Ohnivé pero - Štíty

Výzva!!!

Milí autori (slávni, osvedčení aj ašpirujúci), milí priaznivci Ohnivého pera, pokiaľ máte v hlave alebo v šuflíku krátke poviedky (cca do 5 normostrán), sem sa s nimi! Ohnivé pero čaká a jeho plamene sú hladné. Nedovoľte mu vyhorieť, priložte aj vy svoje polienko! Čakám vás na adrese jedinec@centrum.sk.

Pekný deň!

Čo už len povedať o Milošovi Ferkovi?!

Pravidelne prispieva do Ohnivého pera.

Pravidelne prilieva olej do ohnivej diskusie okolo Ohnivého pera.

Fascinuje ma rýchlosťou čítania a spracovania informácií.

Fascinuje ma košatosťou svojej tvorby (množstvom aj rôznorodosťou).

Ale najlepšie sa vie aj tak pochváliť sám.

mišo jedinák


Štíty

Miloš Ferko

Majster Ralf sa živil výrobou vývesných štítov. Maľoval na ne najčervenšie višne, učesané a rozosmiate tváre, ligotavé kladivá, krígle, nad ktorými kvitla čiapka z peny. Bol veľmi úspešným majstrom. Zákazníci obdivovali jas farieb, ktorým hýrili jeho výtvory.

„Akoby ich pobozkala dúha“ hovorievala Eulália Vrteľová, majiteľka kaderníckeho salónu a ctiteľka poézie.

Majster Ralf mlčal a rozpačito klopil zrak.

Bol skromný ako každý pravý umelec.

Keď sa zvečerilo, sadol si do izbičky, pustil si gramofón a začal si prezerať svoje výtvory. Za zvukov protestsongov Karla Krokwu sa díval na višne, v ktorých sa hemžili červíky, vredmi posiate, rozstrapatené tváre, hrdzavé kladivá a pivový krígeľ, v ktorom plával ohorok z cigarety.

Majster Ralf sa totiž pre nič nedokázal nadchnúť. Nemohol za to. Jeho tatko bol tiež výrobcom štítov. Od malička priúčal syna remeslu.

„Dívaj sa, len sa pozorne dívaj! Správny maliar vývesných štítov sa musí vedieť dívať, aby mnoho videl a mohol podľa toho tvoriť.“

Ralf bol poslušný a učenlivý. Díval sa. Díval sa čoraz viac. A čím väčšmi sa díval, tým viac sa divil. Keď sa poriadne zadíval na višňu, videl v jej lesklej červenosti malé dierky. Zadíval sa do dierok. Boli v nich červíky.

Veru, veru, majster Ralf si dívaním nesmierne vycvičil zrak, takže ho mal nadmieru prenikavý. Videl aj to, čo nechcel vidieť. V každom za bolo proti, každý názor rozčesol pohľadom na viacero. Rovina ukrývala kopce a jamy, čistota škvrny, tkanina diery. Ralfov zrak prenikol cez každú štrbinu, do každého zákutia, prevŕtal nimi každú prekážku, dovidel nad, pod i za.

Jedného dňa, keď mal asi dvanásť rokov, sa tak upreto zadíval na kukučkové hodiny, že sa kukučka splašila a odkukala šiestu o piatej. V ten deň Majster Ralf po prvýkrát dovidel za čas.

A odvtedy bolo všetko ešte horšie. Len čo sa totiž zadíval na novučičké kladivo, uvidel ho ako starý, hrdzavý predmet, hodný tak akurát smetiska. Ovocie mu pred očami hnilo, budovy zvetrávali, ľudia starli.

Majster Ralf sa nedokázal zamilovať, lebo všetky dievčence v Neu Cottbuse videl ako starenky. Ostal sám a stal sa výrobcom vývesných štítov.

Každý zo štítov maľoval dvakrát. Najprv namaľoval to, čo videl. Potom zavrel oči a začal spomínať či presnejšie povedané, predstavovať si. Lesklé, zrelé plody, učesané ženy, pivo rozkvitnuté čiapočkou. Keď oči otvoril, mal pred sebou jagavý obraz, farbami rozosmiaty obraz.

Ten druhý si schoval na večer. K piesňam Karla Krokwu. Bol rovnaký ako ony. Škaredý, hnusný, odporný. Drsný. Majster chcel, aby nebol. Lenže on bol. Ony boli. Nechcel ich maľovať, ale musel. Pokiaľ nezachytil vetchnúcu či pokazenú vec, stále sa mu tlačila do očí. Nedovolila mu zavrieť viečka. Nepustila spomienku ani predstavu. Keď však už bola hotová, potom majstrovi pri tvorbe pomáhala. Len čo, tentoraz poľahky, zavrel oči, vynorila sa mu na viečkach nejasná mätež. Sústredil sa. Z fľakov vyhmatával obrysy, v obrysoch nachádzal tvar. Šlo to rýchlo. Túžil, aby to šlo rýchlo. Veľmi tak túžil a túžba ho zalievala od hlavy až po päty. Bolo jej veľmi mnoho. Stúpala v žeravých vlnách od práve dokončeného obrazu.

Keby bol otvoril oči, príde o ne.

V žiare a horúčave maľoval túžbu. Ako obraz dokončoval, chladla. Potom mal vedľa seba obe. Pôvodnú kópiu a odkreslený originál.

Originálov si príliš neužil. Predávali sa veľmi rýchlo. Navyše, on sa na ne nemohol dívať. Mali príliš jasné farby. Pri pohľade na ne ho pálili oči. Mal ich plné sĺz. Preto sa radšej podvečer díval na matné kópie. A Karl spieval o pravde a lži, o zavretých vrátkach, o pekle, básnikovi a ženách. Keď platňa dohrala, pobral sa majster spať. Vývesné štíty, ktoré si prezeral, uložil pod vankúš. Ráno, krátko po úsvite, ich vložil do torby a šiel k rieke. Veľmi rád tam sedával. Díval sa na plachetnice. Plávali po prúde ošarpané a už-už sa rozpadávajúce, vietor ich ťahal akoby proti ich vôli, lanovie reumaticky vŕzgalo. Proti prúdu boli ťahané dvojicou mamutov. Jeden kráčal po ľavej strane rieky, druhý po pravej a kormidelník, ktorý sa zmenil na pohoniča, krátkymi pokrikmi usmerňoval ich krok. Mamuty kráčali ľahko, mali sviežu, huňatú ligotavú srsť. Plachetnice za nimi sa týčili hrdo ako labute. Majster sa na ne veľmi rád díval a do brázdy za každou hodil do vody vývesný štít. Štíty plávali po Obe ďaleko, veľmi ďaleko a mohol ich vidieť každý, kto mal odvahu a dal sa plávať po rieke. Nik sa ale na ne nechcel dívať. Iba ak omylom. Potom strašili mornárov v snoch, z ktorých vznikali historky o riečnych príšerách. Hľadel na ne iba Majster. A dúfal, že sa raz vydá s nimi proti prúdu, aby našiel svoju túžbu.


31. júla 2006
Michal Jedinák