, ale potom ho iba tak zožmolil v dlani. Ticho sedel, pokojne vdychoval vlhké a chladné ovzdušie novembrového večera a čakal. Spoza kvetináča vyšlo mača. Drobné telíčko, sčasti čierne ako vlhký asfalt, sčasti biele ako hmla. Kráčalo pomaly a chvostík sa mu vlnil, akoby žil vlastným životom. Vedľa lavice stál odpadkový kôš. Mača k nemu zamierilo, zbadalo Petra a skúmavo sa na neho zahľadelo. Usmial sa.

Zdá sa, že na myš som priveľký.

Zodvihlo chvostík, okázalým oblúkom obišlo Petrove nohy a chvíľu starostlivo skúmalo zem okolo koša. “Či či či,” skúsil sa mu prihovoriť Peter. Pohoršene na neho pozrelo a pobralo sa ďalej. Peter sa za ním díval. Odrazu dostal nápad a hodil papierovú guľôčku, ktorú doteraz neprítomne obracal v prstoch. Preletela ponad mača, zopárkrát sa odrazila od zeme a dokotúľala sa na okraj nástupiska. Mača bleskurýchlo obrátilo hlavu a prebehlo ku guľôčke. Potom sa prikrčilo a Peter víťazoslávne pokýval hlavou. Mača veľkým skokom preletelo ponad papierik a vletelo do hmly na koľajisku. Prekvapene vstal, podišiel bližšie, ale mača nevidel. Zarazene sa poobzeral, nemohlo predsa len tak zmiznúť! Zahľadel sa do hmly a potom uvidel nie jedno, ale dve mačence váľať sa na vlhkej hline medzi pražcami. Vrhali sa na seba v nedospelých verziách loveckých útokov a smrtiacich uhryznutí, šermovali komicky roztiahnutými labkami. Hneď jedno druhému lovilo krútiaceho sa červa chvostíka, hneď sa zasa váľali v chlpatom klbku. Peter s tichou radosťou sledoval ich hru. Odrazu zápas prestal, jedno mača, vlastne “to druhé” ostalo ležať na chrbte kým “prvé” stálo nad ním a dva páry očiek uprene pozorovali usmiateho čupiaceho muža na okraji nástupiska. Potom sa druhé mača pohlo a boj sa opäť rozhorel. Peter si kľakol na jedno koleno, pravú ruku natiahol ku klbčiacim sa zvieratkám a ľavou sa mimovoľne oprel o koľajnicu. “Či či či,” skúsil znova. Vtom si uvedomil, že koľajnica sa v pravidelnom rytme chveje. Hmla odrazu vypľula rýchlo rastúci obláčik svetla a v poslednej chvíli, veľmi neochotne, aj pravidelné tadatadam, tadatadam. Milosrdný úder nárazníka odhodil Petrovi čiapku na nástupisko a zbavil ho vedomia skôr, ako sa mu do hrude zahryzli kolesá. Čas spomalil, ako by si chcel vychutnať Petrov posledný, trhaný tanec. Len mačiatka sa nerušene klbčili ďalej, ako by stovky ton hrkotajúceho kovu boli z iného sveta. Alebo času. Krátky film okienok s pasažiermi skončil v hmle a mačiatka začali pomaly blednúť, až kým medzi koľajnicami nezostali iba dva páry zelených očiek. Žmurkli a zmizli skôr, ako sa k nim dostala červená mláka, vpíjajúca sa do vlhkého štrku koľajiska. Veľká ručička staničných hodín sa zachvela a ukázala na pol deviatu.

Dedko pomaly vyšiel z čakárne, zohol sa po čiapku, priateľsky ju oprášil takmer ako by ju hladil a spokojným gestom si ju nasadil na hlavu. Potom podišiel ku koľajisku, opäť sa zohol, načiahol ruku do prázdna a vybral z neho mača. Držal ho jemne za kožu na krku, mača ticho a nehybne viselo a odovzdane sa nechalo vložiť do vrecka haveloku. Načiahol sa ešte raz, pridal k prvému mačaťu i druhé a vystrel sa. Chvíľu postál a pozoroval Petra, ako sťažka vstáva a nechápavo si rukami prechádza po tele. Priateľsky mu zakýval. “Dobre, že si prišiel, už dlho ťa tu čakám. Teraz už môžem odísť. Veľa šťastia, Peter! A ďakujem za čiapku.” Pozrel na zem, usmial sa a vložil do vrecka k mačatám papierovú guľôčku. Nenáhlivo sa obrátil a rozpustil sa v hmle. Peter prekvapene vykročil za ním a ani nepostrehol, ako prešiel priamo cez stĺp lampy, ktorému rednúca hmla pomaly, pásik po pásiku, vracala ukradnuté žltočierne sfarbenie.


28. augusta 2006
Michal Jedinák