 |
Vztyk! Sadnúť!
Milé deti, kde bolo, tam bolo, bol raz jeden ujo, ktorý zomrel. A potom znovu ožil…
Nie, nenarážam na nijaký biblický príbeh. Jedna hádka o Danovi Brownovi v komentároch nám, myslím, bohato stačila. Každý správny scifista vie, že na zmŕtvychvstanie majú patent zombíci.
Ohnivé pero vám s potešením predstavuje zombíka Marvina z pera Dušana „Duka“ Fabiana.
Duke patrí do kategórie autorov, ktorých netreba špeciálne predstavovať. Kto čítal jeho texty, vie, že sa vyznačujú príjemnou čitateľnosťou. Presvedčil nás o tom aj v ostatnom čísle tlačenej Fantázie, kde bodoval s Tromi čiernymi utorkami (takmer som napísal uhorkami :o)).
Duke je v civile seriózny vedecký pracovník a metalista telom i dušou. Vo fantastických vodách sa už naňho stihla nalepiť etiketa „slovenský Gaiman“.
Dnešná poviedka je najkratšou v jeho doterajšej tvorbe. Obvykle potrebuje na rozlet viac ako päť hárkov papiera, takže Agent jeho veličenstva je niečo ako Dukov telegram. Podľa mňa mu však aj telegramy idú skvele.
Poviedka patrí do Dušanovho staršieho splatter-cyklu. Voľne nadväzuje na poviedky Ži a nechaj žiť (Fantázia 21/2002) a Trampoty jednej mŕtvoly (v tom istom roku na tomto webe). A je bohovsky zábavná – na pracovný pondelok ako stvorená.
mišo jedinák
Agent jeho veličenstva zasahuje
Dušan „Duke“ Fabian
„No konečne!“ ozve sa z rohu po mojej pravici popudený chlapčenský hlas.Zvolanie prichádza práve v momente, keď sa chystám nenápadne prešmyknúť cez otvorené okno z tmy spiaceho mesta do šera zaprášenej miestnosti a od chrbta napadnúť bandu ozbrojených špinavcov.
Zahreším cez zaťaté zuby a vrhám chlapcovým smerom hnevom sršiaci pohľad.
To ma musí prezradiť akurát fagan, ktorého som prišiel zachrániť? Celý otec, pomyslím si, skáčem znechutene z podobločnice na podlahu a zaujímam bojový postoj s taseným mečom v jednej a čakanom v druhej ruke.
Aké hanebné zneváženie mojich mimoriadnych zombíckych schopností! Po takmer polhodinovej námahe, ktorú nesprevádzalo jediné hlasnejšie zašramotenie, sa mi konečne podarilo vyštverať sa v plnej zbroji po vonkajšej stene starej strážnej veže – opusteným pozostatkom pôvodného opevnenia mesta, v ktorom si únoscovia kráľovho syna zriadili dočasný brloh – a čo z toho? Nič. Moment prekvapenia je definitívne preč.
Traja muži, ktorí ešte pred chvíľou ospalo posedávali na stráži okolo otvoru v strede podlahy, sú dávno na nohách. Jeden z nich sa síce stále drží pozadu – to bude najskôr mozog bandy, no ostatní dvaja sa po mne už odhodlane vrhajú.
Beriem to ako príležitosť schladiť hnev v čerstvej krvi…
Železo sa stretáva so železom a niekoľko nasledujúcich sekúnd nie je počuť nič iné len jeho ohlušujúce rinčanie, škrípanie a zvonenie. Stačí mi zopár odrazených rán a testovacích protiúderov, aby som dokonale prečítal techniku nepriateľov, a vzápätí sa suverénne presúvam do polohy dirigenta tohto náhodne zozbieraného disharmonického orchestra.
Krátky výpad vľavo a prvému z únoscov s chirurgickou presnosťou oddeľujem aortu od ľavej srdcovej komory. Stíham uskočiť vpravo ešte predtým, než ma zasiahne striekajúca krv, a znova tnem. Prudký švih amputuje druhému mužovi chromú nohu a na moment ho zdvihne do premetu. Chlapík dopadá s ťažkým žuchnutím priamo na kŕčmi zmietané telo svojho spoločníka. Tam ich napokon oboch s citom amatérskeho zberateľa motýľov prišpendľujem k podlahe.
„Stoj! Už ani pohyb!“ Zaznie hlasné varovanie hneď potom, čo sa zdvihnem z pokľaku.
To sa pripomenul šéf bandy únoscov. Stojí na opačnom konci miestnosti, pod pazuchou zviera mladého princa, drží mu pod bradou ostrú dýku a snaží sa pôsobiť autoritatívne. Uvedomujem si jeho výhodu a skutočne zostávam stáť. Akurát ma trocha mýli pás látky, ktorý má môj protivník previazaný cez oči. Uvažujem, či predo mnou stojí slepec alebo chlap, ktorému v tom zmätku iba skĺzla čelenka, a on si ju už nestihol napraviť.
„Zlož zbrane!“ prikazuje mi.
Kurva. Ak by šlo všetko podľa plánu, k tomuto vôbec nemuselo dôjsť!
Nervózne prešľapujem a obraciam v ruke verný čakan. Na riešenie situácií, v ktorých má okrem mňa prežiť aj niekto iný, nie som vycvičený.
„Zlož zbrane a utekaj za kráľom,“ opakuje sebavedome únosca. „Odkáž mu, že ak neprepustí z väzenia nášho duchovného vodcu, zabijeme jeho syna!“
Náboženský fanatik hovoriaci v množnom čísle. No zbohom. Toto je fakt to posledné, čo som dnes potreboval ku šťastiu.
Možno by to napokon nebola ani taká škoda, keby mladý pán prišiel o krk, prebehne mi hlavou. Patrí do rodiny, ktorú nenávidím najviac zo všetkého na svete. Nedobrovoľná účasť v krvavej hre o ruku jeho sestry ma pred časom prinútila k užitiu Elixíru nesmrteľnosti a premene na žijúcu mŕtvolu. A vďaka jeho otcovi je dnes zo mňa obyčajná obeť spiknutia, poslušný otrok pod stálym dozorom, ponížený na bezduchý nástroj mocenských plánov.
Vzápätí však zaháňam tieto myšlienky preč. Zlyhanie v pridelenej misii by pre mňa mohlo mať vážne nepríjemné následky. Chlapca proste musím zachrániť.
„Nech je po tvojom,“ pritakávam únoscovi a opatrne skladám čakan k nohám. „No ver mi, priateľko,“ radím mu, „touto cestou nič nedosiahneš. Kráľ nevyjednáva. Na podobné odkazy má vlastné protinávrhy. Najskôr ti odpovie, že ak ty neprepustíš jeho syna, on zabije vášho vodcu.“
Opatrne sledujem únoscovu reakciu.
Očividne chvíľu premýšľa. Potom jeho telom náhle prebehne silná triaška.
„Smrť kacírom!“ vykríkne, skopne sviečku, stojacu tesne pri jeho nohách, do diery v podlahe a vrhne sa mojím smerom.
V miestnosti je razom tma ako v prevrátenom kýbli.
Je to slepec. Už je mi to jasné. Pokúša sa vyrovnať šance, prešibanec.
Keby ma videl, neurobí takú hlúposť.
Musím však uznať, že tento útok nemal vymyslený zle. Slepota – neslepota, očividne je dobre vyškolený na boj z blízka. Výpadom jeho zbrane sa stíham vyhýbať len tak-tak. Čoskoro ma dokonca zasiahne, no škrabanec na bruchu k definitívnemu skoleniu zombíka ani zďaleka nestačí. Dýka ostáva uviaznutá v slezine – ktorú už chvalabohu dávnejšie nepotrebujem – a ja sa mu namiesto smrteľného zachroptenia odplácam prudkou ranou do hlavy. Kovový hrot v strede mojej tepanej čelenky ľahko preniká kožou a fatálne štiepi únoscovu lebku. Bezvládne telo nechávam klesnúť k pozostatkom jeho kumpánov.
Tak, to by sme mali.
Šmátrajúc po tme sa obraciam k princovi.
„Si v poriadku?“ volám naň. „Nemučili ťa? Netrhali ti nechty? Nenútili ťa pózovať pre neslušné obrázky?“
„Prečo ti to trvalo tak dlho?“ Ozve sa namosúrene panovačný hlások, ignorujúci moje starostlivé otázky.
Vysvetľujem mu, že štyri hodiny nie sú tak veľa na to, aby Kráľovská spravodajská služba stihla vypátrať, kam ho únoscovi zašili.
Jednoznačne nesúhlasí a nazýva ma neschopným idiotom. Svoju krv proste nezaprie.
V tme predo mnou sa pomaly začína črtať jeho zamračená tvár a ja si uvedomujem, že cez dieru a škáry v podlahe sa do miestnosti odkiaľsi zospodu veže derie svetlo. A čo je horšie, nasleduje ho silná horúčava a hustý dym.
Plamienok skopnutej sviečky očividne dostal v prítomnosti starého suchého dreva hlad.
„Doriti! Horíme!“ vybuchne zdesene princ.
„Skvelý postreh,“ pochválim ho a pohotovo odhadujem naše šance. Plamene sa šíria neuveriteľne rýchlo. Už začínam cítiť, ako sa mi nahrievajú podošvy topánok. Nevyzerá to dvakrát ružovo.
Pohotovo zberám svoje zbrane, zastrkujem ich do popruhov, chytám kráľovského syna za boky a skáčem von oknom. Princ ešte niečo kričí, ale obávam sa, že túto diskusiu budeme musieť nechať na neskôr.
Tridsať metrov prázdneho priestoru zdolávame voľným pádom. Snažím sa chlapca držať nad hlavou, aby došiel pri dopade k čo najmenšej ujme.
A už je to tu. Strecha priľahlého domu sa pod mojimi okovanými topánkami štiepi na padrť a jej dobrá polovica sa v nasledujúcom momente mení na rozvalené sutiny.
Kosti v mojich nohách mimochodom tiež. Nevadí, týždeň v chladničke a doktorove mastičky by to mal spraviť. Aspoň si oddýchnem od chodenia.
A sme definitívne na zemi.
„Ty… ty idiot!“ ozve sa spoza opony zdvihnutého prachu chlapčenský hlas prerušovaný dusivým kašľom. Princ je očividne v poriadku.
Pomocou rúk sa posúvam až tesne k nemu a podávam mu kus plátna, ktorý som našiel vo vrecku, nech si ním prikryje ústa a nos. Je to začarovaná správa od rozviedky, ktorá sa mala po piatich sekundách po prečítaní zničiť, no doposiaľ stále odoláva samovoľnému rozkladu. Chlapec mi plátno hádže do tváre s odkazom, že si ho môžem niekam strčiť. Vďačnosť ako hrom.
„Ty idiot!“ neustále opakuje a kašle. „Mohol si ma zabiť! To ti nedošlo, že ja som človek a nie prašivá zombia ako ty?“
Je to reflex, nemôžem za to. Ruka mi vylieta sama od seba a princ schytáva prudkú ranu do tváre. Čítankový pravý hák ho okamžite posiela do sladkého bezvedomia.
Každý pohár trpezlivosti raz pretečie. A ja tak nenávidím tieto rasistické reči ohľadom nemŕtvych. Sme menšina, no to neznamená, že si nezaslúžime úctu!
Až oneskorene si uvedomujem, čo som práve urobil, a hrôzou sa mi skoro pohne moje zosnulé srdce.
Pohotovo sa naťahujem k chlapcovmu krku a kontrolujem mu pulz.
Žije, zisťujem s uspokojením. No ja som naopak v riadnej brynde. Za tento incident bude mladý pán žiadať minimálne moju hlavu. A to by mohlo predstavovať vcelku vážny zdravotný problém i pre moju nadpriemerne odolnú telesnú konštrukciu.
Šľak aby to trafil! Túto misiu od začiatku sprevádza samá smola.
Rýchlo uvažujem, ako zachrániť situáciu skôr, než sem dorazí kráľovská garda. Môžem samozrejme tvrdiť, že princa knokautovali únoscovia. On bude síce oponovať, že autorom rozsiahlej modriny na jeho ľavom líci som ja, ale ani kráľ mu to nemusí bezpodmienečne veriť. Je to jeho slovo proti môjmu. Takže potrebujem alibi.
Obzerám sa zmätene vôkol seba, až mi zrak napokon spočinie na zničenom strešnom tráme.
Áno, toto by snáď mohlo stačiť. Odhodlane sa plazím k hrubému kusu dreva, strkám podeň svoju pravicu a prudko ňou trhám. Kosti v predlaktí hlasno zapraštia a ja s bolesťou rozmazaným pohľadom na chvíľu vzhliadnem k oblohe.
Fajn. Najvyšší čas vyraziť na cestu do paláca.
Poslednou funkčnou hnátou vyťahujem zo záhrenia píšťalku a pískam na svojho zombikoňa.
Kým sa pomaly približuje zvuk jeho kopýt, upravujem si zbrane tak, aby mi nezavadzali pri plazení, a chytám princov golier do zubov. Potom sa pomocou ľavej ruky púšťam do namáhavého vyhrabávania z trosiek.
Cítim sa ako nefalšovaný záchranca.
Ja, nesmrteľný Marvin, vždy hrdo vlečúci svoj meč a čakan…
Som zvedavý, ako sa vytrepem do sedla, kurva.